2. slávnosť svätodušná 2010

Kázňový text: Ján 4,19–26

Rozhovor Ježiša a ženy samaritánky je nám už veľmi dobre známy. Žena s nie veľmi príjemnou minulosťou, ktorá urobila v živote veľa chýb, sa stretne s Ježišom pri studni a rozpráva sa s Ním na tému pravého uctievania Boha.

Bolo pre ňu nepríjemné, keď pochopila, že Pán Ježiš vie všetko o jej minulosti a pochybnom živote, a tak veľmi rýchlo zmenila tému. Stačilo, že jej Ježiš naznačil, ako je to s jej manželmi, že vedie úplne neusporiadaný život. To bol pre túto ženu šok, lebo sa rozprávala s niekým, koho nikdy nevidela, ale ktorý ju poznal priam dokonale. Jediná možnosť bola rýchlo zmeniť tému.

Vytiahla teda niečo neosobné, niečo všeobecné a začala hovoriť o vrchu, na ktorom kedysi stál samaritánsky chrám. Hovorí: naši otcovia vzývali Boha na tomto vrchu – myslela tým na vrch Garizim, kde si samaritáni postavili chrám, keď nemohli prichádzať do chrámu v Jeruzaleme. Židia im to nedovolili.

Žena samaritánka začala hovoriť o otcoch, ktorí vzývali Boha. Asi preto, že nemohla hovoriť o sebe. Ona nepatrila k tým, ktorý vzývajú Boha. Žila bez Boha a jej život to jasne dokazoval. Ťažko jej bolo hovoriť o viere, keď ona žiadnu vieru nemala.

Keď čítam v Biblii túto situáciu, vidím veľké množstvo ľudí, ktorí s nami žijú. A musím povedať, že na Gemeri to bolo ešte očividnejšie. Ak sa ich pýtam na ich vieru a vzťah k Bohu, väčšinou to končí tým, že mi začnú rozprávať o tom, ako veľmi veriaci boli ich rodičia, starí rodičia, ktorí však už zomreli. Je to veľmi časté.

Na jednej strane to chápem, o čom majú hovoriť, keď žiadny vzťah k Bohu nemajú, ale na druhej strane sa mi zdá hlúpe vystatovať sa vierou niekoho iného, akoby sa to malo vzťahovať aj na nich. Akoby viera starých rodičov a rodičov bola aj ich dielom a zásluhou. Čo pomôže viera otcov, viera starých rodičov, keď človek teraz žije bez Boha? Predstavte si, aké to môže byť absurdné stáť tak pred posledným súdom, kde sa Pán Ježiš bude pýtať na vašu vieru a váš život a vy začne hovoriť, akého ste mali zbožného otca, či starého otca. Pritom, to už s vami nemá nič spoločné, veď, keď je už niekto dospelý, tak ho nemôže zastupovať jeho rodič. Viera v Boha nie je nákazlivá choroba, to nie je chrípka, ktorú môže človek nachytať od blízkych, keď je s nimi v kontakte.

Je veľmi ťažké hovoriť o vzťahu k Bohu, keď žiadny vzťah nie je. No, a vtedy ľudia radšej prechádzajú na témy, ktoré nie sú osobné, ktoré sa nijako nedotýkajú človeka. Tak to urobila aj žena samaritánka. Prešla na tému cirkevnú o tom, kde je správne uctievať Boha.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––––
Bolo to asi pred štyrmi rokmi. V Lubeníku (fília Chyžného), sme s chlapmi betónovali múrik pri našej modlitebni. Opravovali sme ju z vnútra, aj z vonku. Urobili sme z toho malý kostol. Zastavil sa vtedy pri nás nejaký muž a pustil sa do rozhovoru s jedným bratom. Ten mu vysvetlil, že to bude vlastne kostol, a on hneď zareagoval: No, konečne má Lubeník kostol po toľkých rokoch. Lubeník, je stredisková obec a nikdy v nej žiadny kostol nebol, ani evanjelický, ani katolícky. Tehly, ktoré nachystali evanjelici na stavbu kostola, komunisti zobrali na stavbu maštalí do nejakej dediny.
Potom sa ešte chvíľu na túto tému bavili. On do toho kostola nikdy neprišiel a nechodí ani teraz, ale bol kompetentný, aby hodnotil potrebu kostola pre Lubeník.
–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––

Určite ste si to aj vy všimli: Najväčší kriticky cirkvi, zboru a veriacich kresťanov sú ľudia, ktorí do cirkvi nepatria, a ktorí do zhromaždenia nechodia. Dokonca sa tvária aj ako najväčší odborníci.

„No načase, že už má Lubeník kostol!“ to je veta odborníka na duchovné veci, ktorý vôbec v Boha neverí, ani do zhromaždenia nepríde. Ale cíti sa kompetentný vyjadrovať sa k týmto veciam.

Takto vyzerá obranný mechanizmu ľudí. Sú ochotní rozprávať sa o akýchkoľvek všeobecných veciach, len nie o veciach osobných, ktoré by sa dotýkali ich viery, ich postoja a vzťahu k Bohu. Ktoré by dokázali, ako sú oni od Boha ďaleko.

Žena samaritánka odvracia rozhovor na tému, v ktorej sa cíti lepšie. Bola to nekonečná téma. Židia tvrdili, že iba Jeruzalemský chrám je jediné pravé miesto na uctievanie Boha. A keďže samaritáni tam nemali prístup, tak si postavili chrám na vrchu Garizim a tvrdili, že i toto miesto je posvätné, teda že aj tam je Boh prítomný. Židia so samaritánmi sa na tom hádali stáročia. Nebolo to nič osobné, žena samaritánka mohla nezáväzne hovoriť hocičo, a to jej úplne vyhovovalo.

Lenže vtedy povedal Pán Ježiš niečo, čo ju úplne zošokovalo. Príde čas, keď ani tu, ani v Jeruzaleme sa nebude uctievať Hospodin. Židia považovali chrám za najsvätejšie miesto na zemi. Takéto slová sa považovali za velikánske rúhanie. To by predsa žid nemohol povedať!? Lenže muž, ktorý oproti nej stál, bol žid, dokonca prorok, o čom sa už presvedčila.

A po šoku znova prišla reč na veci osobné. Praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde.

Ježiš hovorí: nezáleží na mieste,

• končia nekonečné debaty o tom, či uctievať Boha v Jeruzaleme, alebo na vrchu Garizim,
• končia debaty o tom, kto má, alebo nemá pravdu,
• končia debaty o tom, či je potrebný kostol, alebo stačí modlitebňa,
• končia debaty o tom, či budeme mať biblickú v kostole, alebo v zborovke, či na obecnom úrade, alebo v domácnosti.

Miesto už nerozhoduje, nemá zmysel mlieť a pretriasať prázdnu slamu. Oveľa dôležitejšie sú veci osobné: si ty, človeče, pravým ctiteľom Boha?

Už nie kde, kedy, ako, ale otázka je, či áno, alebo nie? Boh je duch a tí, ktorí ho vzývajú, musia ho vzývať v duchu a v pravde.

Toto je dôležité odvtedy, čo to Ježiš povedal žene samaritánke. Nezľahčujem, neponižujem naše kostoly, či zborové miestnosti, je to pre nás priestor, kde sa stretávame, ale Božie slovo hovorí, že miesto už nie je dôležité. Dôležité je srdce.

Nedajte sa zvábiť, bratia a sestry, na nekonečné všeobecné debaty s ľuďmi, ktorí radi kritizujú všetko, čo robíme. Či kostol mal byť zelený, alebo modrý, či sa má zvoniť dlhšie, alebo kratšie, či múrik má byť širší, alebo užší, poväčšine sú to prázdne reči, ktorými ľudia zakrývajú podstatu, že nepatria medzi pravých ctiteľov Boha. Že sú mu veľmi ďaleko. A že sú im duchovné veci cudzie.

My si zase musíme uvedomiť, že stretnutie človeka s Bohom sa nedeje len v kostole. Čokoľvek robíte, kdekoľvek sa pohybujete cez deň, je Boh s vami. Nezavrieme ho tu v kostole. Stále platí: Boh je duch. A ak ho človek chce vzývať a oslavovať, môže to urobiť kdekoľvek a kedykoľvek. Aj cestou z obchodu, aj pri rúbaní dreva, aj pri kopaní v záhradke. Pán Ježiš povedal len jednu podmienku a tou je pravda. Teda úprimnosť, v ktorej nie je ani štipka pretvárky, alebo pokrytectva.

Tak by sa dalo jednoducho povedať, čo to znamená v duchu a v pravde. Si ty, brat, sestra, takým ctiteľom Pána Boha?

AMEN

Piesne: 171; 178; 170; 181; 223; A:44
Texty: Ez 36,26–27; Ž 100; R 8,6–11; J 14,19–26