5. po Veľkej noci 2010

Kázňový text: Príslovia 12,1

Dnešná druhá májová nedeľa je v našej cirkvi dňom matiek. Ale nemôžeme hovoriť iba o našich mamách, pretože všetci bratia by si povedali, že sú tu dnes zbytoční a že mohli sedieť doma. Preto som vybral text, ktorý sa týka každého človeka, a mne sa aj veľmi páči.

Nie preto, že je nejaký veľkolepý a uhladený, skôr by som povedal, že je veľmi praktický a tak veľmi jednoducho a priamo povedaný. Dokonca aj trochu vulgárne. Ale s nami ľuďmi niekedy treba hovoriť aj takto. A myslím si, že na niekoho takéto priame slovo môže účinkovať viac, ako možno milé a dlhé dohováranie.

Je z knihy prísloví z 12. kapitoly verš 1.

Čítanie textu: Príslovia 12,1

Náš starší preklad znel „…kto nenávidí karhanie je sprostý“. Tak to bolo ešte surovejšie, ale priamejšie.

Musím pripomenúť, že je to ľudská múdrosť, ktorá bola overená a preskúšaná už rokmi, a aj preto sa dostala do Božieho slova. Konkrétne toto príslovie zozbieral kráľ Šalamún, ktorý bol na začiatku svojej vlády známy svojou múdrosťou, ktorá však nebola len ľudská. Nebolo to vzdelanie, ani nejaká šikovnosť v reči. Bola to múdrosť od Boha, bolo to niečo viac, ako len vedomosti. Tak teda by sme mali vnímať aj toto krátke príslovie. Kráľovná zo Sáby by sa predsa neteperila tisícky kilometrov, aby sa prišla pozrieť na človeka, ktorý bol múdry. Božie slovo hovorí, že bola očarená celým Jeruzalemom, fungovaním dvora, ale predovšetkým zvláštnou múdrosťou kráľa Šalamúna.

Takže poďme na samotné príslovie.
Kto miluje kázeň, miluje poznanie…. Kázňou sa tu, v tomto slove, nemyslí nedeľná kázeň v našich kostoloch. Ide doslovne o napomínanie človeka. To, čo bežne nemáme radi. Je to pre nás nepríjemné, keď nám niekto pripomína naše zlé rozhodnutia, zlé kroky, nevhodné správanie. Kto by mal takéto veci rád?! Ale kráľ Šalamún hovorí, že dobrý vzťah k napomínaniu, ku karhaniu vždy vedie človeka k väčšiemu poznaniu. To znamená k väčšej rozumnosti a životnej skúsenosti.

Dnes máme deň matiek a v súvise s tým nemôžeme obísť napomínanie rodičov a aj našich mám, čo sa týka výchovy. Napomínanie môže byť vecou pomsty, hnevu na niekoho, ale aj vecou lásky k druhému človeku. Bez ohľadu na to, z čoho karhanie vychádza, vždy môže byť pre človeka užitočné a prospešné. Veď vedie k zmene, k náprave a to je vždy niečo pozitívne. V súvise s tým Vám chcem prečítať rozprávanie jedného otca. (stiahnuté z internetu)

Protivné mamy

Jedného dňa, keď moje deti budú dosť staré, aby pochopili logiku, podľa ktorej postupuje rodič, poviem im, ako mne povedala moja protivná mama:

„Milovala som ťa dosť – na to, aby som sa mohla opýtať, kam ideš, s kým a kedy sa vrátiš. Milovala som ťa dosť na to, aby som bola ticho a nechala ťa samého zistiť, že tvoj nový najlepší priateľ je podlízavec. Milovala som ťa dosť na to, aby som nad tebou stála dve hodiny, kým si upratoval izbu, čo inak normálne trvá 15 minút. Milovala som ťa dosť na to, aby som ti dovolila vidieť môj hnev, sklamanie a slzy v očiach. Deti musia vedieť, že ich rodičia nie sú dokonalí! Milovala som ťa dosť na to, aby som ťa donútila vziať zodpovednosť za svoje činy, aj keď trest bol taký krutý, že mi skoro zlomil srdce. Ale hlavne, milovala som ťa dosť na to, aby – som ti povedala NIE, aj keď som vedela, že ma za to budeš nenávidieť.

To boli tie najťažšie boje zo všetkých. Som rada, že som ich vyhrala, pretože na konci si vyhral aj ty. A jedného dňa, keď tvoje deti budú dosť staré na to, aby pochopili logiku rodiča, aj ty im toto vyrozprávaš.“

Tak čo, bola tvoja mama protivná? Moja teda bola. Mali sme najprotivnejšiu mamu na celom svete! Kým iné deti mali na raňajky cukríky, my sme jedli vločky, vajcia a chlieb! Keď iní mali keksy a pepsi na obed, my sme mali sendvič. A môžeš si domyslieť, že naša mama nám varila večeru úplne inú, než mali ostatné deti! Mama VŽDY musela vedieť, kde sme. Ako keby sme boli väzni vo väzení. Musela poznať našich priateľov a musela vedieť, čo s nimi robíme. Keď sme povedali, že sa vrátime o hodinu, žiadala, aby sme boli doma o hodinu. Mohli sme prísť aj skôr, ale nikdy nie neskôr! Hanbili sme sa to priznať, ale dokonca si dovolila porušiť zákon o práci detí tým, že sme museli pracovať!! Museli sme umývať riad, ustielať si postele, naučiť sa variť, vysávať, prať, vynášať smeti a iné podobné kruté práce. Myslím, že keď v noci ležala v posteli, rozmýšľala, aké práce pre nás ešte vymyslí. Vždy žiadala, aby sme hovorili pravdu. Celú pravdu a nič iné, len pravdu. Kým sme vyrástli na tínedžerov, dokázala nám čítať myšlienky a mala oči aj vzadu. Vtedy sme mali už fakt ťažký život! Mama nedovolila, aby nám priatelia zvonili zdola, ale museli prísť až ku dverám, aby ich spoznala. Kým iní randili už v 12, či 13, my sme museli čakať až do 16. Kvôli našej mame sme zmeškali veľa vecí, ktoré zakúsili iné deti. My sme nikdy neboli pristihnutí pri krádeži, vandalizme, alebo zavretí za nejaký zločin. To všetko bola jej vina.

Kvôli našej mame sme opustili domov ako vzdelaní, čestní dospelí. A snažíme sa byť rovnako protivní rodičia, ako bola naša mama. Myslím, že dnešný svet je hore nohami. Jednoducho nie je dosť protivných mám!

Myslím si, že je to veľmi šikovne napísané a že autor týchto riadkov presne vystihol problém, s ktorým sa naša spoločnosť a naše rodiny stretávajú. A súvisí to aj s tým, o čom sme čítali v knihe Prísloví.

Karhanie, napomínanie, dohováranie, to všetko sú veci, ktoré vyšli v našich rodinách z módy. Toľko slobody a toľko možností, ktoré majú naše deti, ešte nikdy nemali. Majú všetko a môžu všetko. Nič sa im nezakazuje, nič neprikazuje, môžu si robiť všetko, čo len chcú. A to vedie k tomu, že ich nevieme zvládnuť. Deti nám bijú v školách učiteľov, a keď je málo, pridajú sa aj rodičia. Chýba úcta k autoritám, medzi mladými vládne drzosť a arogancia. Toto je veľakrát ovocie voľnej a tolerantnej výchovy.

Môj otec hovorí: moji rodičia sa mi nikdy nijako extra nevenovali. Nepísali si so mnou úlohy, ani sa so mnou neučili. Nemali čas, stále robili na poli, ale ja som musel robiť s nimi. Mal som povinnosti a zodpovednosť.

Dnes sa v mnohých rodinách deťom venuje viac ako v minulosti a predsa je to ovocie horšie. Deti obskakujeme, príliš im dávame najavo, že sú dôležité, a oni majú potom pocit, že sa celý svet točí iba okolo nich. Že všetko môžu robiť a každý sa im musí prispôsobiť.

Máme málo protivných mám. Malé deti pozerajú do noci televízor, cez internet majú prístup ku všetkému možnému, po nociach sa túlajú po uliciach len preto, že v dnešnej dobe netreba hovoriť nie. Dennodenne so svojimi synmi riešime, čo môžu ich spolužiaci a čo oni nemôžu. Až mne, ako rodičovi, napadá otázka, či svoje deti príliš neobmedzujem, či ich príliš nešikanujem a nevychovám z nich absolútne nesamostatných ľudí. Ale viem jedno, že ak chcem z nich niečo vychovať, tak to musím urobiť teraz. A bez prísnosti, bez karhania a napomínania sa to nedá.

V dnešnej dobe sa mnohým mladým ľuďom stratili hranice, v ktorých sa môžu a majú pohybovať. Stráca sa im prehľad v tom, čo je dobré a čo je zlé, čo si môžu dovoliť a čo už je pre nich neprípustné.

Jeden môj kolega bol pred pár rokmi na študijný pobyt vo Fínsku. Tam si rodičia nemôžu dovoliť udrieť dieťa na ulici, ani len po zadku, lebo je to trestný čin. Spomínal, ako boli raz so svojou dcérou na detskom ihrisku a tam jeden otec skoro pol hodiny prosil asi 4-ročné dieťa, aby zišlo z preliezky, lebo potrebujú ísť domov. Lenže dieťa trucovalo a on chudák si nevedel dať rady.

Keď vidím dnes rodičov, ktorým malé päť, či šesťročné dieťa rozkazuje, alebo nadáva a oni nevedia, čo robiť, len sa mu doprosujú, a obskakujú, ako keby ono o všetkom rozhodovalo a rozkazovalo, tak sa pýtam, čo bude robiť, keď bude mať 16? Čo pre neho budú tí rodičia znamenať, keď si ich v malom veku neváži a nie sú pre neho autoritou?

Karhanie – kázeň, ako to hovorí kniha Prísloví, sú dôležitými prvkami pri výchove, a keď je treba, tak aj to po zadku, či poza uši je veľkou pomocou.

Milí bratia a sestry, naučme sa milovať karhanie, a to sa netýka iba našich detí, ale aj nás dospelých, lebo bez Božej výchovy z nás nikdy nič nebude. Milé mamy a milí otcovia, buďte prísny na svoje deti a veľa od nich vyžadujte, nech majú svoje povinnosti a svoju prácu a raz skutočne príde čas, keď vám za to budú vaše deti vďačné.

Amen

Piesne: 374; 552; 558; 647; 654; A:37
Texty: Pr 1,8–10; Ef 6,1–4; J 19,26–27Ž 95, 1–7