18. po Svätej Trojici 2010
Kázňový text: Marek 13,1–4
Čo je pre vás, bratia, sestry, symbolom cirkvi? (2)
Poväčšine je to kríž, ktorý vidíme na mnohých miestach. Od okrajov pri ceste, cez cintoríny, kostolné veže až po ozdoby, ktoré na sebe nosíme. (3)
Ale čo tu v našej dedine, čo symbolizuje našu vieru a zbožnosť?
O čo sa ako zbor opierame a na čo sme hrdí?
Napadla vám, ako odpoveď chrám, kostol. (4) Je v strede dediny, jeho vežu je vidieť aj z poriadnej diaľky. A keď na ňom zazvonia zvony, počujeme ich aj do vzdialenosti niekoľkých kilometrov. Sme naň hrdí, pyšní.
Podobnú hrdosť počul aj Pán Ježiš z úst jedného zo svojich učeníkov. Z Olivového vrchu bol krásny výhľad na celý Jeruzalem a pri tom sa nedala prehliadnuť tá najväčšia a najrozsiahlejšia dominanta a tou bol chrám, so všetkými svojimi nádvoriami. Ohromná stavba, ktorú aj v Ježišovej dobe postupne opravovali. (5) No dá sa na to nebyť pyšný? Takýto dojem na vás určite urobí aj pohľad na našu dedinu, v ktorej strede stojí náš kostol.
Ale o chvíľu bolo po hrdosti, keď mu Pán Ježiš povedal, že z tých veľkých kameňov toho veľa nezostane. Byť na niečo hrdý, znamená sa na to do istej mieri spoliehať, opierať sa o to, vkladať do toho svoje nádeje, stavať na tom. (6)A práve tento čudný omyl sa v dobe Ježiša Krista u Židov veľmi vzmohol. Vieru v Boha symbolizovala veľká rozsiahla stavba. A ľud to aj tak prežíval. (7) Ako mohutná je táto stavba, tak mohutná a silná je naša viera. Ako veľké sú tieto kamene, tak veľká je naša zbožnosť. Bolo to nemilé, ale z chrámu, v ktorom mal prebývať Pán Boh uprostred svojho ľudu, sa postupom času stala babylonská veža. Už nie miesto modlitieb a pokorných prosieb, ale miesto pýchy a hrdosti človeka. Symbol viery a zbožnosti, len tá viera a zbožnosť tam už nebola. Ostala iba pýcha a hrdosť.
Najprv o tomto začali hovoriť proroci. Oznamovali, že bohoslužba na tomto mieste je povrchná, že chýba úprimnosť, ale nič nepomáhalo. Nikto ich nepočúval. Ľudia sú už raz takí, potrebujú k svojej viere barličku, o ktorú by sa mohli oprieť. (8) Niečo viditeľné a hmatateľné. Niečo, čo zviditeľňuje Boha Jeho prítomnosť. Pre Židov to bol práve chrám, až na to, že z barličky sa stal oporný a mocný stĺp, na ktorom stála ich zbožnosť. Dosť dlho na to Pán Boh upozorňoval a nebolo to iba cez prorokov.
Aj sám Boží Syn v tom chráme kričal, že z domu modlitby urobili peleš lotrov. Ale aj tieto slová, ako mnohé ďalšie sa minuli účinkom. A tak Pán Ježiš vysvetlil učeníkom, že Boh sa rozhodol túto barlu ľuďom zobrať. (9) Znie to jednoducho a tak jednoducho to Boh aj urobil. Zbožní Židia Ježišovi vysvetľujú, že 46 rokov budovali tento chrám a v priebehu pár dní 46 ročná práca bola fuč. V roku 70 prišli Rímania a z Jeruzalemského chrámu, nezostal kameň na kameni.
Môže byť niekto takým zbožným človekom, keď má v neúcte toto sväté miesto? (10) Dnes by sme povedali, že takýmito rečami sa rozvracia cirkev, škodí jej to, ničí ju to. Ale Pán Ježiš vedel, že to jediné týmto ľuďom môže pomôcť. Ak nepomáhajú slová, je na rade radikálny rez. Nemôžete sa spoliehať na budovu, je to predsa dielo človeka, ktoré k spáse neosoží.
Túto myšlienku povedal Pán Ježiš Židom už skôr. Povedal im: Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím. Zboriť chrám, miesto, kde prebýva Boh. Ako môže niekto zbožný vysloviť takéto slova neúcty a rúhania?
Predstavte si, žeby dnes sa niekto v tomto zhromaždení postavil a povedal: Zbúrajme tento kostol, nepotrebujeme ho k viere (11) A keby som to povedal ja: Zbúrajme ho, nepotrebujeme ho k tomu, aby sme boli veriacimi ľuďmi a nič iné nerobíme, len ho stále opravujeme a vrážame do neho naše peniaze. Veď by to šlo aj bez tohto kostola. Nie?
Keď Ježiš povedal Židom, aby zbúrali Jeruzalemský chrám, mal pre nich prichystané niečo celkom iné. Povedal, že za tri dni postaví nový. Myslel na chrám duchovný. (12) Viem, že to bolo ťažké v tej chvíli pochopiť, ale pravda pri Židoch bola taká, že ak stojí chrám nepotrebujeme žiadneho Krista. (13) Židia si mysleli, že majú všetko, čo k spaseniu potrebujú. Nič iné nepotrebujú. Chrám stojí a Boh je v ňom. Stačí prísť čo i len raz za rok, stačí priniesť obeť sa svoje hriechy. A ľuďom to skutočne stačilo. Veď to bolo pútnické miesto a stalo sa ním práve kvôli veľkolepej práci človeka O tom hovoril Ježišovi učeník: Pozri čo sú to za kamene a stavby?
Jeruzalemský chrám, bol dielom ľudských rúk. Vyšiel z ľudskej múdrosti a šikovnosti, z bohatstva, ktoré získal už jeho prvý staviteľ Šalamún. Ten chrám postavil človek.
Ale my dnes vieme, že dielom človeka nie je očistenie a ospravedlnenie z hriechov. Platí vždy, že milosťou sme spasený, skrze vieru. (14)
Chrám bol výtvorom človeka, ktorý zachraňoval a to nebola pravda. Je len jedna skala, na ktorej sa dá stavať.
- Buď je to Ježiš, alebo je to chrám?
- Buď je to z milosti, alebo z moci človeka?
- Buď je to zdarma, alebo aj ja k tomu môžem niečo pridať?
A to je dôvodom, prečo Jeruzalemský chrám nemohol ďalej stáť. Bol prežitkom, bol Kristom prekonaný. (15)
Napadla mi pri tom otázka, či dnes pri nás a v našich životoch Pán Ježiš prekonal všetko? Či mu nič nestojí v ceste. Sme pyšní na to, že sme luteráni. Sme hrdí na náš kostol, sme hrdí na náš zbor. Možno sú veci, ktoré nám vo viere v Pána Boha pomáhajú a slúžia nám ako barličky, o ktoré sa opierame. (16) Možno nejaký obraz, pri ktorom sa modlíme, alebo možno nejaká soška, s napodobením Ježiša Krista. Evanjelický spevník, ktorý od malička držíme v ruke, či modlitebná knižka, ktorú sme zdedili po starých rodičoch. Môže to byť veľa vecí, o ktoré sa vo svojej viere opierame.
Ale náš dnešný text hovorí, že toto všetko musí padnúť. Nesmie po tom ostať kameň na kameni. Musí to byť zbúrané, pretože by nás to v našej viere zavádzalo. Reformácia prišla s niečím podobným, keď priniesla tézu: Jedine písmo, jedine viera, jedine milosť. (17) Všetko čo je nad to je zavádzajúce a tým pre vieru človeka škodlivé.
Aj keď to v tých dejinách niekedy vyzeralo, že je to na škodu, keď sa niečo ničí a váľa, akoby sa rozbíjala cirkev, ale bez toho sa nedalo dostať ďalej. Zoberte si aj Božie rozhodnutie pre potopu. Pán Boh oľutoval, že učinil človeka. Namáhal sa kvôli nemu a napriek tomu sa musel rozhodnúť, že svoje dielo musí zničiť. Nebola iná možnosť.
Muselo sa zbúrať staré, aby sa postavilo nové. A presne to sa udialo aj pri smrti a vzkriesení Pána Ježiša Krista. Pán Ježiš za tri dni postavil nový chrám, chrám svojho tela a ten starý zo svojimi obeťami v podstate už iba ľudí zavádzal. (18)
Presne toto sa môže stať aj tým našim barličkám, ktorými si pomáhame, a ktoré môžu časom zastať príliš dôležité miesto, ktoré im nepatrí.
Máme dve možnosti, buď ich zbúrame my sami, alebo sa môže stať, že ich zbúra Pán Boh. O tom bola Ježišova výzva: Zborte tento chrám – nemuseli ho doslovne búrať, stačilo pochopiť, že nie je taký dôležitý v živote viery človeka, že to miesto už patrí Ježišovi Kristovi, že veriť v Boha sa dá aj bez tejto honosnej budovy. Ale židovský národ nepochopil. Stalo sa to až 40 rokov po tejto udalosti, keď ho zničili Rimania a on nestojí ani doteraz. (19) A zbožní Židia veria v Boha aj keď nemajú chrám. Napriek tomu ten nový, ktorý im Ježiš svojím umučením a smrťou postavil, neprijali.
Nemusíme zbúrať v Obišovciach kostol, len si musíme uvedomiť, že nie sme spasení preto, lebo tu máme svoju lavicu a sme tu poctivo každú nedeľu. (20) Toto nie je dôvod. Je to pre Božiu milosť a lásku. Oveľa dôležitejší je chrám, ktorý svojou smrťou a vzkriesením postavil Pán Ježiš Kristus.
Nepotrebujeme symbol viery, nepotrebujeme barličku, naša viera má len jeden jediný základ a tým je Ježiš Kristus. (21) Chrám je prostriedok, ktorý má slúžiť na rast našej viery, ale nesmie zastať miesto, ktoré patrí Bohu. Môžeme a máme byť hrdí na Ježiša Krista a na to, čo na dreve kríža pre nás urobil. Všetko ostatné môže prerásť do stavby babylónskej veže, ktorú Pán Boh po čase len zrovná zo zemou, pretože zavádza človeka a odvádza ho od skutočnej viery.
AMEN
Pozn.: Ku kázni si môžete stiahnuť PowerPointovú prezentáciu vo formáte pdf. Čísla v zátvorkách v kázni označujú stranu v prezentácii.
18_po_Sv_Trojici_2010.pdf
Piesne: 474; 579; 628; 514; 263; A:75
Texty: Dan 12,1–3; Ž 16; Žid 10, 11–14, 19–25; Mk 13,1–8
