16. po Svätej Trojici 2010

Kázňový text: 1Timoteovi 1:7–8

Chcel by som dnes s vami bratia a sestry hovoriť o sebaovládaní a tak ma v súvise s tým napadlo vyčíňanie futbalových fanúšikov na Slovensku. Nahodil som to do počítača a zistil som, že je to veľmi zaujímavé čítanie. Keď sa začala tohto roku Corgoň liga 10. marca uverejnila SITA článok o tom ako:

• Fanúšikovia Dukly Banská Bystrica dostali bitku pri motoreste v Strečne, kde ich „prepadli“ Žilinčania a bejzbalovými palicami im porozbíjali sklá na autobuse.
• Fanúšikovia MFK Košice, ktorí cestovali na stretnutie do Trnavy, si počas cesty urobili prestávku pri motoreste Halier za Lučencom, kde niektorí z nich chceli nakúpiť bez platenia, takže to musela riešiť polícia.
• V Prešove počas zápasu 1. FC Tatran – ŠK Slovan Bratislava museli „kukláči“ vyviesť zo sektoru hostí nespratníkov, ktorí hádzali na ihrisko svetlice a niektorí z nich sa posmeľovali aj hádzaním delobuchov medzi domácich divákov!
• Na stretnutie s Dunajskou Stredou prišlo zo Žitného ostrova najmenej päťsto fanúšikov, ktorí počas zápasu alebo tesne po ňom rozlámali osemdesiat stoličiek.

Ozaj zaujímavé čítanie. Aký je ten šport krásny. A to bol iba jeden článok, hneď na začiatku. Dnes by toho bolo oveľa viac. Ale nechcem rozoberať šport alebo vandalov, ktorí ničia štadióny, len chcem poukázať na to, že ak je človek v nejakom spoločenstve je oveľa odvážnejší, ako keď je sám. Pravdepodobne množstvo týchto ľudí funguje v normálnom živote úplne bežne, ako každý iný človek. Chodia do zamestnania, majú svoje rodiny a sami o sebe by sa nikdy nepustili rozbíjať autobus niekde na čerpacej stanici, alebo by nekradli niekde v obchode.

Ale keď týchto ľudí dáte dohromady, niečo k tomu pridá ešte alkohol, z bežných ľudí sú zrazu najväčší hrdinovia, ktorí nemajú strach a pred ničím sa nezastavia. Niet v nich ducha bojazlivosti, iba duch moci a sú schopní robiť najnenormálnejšie veci, aké človeka môžu napadnúť.

Apoštol Pavel napísal svojmu nástupcovi, že Boh nám nedal ducha bojazlivosti, ale že sme dostali od neho ducha moci… Podľa mňa sú to dosť silné slová. Ale otázka je:

• Načo je ten duch moci?
• Na rozbíjanie štadiónov?
• Na ničenie všetkého, čo ako tak dobre vyzerá?

Problémom každej jednej obce či mesta je, že keď urobíte niečo pekné, vždy sa nájde nejaký odvážlivec, ktorý to v noci príde a zničí. A tak máme odvahu na to, aby cestou z diskotéky sme zohli každú dopravnú značku, vyvalili každú smetnú bedňu, rozmlátili každú zastávku, strhli každý plagát, poškriabali a popísali všetko čo sa nám postaví do cesty. Toto je pre mnohých prejav odvahy a prejav moci človeka. A čím viac ľudí, tým väčšia odvaha a väčšie hrdinstvo. A o akomsi sebaovládaní tu nemôže byť ani reči.

Ak sa nad tým zamyslí rozumný človek určite rýchlo pochopí, že toto nie je odvaha. Pretože potom chýba odvaha sa k tomu priznať a chýba odvaha niesť za to zodpovednosť.

Duch moci je v niečom úplne inom. To pripomenutie, ktoré napísal apoštol Pavel svojmu žiakovi Timoteovi bolo úplne z iného súdka. Mladý Timoteus, ktorý sa mal stať Pavlovým nástupcom mal problém priznať sa k viere v Ježiša Krista. Kresťanov v tej dobe vôbec nebolo veľa a nemali ani pokojný život. Boli prenasledovaní, ponižovaní, zahanbovaní a považovaní za bláznov. Ježišov kríž bol pre Židov pohoršením a pre Grékov to bolo čisté bláznovstvo. A vtedy to bol čas, kedy sa Timoteus ku Kristovi a viere v Neho mal priznať. Na to však bolo treba veľa odvahy. Preto Pavlovo slovo: Boh nám zaiste nedal ducha bojazlivosti, ale ducha moci.

O tejto téme boli aj tohtoročné dištriktuálne dni. Ich heslom bolo: Proti prúdu. Mať odvahu a postaviť sa za svoju vieru, aj keď je nás veriacich ľudí menej, aj keď je človek za to posmievaný a odstrkovaný. To je o duchu moci.

Preto Pavel zdôrazňoval, že sme dostali ducha moci nie bojazlivosti. Ale nie ducha odvahy a moci, aby sme robili výtržnosti, aby sme ničili čo sa len dá. To je skutočne veľmi podivná odvaha.

Veriaci človek musí vedieť ukázať svoju odvahu v niečom úplne inom. Nehanbi sa za svedectvo o našom Pánovi…. hovorí Pavel a dodáva… ani za mňa, Jeho väzňa, ale spolu so mnou znášaj protivenstvá za evanjelium.

Nečudujem sa, že Timoteovi chýbala odvaha. Kresťanov v tej dobe nebolo veľmi mnoho, nemali vysoké postavenie, mnohí z nich ako aj apoštol Pavel boli väznení. Nebola sa teda čím pochváliť.

Pavel hovorí: nie je to nič zlé, nebuď bojazlivý, nehanbi sa za vieru v Ježiša Krista.

Mám pocit, že znova do takýchto časov ideme. Znova nás bude málo, znova sme považovaní hlavne mladými ľuďmi za bláznov, naša viera vyvoláva posmech, už sme pre mnohých ľudí čudní až doslova niekedy nenormálni. Takže slova apoštola Pavla sú nanajvýš aktuálne. Odvaha je aj o tom, že sa človek vie postaviť sám, nie len sa skryť za zástup iných, nie len vtedy, keď nás je veľa, keď sme v zhromaždení a máme niekoho za chrbtom. Tá odvaha je najväčšia vtedy, keď sa človek musí postaviť sám. Keď sa má niekde ozvať v prostredí, kde veriaci ľudia nie sú vítaní a sú iba na posmech.

Ale keď som hovoril na začiatku o odvahe futbalových fanúšikov a o tom aká je veľká, keď ich je veľa musím ešte pripomenúť, že Pavol hovoril nie len o duchu moci, ale aj duchu lásky a sebaovládania.

Duch lásky predsa nebude nikdy ničiť a škodiť. Dnes sú ľudia, ktorí majú odvahu na všetko možné ale nie je to motivované láskou. Človek je viac odvážny na zlé veci, ako na tie užitočné a dobré. Prečo je to tak? Nevieme rozoznať čo je dobré a užitočné? Alebo sme už aj vo svojom vnútri takí bezohľadní?

No a úplne samostatnú kapitolu tvorí sebaovládanie. Máte samých seba pod kontrolou? Dostali sme ducha moci, ale nie preto, aby sme to zneužívali. Ak sa človek nevie ovládať, prekračuje hranice, ktoré by nikdy prekročiť nemal. To je aj dôvod prečo je v Božom slove tak veľmi odsúdené opilstvo. Človek pod vplyvom alkoholu stráca kontrolu sám nad sebou. Preto veľa krát otázka po vytriezvení znie: Čo som včera robil?

Ale sebaovládanie nie je iba o alkohole ale aj o tom, ako zvládame svoje emócie, hnev, zlosť, ktorá nás pochytí. Ukážkovým príkladom sú občas naši politici, ktorí nezvládnu hnev a idú sa biť niekde do zákulisia, alebo si pustia jazyk na špacír, a povedia nahlas to čo by nemali povedať ani potichu, len preto, že sa nedokážu ovládať.

Od veriacich ľudí Pán Boh očakáva absolútnu sebakontrolu. Božie slovo veľa hovorí o ovládaní jazyka a o tom, aký je nebezpečný. Veľa hovorí aj o ovládaní hnevu. Sme predsa rozumní ľudia a skôr než niečo urobíme, či niečo povieme, máme si to všetko poriadne premyslieť aj so všetkými dôsledkami. Pán Boh chce, aby sme boli aj dosť silní na to, aby sme sa nedali strhnúť davom a mali odvahu sa postaviť aj proti všetkým. Aj o tom je sebaovládanie.

Mladý ľudia a deti sa veľmi ľahko dajú strhnúť kamarátmi, veľmi ľahko sa dajú ovplyvniť zlými vecami. Apoštol preto hovorí mladému Timoteovi: ty sa ovládaj, lebo si dostal na to silu od Boha.

Učiť sa ovládať nie je o chodení na nejaké tréningy. Apoštol Pavel hovoril o tom ako postupne a neprestajne celý život bojuje so svojim starým Adamom a s hriešnymi túžbami, ktoré človek v sebe má. Aj o tom, že Ježiš v ňom musí rásť a on sa bude postupne umenšovať. Toto je v podstate postup sebaovládania.

Myslím, že je to vec s ktorou máme mnohí problémy a ktorej sa musíme učiť. Na jednej strane máme ducha moci nie bojazlivosti, ale ten duch je aj duchom lásky a sebaovládania. Nech to teda v našich životoch je aj tak vidno.

AMEN

Piesne: 310, 628, 203; 629; 654; A:55
Texty: Iz 38,9–20; Ef 3,13–21; L 7,11–17; Ž 68,4–7.20–21