2. po Veľkej noci 2010

Kázňový text: Skutky 5:27–32

Poslúchať, alebo neposlúchať? Takýto podnadpis by sa dal dať dnešnej mojej kázni. V duchu si asi poviete, že to by tu malo byť viac detí, lebo sa to týka práve ich. Ale musím povedať, že to dnes nebude o deťoch, ale o nás dospelých. Aj keď je to trochu paradox, pretože najviac poslúchať musíme ako deti.

Keď už je človek dospelý a má vlastnú prácu, prípadne už dokáže žiť z toho, čo si zarobí, a nie je závislý na rodičoch, tak už nie je veľa tých, ktorých by musel počúvať. Možno tak nadriadených v zamestnaní, ale to je už iná kategória.

Nakoniec je to tak, že človek musí poslúchať samého seba, a to sa nám najviac páči. Potom teraz túžia aj všetky naše deti. Kedy konečne príde ten čas, keď nebudem musieť robiť to, čo mi prikazujú starší?

Radšej prikazujeme, ako poslúchame. A aj ja, keď som bol dieťaťom, netúžil som po ničom inom, ako potom, aby som už mohol byť dospelým a robiť si to, čo sa páči mne. A toto nás drží stále aj v našich zamestnaniach. Radšej mať pozíciu toho, kto riadi, ako toho, kto poslúcha.

Ale, ak sa dnes na niekoho nadáva medzi ľuďmi, tak sú to šéfovia firiem, vedúci v zamestnaniach, no a tradične už politici, ktorí určujú štátne zákony, ktorým sa musíme podriadiť.

Dokonca ani v cirkvi už dnes nie je taká poslušnosť ako v minulosti. Aj ja často krútim hlavou nad takým prípisom, takým nariadením a onakým listom. A takým štatistickým tabuľkám a onakým zoznamom, ktoré musím zaslať hneď späť na biskupský úrad. A vždy je to s komentárom, že už nemám nič iné na práci, ako posielať ďalšie štatistické dáta.

Napriek teda všetkým tým naším chutiam odignorovať, neposlúchnuť a urobiť to po svojom, Biblia veľmi vážne a veľmi často hovorí o poslušnosti človeka. Máme za sebou veľkonočné sviatky a všetky udalosti, ktoré im predchádzali. Dajú sa zhrnúť jedným slovom, boli o poslušnosti. Všetko to Ježiš urobil z poslušnosti. Apoštolovia často opakujú: …a bol poslušný, a to až do smrti na kríži.

Takú poslušnosť môžeme iba obdivovať. Tak bezpodmienečne počúvať Boha, bez výhovoriek a špekulácií dokázal iba Pán Ježiš. Ale veta, ktorú vyslovil apoštol Peter pred židovskou radou, tá pre veriacich ľudí platí stále. Boha treba poslúchať…. O tom je kresťanstvo, o tom je viera. Keď si niekto myslí, že byť kresťanom znamená byť slobodným od všetkého a od všetkých, a tým pádom robiť si to, čo sa mi zachce, tak sa veľmi mýli. Viera je predovšetkým o poslušnosti. O poslušnosti Bohu a aj o tom, ako ďaleko sme v tej poslušnosti ochotný zájsť.

• Až po úplnú poslušnosť?
• Až po slepú poslušnosť?
• Alebo iba toľko, koľko nám osobne vyhovuje?

Z príhovoru Ulricha Parzanyho, ktorý kázal na ProChriste, mi utkvela v pamäti jedna myšlienka. Hovoril o tom, prečo si ľudia nečítajú Bibliu. Bežný argument ľudí je, že je veľmi zložitá a nerozumejú jej. Ale on hovorí – nie! Problém je v tom, že nechceme dať do praxe to, čomu sme porozumeli a čo je pre nás napísané veľmi jasne.

Je to ozaj pravda, keď som nad tým rozmýšľal. Čo je nepochopiteľné na vete:

• Milovať budeš Pána svojho Boha, z celého srdca, z celej duše a z celej mysle…...
• Milosrdenstvo chcem a nie obeť…
• Boha treba viac poslúchať ako ľudí….
• Neodplácaj sa zlým za zlé…

Je tu z nás, bratia a sestry, niekto, kto tomu nerozumie? Je vám z týchto niekoľkých citátov niečo nejasné? Nie! Všetko je jasné! Ale to pre človeka znamená poslúchať dennodenne. A toto sa dnešným ľuďom nechce.

Takže je jednoduchšie povedať: Nečítam Bibliu, lebo jej nerozumiem. Ako povedať: Budem ťa, Pane, poslúchať bez špekulácií a výhovoriek vo všetkom, čo som pochopil.

----------------------------------------------------------------------
Rozpráva sa taký príbeh o jednom farárovi, ktorý prišiel do zboru a v prvú nedeľu si pripravil krásnu kázeň. Ľuďom sa veľmi páčila a boli oslovení. Mnohí ho po kostole pochválili. Ale v druhú nedeľu hovoril to isté. A medzi ľuďmi sa začalo pošuškávať, že to nie je celkom štandardné. Ale potom si to vysvetlili po dobrom a hovorili: asi sa nestihol pripraviť. Ale keď na tretiu nedeľu začal to isté, kostolník za ním po kázni prišiel do sakristie a hovorí: Pán farár, veď túto kázeň ste už kázali! A on na to: No áno. Ale vy žijete stále v tom istom hriechu, o ktorom som kázal pred dvoma týždňami, tak som si povedal, že som to vyriekol asi málo krát a dosť nezrozumiteľne, alebo sa mohlo stať, že ste prepočuli, preto to opakujem.
–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––

Tak to nejako v našich životoch je. Z kazateľníc hovoríme a kážeme o všeličom možnom. Na Biblických hodinách teraz preberáme evanjelium Matúša a popri texte rozoberáme vždy aj nejaké praktické veci života. Ale fakt je, že sme v tom poznávaní Pána Boha zostali akoby na mŕtvom bode. A nevieme sa pohnúť ďalej.

Predstavte si učiteľa matematiky, ktorý preberie s deťmi násobilku, prejde na slovné úlohy a zrazu zistí, že násobilka im stále nejde. Nedá sa ísť ďalej. Jediná možnosť je vrátiť sa, skúšať, písať písomky. A každý učiteľ matematiky vie, že zbytočne sa bude ďalej snažiť, keď základná vec nie je zvládnutá.

Pre mňa veta apoštola Petra: „Boha treba poslúchať viac ako ľudí…“, patrí k tým základom kresťanského života. Je to slovo o dôvere. Ak chcete duchovne postúpiť, musíte dôverovať Bohu a Jeho slovu.

Veríte tomu? Rozumiete tomu? Ste pevne presvedčený, že je to pravda?

To je ako násobilka v matematike. Keď toto ovládate, môžete ísť ďalej. Ak nie, veľa toho v živote nenapočítate.

Každá pochybnosť nad tým, či to Biblické slovo je ešte aktuálne, či sa vôbec dá podľa neho v dnešnej dobe žiť, je len dôkazom toho, že nemáme zvládnuté základy a bez nich nemôžeme ísť ďalej.

Amen

Texty: Ez 34, 1–2.23–30; 1Pt 1,3–9; J 10,11–16; Ž 23,1–6