3. po Veľkej noci 2010

Kázňový text: Kolosenským 3,12–17

Ako by to malo byť. Takto by sa dali nazvať napomenutia, ktoré napísal apoštol Pavel kresťanom v Kolosách. Vďaka takýmto slovám, máme dodnes predstavu, ako žili prvý kresťania a prvé kresťanské zbory. Nebola to nejaká fantázia, ktorú si apoštol Pavel vysníval.

Slová ako …znášajte sa vospolok, odpúšťajte si… to všetko boli veci, ktoré v zboroch fungovali. Pavel tieto veci nevymýšľal ako sa hovorí na kolene. Videl to medzi kresťanmi v niektorých zboroch a preto to odporúčal a radil aj ďalej.

Fungovanie cirkevného zboru záležalo predovšetkým na jeho vlastnej kontrole. Muselo tam byť napomínanie, museli tam byť rozhodné kroky, keď sa niečo nedialo v súlade s Božou vôľou a museli sa riešiť aj vzájomné spory a konflikty. A k tomu všetkému slúžili rady apoštola Pavla. Tie malé spoločenstvá si museli chrániť svoju čistotu. V začiatkoch to neboli stovky ľudí, ale v niektorých kresťanských zboroch to boli desiatky. A tam buď človek žil ako kresťan, alebo sa vytratil, pretože v malých spoločenstvách sa nedalo hrať divadlo a nikto sa nevydržal dlho pretvarovať.

Hlavne v začiatkoch, keď boli veriaci ľudia v Ježiša Krista prenasledovaní sa týmto cirkev čistila. Ten tlak z vonku, či už zo strany najprv Židov a potom aj celej Rímskej ríši doslovne čistil Kristovu cirkev. Medzi kresťanov neparil nikto, kto nebol úprimne veriaci, lebo vedel, že sa pre vieru v Ježiša vystavuje do ohromného rizika.

Pred dvoma týždňami sme s konfirmandmi preberali prenasledovanie kresťanskej cirkvi za Rímskeho cisára Néra. Ale viete, ako to dnes pri takých mladých ľuďoch chodí. Môžete kvetnato rozprávať, aké to bolo vtedy riziko a ako ľudia len preto, že veria v Ježiša Krista zomierali v rímskych cirkusoch. Počas celej konfirmácie boli všelijaké poznámočky, tu úsmev, tam úsmev. Myslím, že celý problém bol v tom, že si to celkom presne nevedeli predstaviť. Oni žiadne prenasledovanie nezažili a nečudujem sa im, že im to bolo cudzie. A tak som tento týždeň v stredu priniesol do školy film Qou vadis. Rozpráva jeden romanticky príbeh medzi kresťankou a rímskym vojakom, ale popri tom sú tam aj dosť nepríjemné scény, v ktorých celkom reálne znázornili, ako kresťania zomierali v rímskych cirkusoch, hádzaní pred krvilačné šelmy.

Viem, že som ich tým zaujal. Boli trochu zarazený a ešte v piatok na doraste sme sa k tomu vracali. Tá situácia vtedy v ktorej cirkev žila bola na jednej strane veľmi neprajná, ale robila jasnú hranicu medzi veriacimi a neveriacimi ľuďmi. Nebol nikto niekde uprostred. Nebolo tam množstvo vlažných kresťanov. Boli tam iba tí, ktorí boli o svojej viere v Ježiša Krista skalopevne presvedčený.

A toto bola doba v ktorej slová apoštola Pavla nevyznievali ako veľmi zbožné priania a nereálne túžby. Znášajte sa vospolok a odpúšťajte si, ak by niekto mal sťažnosť proti niekomu; ako aj Pán odpustil vám, tak aj vy. A najmä priodejte sa láskou, ktorá je spojivom dokonalosti. A pokoj Kristov nech rozhoduje vo vašich srdciach…..

Keď to čítame dnes, tak to vyznieva, ako keby to bolo odtrhnuté od reality dnešnej cirkvi a aj nášho zboru. Ani medzi samotnými farármi, takéto vzťahy nie sú.

• Také slová ako …pokoj Kristov nech rozhoduje vo vašich srdciach…, povedzte mi, kde je toto v cirkvi reálne vidno?
• Znášajte sa vospolok a odpúšťajte si… Kvôli vlastným naším nedostatkom a hriechom sa tak ťažko znášame navzájom.
• Vo všetkej múdrosti sa učte a napomínajte….. Všetko toto sú povedzme si úprimne „zbožné reči“, ktoré vôbec v cirkvi nevieme žiť a ani ich nežijeme.

Povedzte mi úprimne: Od koho v našom zbore by ste dokázali prijať napomenutie ohľadom vášho života, vzťahov v rodine, či nejakých duchovných vecí?

Na základe koho napomínajúcich slov by ste bez nejakého urazenia urobili v živote nápravu a boli by ste mu za ne vďačný?

Nefandím si, že ja tou osobou som, pretože viem, že v porovnaní s vami staršími som toho ešte v živote veľa neprežil. Aj keď si myslím, že nie je vôbec problém v tom, či sme starí, alebo mladí. Problém je, že takýto spôsob života cirkvi tu už stáročia nie je.

• Kedy ste v zbore napríklad vy konkrétne niekoho v bratskej láske napomenuli?
• Kedy ste naposledy niekomu v zbore pre niečo dohovárali?

Takto to v cirkvi vôbec nefunguje, toto tu už stáročia nie je. Preto nám tie slová pripadajú, ako „zbožné reči“, ktoré už dávno nie sú realitou v cirkvi.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­––––––-
Manželka jedného slávneho profesora a chirurga Hyrtla bola poetkou. Keď sa zobrali, pár dní po svadbe jej manžel povedal:
Miláčik, ja som anatóm a moja práci si vyžaduje, že sa hrabem v ľudskom tele. Môj obor je pekný, ale tebe by sa hnusil. Preto ťa prosím, nikdy nechoď do mojej pracovne, to nech je pre teba ako v rozprávke, zakázané miesto.
Žene bolo treba iba toto povedať, aby sa jej zvedavosť vystupňovala do krajností. O pár dní na to vpálila bez zaklopania do jeho kabinetu vo chvíli, keď pred svojimi študentmi rozoberal ľudský mozog a bol celý zakrvavený. Keď to uvidela odpadla a na chvíľu stratila vedomie. A keď sa prebrala, povedal jej:
Drahá moja, tak som ťa prosil, aby si sem nechodila a nevidela praktickú stránku môjho povolania, ale teraz keď si to už videla nemôžeš mať do smrti z toho hrôzu. Poď sem a dovoľ mi aby som ti demonštroval fungovanie ľudského mozgu.
Profesor Hyrtl začal vysvetľovať žiakom funkcie mozgu aj pred svojou manželkou. Časom si na to zvykla a stala sa dokonca jednou z najlepších asistentov.
–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­––––––-

Myslím, že málokto z nás by sa dokázal iba tak pozerať na nejakú chirurgickú operáciu. Ale nemyslím si, že ľudia, ktorí takéto veci robia to zvládali hneď na prvý raz. Učili sa to, prekonávali samých seba a odpor, ktorý prirodzene každý človek k takýmto veciam má. Ale naučili sa to. A dnes režú operujú, vŕtajú sa v človeku, lebo pri ich práci je to potrebné.

Hovorím o tom preto, lebo pre fungovanie zdravého kresťanského spoločenstva je bratské napomínanie veľmi dôležitá vec. Ako si chceme ako veriaci ľudia pomáhať, keď sa nedokážeme v láske napomenúť a v láske napomenutie prijať?

Opakujem, že apoštol Pavel nepísal fantáziu, ale praktické veci kresťanských spoločenstiev, pretože vedel, že takto sa navzájom veriaci ľudia budujú a spolu napredujú.

Zažil so v Obišovciach nejaké napomenutie, ale väčšinou to boli drobné, maličké veci. Ale vždy sa to začalo: brat farár, nebudete sa hnevať, keď vám niečo poviem, neurazíte sa? A k tomu ešte množstvo ďalších ospravedlnení. Je to aj moja zlá vizitka, keď už aj farárovi sa boja ľudia niečo vytknúť, lebo sa urazí! Tak sa pýtam, kde sme vlastne došli?

Ako je to ďaleko od toho, čo má byť v cirkevnom zbore bežné. Ale kým to nezačneme s láskou robiť a aj s láskou napomenutia prijímať, vždy budú pre nás slová apoštola Pavla iba nedosiahnuteľnou fantáziou.

Boli situácie, keď napomínanie rozbilo zbor, vzťahy i rodiny a toto by som nechcel docieliť v našom zbore. Je to vždy aj o tom, či vieme prijať každé slovo tak aby sme si ho v dobrom vysvetlili. Poďme aj v našom zbore na tejto veci viac popracovať.

Amen

Piesne: 153; 149; 445; 649; 654; A:34
Texty: Oz 2,18–23; 1Pt 2,11–17; J 16,16–22; Ž 66,1–9