17. po Svätej Trojici 2010

Kázňový text: Luk 17,11–19

Nedeľa poďakovania za úrody zeme sa každoročne v cirkvi opakuje. Mala by to byť nedeľa radostná, všetci by sme mali byť spokojní, aj sa trochu tešiť, hlavne teda byť všetci dobre naladení. Aj keď dnes to bude asi trochu rozpačité, pretože ten rok až taký dobrý nebol. A aj naše úrody neboli také, aké by sme si boli priali.

Väčšinou je to tak, že do košíkov na oltár, alebo pred oltár položíme tie najkrajšie kúsky zo záhrad. Nejaké veľké zemiaky, najkrajšie hrozno, najväčší klas, najkrajšie jablko, atď…

No tohto roku je to trochu horšie. Dnes budeme ďakovať za malé zemiaky, lebo veľké sa nám neurodili. Ovocia tiež nebolo mnoho, ak ste ho nestriekali a všelijako chemicky neošetrovali a zelenina bola tiež poslabšia. A to ešte nehovoríme o obilí, ktorého je tiež menej a už sa avizuje, že potraviny pôdu hore aj kvôli slabej úrode a veľkým škodám.

Ďalej sa plánuje zdražovanie, vláda nám chystá ďalší úsporný balíček, takže ozaj táto naša nedeľa akosi nie je na mieste a nejako ten jej obsah sa tento rok vytráca.

Nehovoriac o biede v ktorej sa ľudia ocitli po povodniach, z ktorých sa spamätali iba tí, ktorí bývajú na kopci a voda ich nezaliala, teda to je napríklad môj prípad. Ale tí, ktorých sa povodne aj z nášho zboru dotkli ešte ani náhodou nemôžu hovoriť o konci a nemôžu obrátiť stranu a povedať, že už je to za nami. Domy sú stále vlhké, v múroch je stále veľké množstvo nasiaknutej vody a ide chladnejšie a vlhkejšie počasie, v ktorom už znova nič nebude schnúť. Takže kapitolu veľkých povodní uzavrieť ešte stále nemôžme.

Pýtam sa teda, či nezaspievame nejakú pieseň a nepôjdeme pekne pomaly domov, pretože tohto roku veľmi nemáme za čo ďakovať. A pretvarovať sa, či hrať divadlo, akí sme vďační, keď to človek tak v srdci necíti, by sme tiež nemali, pretože Pán Boh neznáša pokrytectvo a pretvárku. Čo teda budeme robiť?

Ja si predsa len myslím, že dnes by sme mali ďakovať. Záleží trochu na nás a na tom, ako sa dokážeme aj v dnešný deň pozrieť, čo nám predsa len Pán Boh dal. Že tie naše ruky až tak prázdne nie sú.

Vďačnosť je veľmi relatívna vec, o čom nás presvedčí aj dnešný kázňový text, ktorý vám teraz prečítam. Je tiež o vďake, o ľuďoch, ktorí sú v utrpení veľmi podobní, ale po utrpení sú úplne rozdielni.

Čítanie textu: Luk 17,11–19

Ak poznáte trochu židovské spôsoby tak viete, že samaritáni boli pre Židov zradcovia viery a náboženstva. Boli to miešanci, ktorí zradili podľa nich vieru v Boha a s ktorými sa nemali stýkať, pretože by sa človek nimi poškvrnil. Židia sa snažili samaritánske dediny obísť a s ich obyvateľmi nemať nič spoločné.

Ale všetko bolo zrazu iné, keď bol človek chorí. Už nebolo: Ty si Samaritán. A tak sa dalo dohromady 10 mužov, ktorí boli asi vo väčšine Židmi a iba pravdepodobne tento jeden bol samaritán. Medzi tými desiatimi už nebolo rozdielu. Pôvod už nebol žiadny problém, nebolo odsudzovanie, ponižovanie, vylučovanie spomedzi seba. Všetci desiati boli malomocní. Všetci boli odvrhnutí na okraj spoločnosti a čakajúci na pomalú smrť. A tu už bolo jedno kto bol Židom a kto Samaritánom.

Prirovnám týchto 10 mužov ku všetkým nám, nám ľuďom, obyvateľom tejto zeme.

Niet medzi nami veľkého rozdielu, sme všetci rovnakí. Farba pleti, bohatstvo, sláva či úspech, postihnutí či nepostihnutí záplavami, nič z toho nás nerobí rozličnými. Aj keď sa tak tvárime, aj keď mnohí majú pocit, že sú viac ako ostatní. Všetci sme poznačení malomocenstvom hriechu a výsledkom je, že ten hriech nás pomaly zabíja a raz to dotiahne až do konca. V tomto sme všetci rovnakí. To je tá naša podobnosť s tými desiatimi mužmi.

A tak, ako vtedy všetci desiati dostali niečo od Pána Ježiša, takú istú ponuku sme všetci do jedného dostali my od Pána Boha. Chceli sme niečo a on na to niečo dal. Chceme vykúpenie zo smrti, chceme žiť a túto ponuku Boh postavil pred každého jedného človeka. S presnými pokynmi, ako to získať.

Títo desiati malomocní počuli: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ My vieme, že máme veriť v Pána Ježiša Krista a budeme spasení my i celá naša domácnosť. Tá podobnosť je veľmi presná, až na to, že to čo nasledovalo potom je úplne rozdielne.

• Vo svete sú ľudia, ktorí sa nikam nevybrali a tú ponuku nepriali a odmietli.
• Potom sú tí, ktorí boli uzdravení, nad ktorými sa Boh zmiloval a im všetky hriechy odpustil, ale necítia za to vôbec vďačnosť. Akoby sa z toho nedokázali tešiť, pretože je mnoho iných starostí života, ktoré ich zaťažujú. Možno nedokážu byť vďační, pretože sa niekam ponáhľajú a chcú sa tešiť s niekým iným. Alebo tú vďaku ani vôbec necítia. Preto tu dnes ani nie sú.
• A nakoniec je malá hŕstka tých, pre ktorých je dôležité vyjadriť vďačnosť práve Tomu, kto ich obdaroval, kto sa o nich postaral. Ktorý za celý čas uspokojoval ich potreby.

Keď ste tu prišli dnes ďakovať napriek tomu,

• že ste zasadili tri bedničky zemiakov a vybrali ste len dve,
• alebo že ste na jar krásne ostrihali ovocné stromy a celý čas sa tešili na úrodu, ale pivnicu máte napriek tomu prázdnu,
• či ste čakali pokojný a kľudný rok a doteraz ste sa nespamätali zo záplav a zo škôd, ktoré vám voda spôsobila

ale napriek tomu ste dnes tu, je to možno čudné, ale nie nelogické a ani nie hlúpe. Lebo aj napriek biednejšej úrode žijeme, nehladujeme, máme vždy jedlo, ktoré môžeme postaviť na stôl a naše deti neidú spať hladné. Niet teda za čo poďakovať?

Je tu z nás niekto, kto má pocit, že nič nedostal, že sa Boh o neho tento rok nestaral? Mohli sme mať viac. Voda v Hornáde nemusela byť tak vysoká a nemuselo toľko dní za sebou pršať. Ale napriek všetkým týmto ťažkým podmienkam sme tu.

Bolo to povedané v trochu iných súvislostiach, ale ja tieto slová apoštola Pavla chcem povedať práve teraz: A čo máš človeče, čo by si nebol dostal? 1K 4,7

Vďačnosť nie je iba o hojnosti, bohatstve a prepychu. Dieťa niekde v Afrike by bolo vďačné aj za kúsok chleba a bola by to vďačnosť úprimná.

Tak sa pýtam, prečo by sme my nemali byť vďační aj za to málo čo sme dostali? A čo máš človeče, čo by si nebol dostal? Všetko je predsa dar. I náš život je len a len Boží dar. Tak prečo neďakovať i za malú úrodu, ale i za tie ťažké chvíle povodní, ktoré nám pripomenuli, že sme len biedni a úbohí, keď nás náš Boh prestane chrániť?

Učíme deti, že by sa mali poďakovať za všetko čo dostanú. Aj za jeden cukrík, ktorý nemá veľkú hodnotu, ale aj za cenný počítať alebo auto, ktoré možno dieťaťu raz darujete.

Iba ten, kto je verný v malom, môže dosť raz veľké veci. A to platí aj o dnešnom dni. Kto vie byť vďačný aj za malé veci, tomu budú raz zverené aj večné poklady.

A tak je na mieste už iba Ježišova otázka: A kde sú deviati? Kde je tá väčšina, ktorá vtedy aj Ježišovi chýbala a chýba aj dnes v našom kostole? Neprišli sem a nevzdali Bohu chválu. To je veľká škoda, pretože iba vám môžem povedať: Choďte, vaša viera vás zachránila.

AMEN

Piesne: 345, 363, 364; 347; 654; A:77
Texty: 1M 6,11–22; Ef 4,1–6 Rút 2,2–8.23; 2K 9,6–11; L 12,15–21; Ž 145,15–21