Nedeľa po Vstúpení 2010

Kázňový text: Daniel 4,26–34

Dnes, v nedeľu po vstúpení, sa vrátime do dávnej histórie Izraelského národa. Do časov, ktoré pre samotných Židov neboli veľkým požehnaním. Vnímali to ako čas Božieho hnevu a prísneho trestu. V roku 597 pred narodením Ježiša Krista babylonský kráľ Nébukadnecar napadol Jeruzalem a odvliekol do zajatia do Babylonie všetkých remeselníkov a vzdelaných ľudí.

Desať rokov nato sa mesto Jeruzalem nadvláde Babylonu znova vzbúrilo a Nébukadnecar poníženie Židov dokonal. Znova vyplienil mesto a odvliekol ďalších Izraelčanov do zajatia. Boli to pre Židov časy Božieho hnevu. Takýto bol pohľad na celý národ.

Popri tom však prebiehali aj osobné osudy ľudí. Boli aj situácie, kde Židia mohli poukázať na Boha, v ktorého veria a vyznávajú. Aj keď sa Babylončanom zdalo, že ich bohovia sú silnejší ako bohovia národov, ktoré si podmanili. Ale aj na samotnom dvore Nébukadnecara sa odohrali veci, ktoré mnohých presvedčili, že nie je boh ako Boh. Keď nikto nevedel Nébukadnecarovi vyložiť jeho sen o soche a všetci jeho mudrci a vykladači boli v koncoch, tak vtedy sa potvrdilo, že Boh Židov je predsa živý a mocný a pozná veci, ktoré sú ľudskému zraku prikryté.

A aj samotný Nébukadnecar na vlastnom tele zažil, že moc jeho a jeho veľkej ríše nie je nič proti moci Boha, ktorý každého človeka môže povýšiť, ale i ponížiť, podľa svojej vôle.

Máme dnes nedeľu po vstúpení a vo štvrtok sme počuli, ako Boh naspäť povýšil svojho Syna a nášho Pána Ježiša Krista. Niečo podobné, aj keď nie v takomto rozsahu, zažil babylonsky kráľ Nébukadnecar. Bol človekom, ktorý ovplyvnil dejiny. Zažil veľkú slávu, mal v rukách moc a na vlastnom tele zažil, aké to je, keď Boh človeka poníži a zoberie mu úplne všetko. Ešte aj ľudskú dôstojnosť.

Prednedávnom som bol u svojho lekára a čakal som v ambulancii na rad. Prišiel som už neskoro a lístky, ktoré určujú poradie už neboli, a tak, keď vyšla sestrička, musel som sa opýtať, či má zmysel ešte čakať a či ma lekár zoberie. Povedala áno, a tak som tam sedel a poslušne čakal. Potom prišli ešte dvaja pacienti, ktorým sme vysvetlili, že poradové čísla už nie sú, ale sestrička povedala, že nás doktor zoberie. Po nich prišla ešte jedna pani. Neklopala na dvere, iba si sadla, no keď sestrička otvorila dvere ambulancie a volala ďalšieho pacienta, ona vstala a pekne krásne šup do ambulancie. Človek si v duchu povie, že šla len predpísať lieky, alebo že šla iba pre nejaký papier k sestričke. No vo väčšine prípadov to tak nie je. Každý sa niekde ponáhľame a každý by si našiel dôvod na to, aby nemusel v čakárni čakať dve hodiny.

Takže sme s ostatnými na seba dosť prekvapene popozerali, niektorý niečo podráždene zadudrali a čakali sme ďalej.

Určite všetci takéto prípady poznáte. Sú medzi ľuďmi aj taký trochu drzejší a bezočivejší, ktorým nič nehovorí slušnosť, akýsi zabehnutý poriadok a majú na sebe dosť hrošej kože, aby vydržali podivný, vyčítavý pohľad, či sklamaný výraz tváre, že sa nevedia správať.

Neviem, či je to vec pýchy, alebo je to len čistá drzosť a arogancia, ale viem, že vždy je to nepríjemné, keď pre niekoho platia iné pravidlá, ako pre všetkých ostatných.

Nemyslím si, žeby ľudia nedokázali niekoho pustiť vopred k lekárovi, keby tam bolo nejaké slušné vysvetlenie s prosbou o predbehnutie, lebo to a to máte pred sebou. Sme ľudia, ktorým pochopenie a vžitie sa do problémov a starostí iných ešte nie je celkom cudzie.

Ale móda prináša aj moderné spôsoby drzosti a arogancie. Pre niekoho žiadne pravidlá neplatia, lebo znesie aj výčitky a nevadí mu, že ho niekto odudre, či mu niečo vyčítavé povie. Niektorí si z toho ozaj nič nerobia a na nikoho ohľady neberú.

Takýto bol aj postoj babylonského kráľa Nébukadnecara. Bol dravý, ambiciózny, bol surový a na ľudí ohľad veľmi nebral. Možno aj pre tú svoju povahu bol tam, kde bol, a dosiahol to, čo dosiahol. Len pri tom svojom rýchlom postupe sa zabudol kontrolovať. Nehrozila mu žiadna vojna, všetkých svojich blízkych nepriateľov pokoril a bolo na mieste skonštatovať: Nie je to ten veľký Babylon, ktorý som ja vystavil ako kráľovské sídlo mocou svojej sily a ku cti svojej slávy? V niečom mal pravdu – Babylon bol veľký a slávny, ale nebola to sila a moc jedného človeka. A to „ja“ bolo príliš pyšné a príliš sebavedomé. Biblia hovorí, že pýcha predchádza pád.

A to neplatí iba pre mocných panovníkov, ale aj v bežnom živote obyčajných a jednoduchých ľudí. Aj v tom našom, bratia a sestry. Taká jednoduchá pokora a skromnosť, slušné, úctivé jednanie s ľuďmi, všetko toto akoby úplne mizlo z tohto sveta.

Všetko, čo počujete, musíte brať s rezervou, na všetko musíte byť podozrievavý, lebo o ničom inom nepočúvame, len stále o nejakých podvodoch a klamstvách, stále musíte byť ostražitý a nikomu príliš neveriť, lebo vás najskôr iba oklame. A to sú len drobnosti, nehovoriac o oveľa väčších podfukoch a podvodoch.

Som si istý, že toto Pán Boh nemôže nechať tak a ani nenechá. Každá takáto ľudská pýcha a drzosť má svoju hranicu, keď jej Pán Boh povie dosť. Viem, že život v takomto svete aj nás provokuje k tomu, aby sme aj my boli takíto suroví, takíto bezohľadní. Ale Pán Boh nechce, aby sme sa na takúto cestu vydali. Nedajme sa zlákať takýmto životom a takýmto jednaním, lebo ono dokáže priviesť človeka do stavu veľkej pýchy, ktorá končí ešte väčším ponížením. Nébukadnecar v deň, keď túto svoju vetu vyslovil, skončil ako zviera. Prišiel o rozum, prišiel o kráľovstvo, ale prišiel aj o ľudskú dôstojnosť. Prebehlo sedem časov, pravdepodobne to mohlo byť sedem rokov, keď žil ako zviera. A potom už tento mocný panovník zmúdrel. A Boh mu dal ďalšiu šancu. Znova mu ponúkli trón a znova bol z neho mocný panovník, ale spoznal, že moc, ani sláva, ani vlastné sebavedomie človeku nestačia, aby mal všetko.

Nie každé poníženie človeka sa končí povýšením. Na toto, bratia a sestry, pamätajme. Je lepšie takéto poníženia nezažiť. Skôr by sme mali žiť tak, aby nás Pán Boh nemusel ponižovať. Nedajte sa strhnúť jednaním tohto sveta, ani spôsobmi, ktoré v ňom vládnu. My, ako veriaci ľudia, by sme mali byť iní a mali by sme ukázať lepší príklad správania sa a úctivého života. Boh sa pyšným protiví, ale pokorným, dáva milosť.

To, čo som nám chcel dnes pripomenúť, nie sú nekonečne ťažké veci, sú to bežné veci normálnych ľudí, ktorí žijú v láske a s úctou sa správajú jeden voči druhému.

Amen

Piesne: (385); 163; 164; (328)642; 654; A 39
Texty: Jer 31,31–34; 1Pt 4,7–11; J 15,26–16,4; Ž 27