22. po Svätej Trojici 2010

Kázňový text: Marek 3:13–19
Na reformáciu je to asi dosť nezvyčajný biblický text, ale je ponúknutý našou cirkvou na dnešnú nedeľu. Už som aj hľadal druhý, ale nakoniec som našiel veľmi logické a vhodné spojenie práve s dnešným dňom.
V celej našej cirkvi si dnes pripomíname pamiatku reformácie, teda čas dosť veľkých zmien v kresťanských cirkvách. Nebolo to iba v evanjelickej, pretože reformáciou vznikli aj ďalšie cirkvi. Pomenili sa mnohé veci v učení, v bohoslužobných poriadkoch, v chápaní niektorých biblických právd, v nazeraní na niektoré vieroučné zásady.
Reformácia priniesla mnoho pozitívnych vecí, aj keď by sa určite našli aj nejaké negatíva. Dnes však nechcem pripomínať to, čo reformácia priniesla a čo zmenila, ale chcem sa pozrieť spolu s vami na to, čím začala a kto ju vlastne naštartoval.
Takým otcom reformácie už asi navždy ostane Dr. Martin Luther. Na túto osobu budeme mi „lutheráni“ vždy hrdí.
- Otázkou je, ako sa taký človek nájde, spomedzi všetkých ostatných?
- Kto za ním je? Kto ho vedie?
- Kde nachádza inšpiráciu, ale predovšetkým aj odvahu, aby sa pustil proti zaužívaným zvykom a tradíciám?
Toto nie sú jednoduché veci. Nemyslím si, že sa aj Luther jedno ráno zobudil a povedal si: Budem reformátor! Reformáciu cirkvi aj tak nemohol a neurobil jeden človek. Luther si získal mnoho sympatizantov, prívržencom, zástancov. Presvedčil dostatočné množstvo ľudí o tom, že je čas na zmenu a že ju bezpodmienečne treba urobiť, lebo cirkev zblúdila. Mnohí z nich boli aj dostatočne mocní a vplyvní ľudia. Nebiť ich, bol by skončil, ako Ján Hus, či niektorí ďalší. Veď takých ľudí, ktorým sa nepáčilo, ako fungovala cirkev, čo učila a ako viedla iných bolo omnoho viac. To že sa to rozbehlo práve pri Martinovi Lutherovi je len Božie vedenie a Boží plán. Nemôžeme to pripísať len jednému človeku. Nemôžeme vynechať Božie vedenie a prácu Ducha Svätého. Ak by sme urobili toto, vyšiel by nám Martin Luther, ako nejaký svätec a to určite nebol.
Ďalšou vecou pri väčších zmenách je čas. Je potrebné, aby trochu dozrel. Spomeňte si na pád komunizmu u nás. Tých pokusov bolo aj v minulosti niekoľko, ale v tom 1989 dozrel čas, dozreli ľudia a tá zmena už bola akosi očakávaná, až prirodzená. Tak je potrebné chápať aj udalosti reformácie.
No vždy musí byť niekto, kto v takýchto situáciách ide s kožou na trh. Kto stojí v popredí, koho meno sa viac spomína a kto pri neúspechu aj oveľa viac riskuje, ako hocikto iný.
Počas nežnej revolúcie niesli väčšie riziko tí, ktorí stáli na tribúne, ako tí, ktorí boli v dave hlava pri hlave. A ak by sa to bolo vtedy zvrtlo, oveľa viac by boli trestaní tí, ktorí stáli v popredí, ako tí, ktorí štrngali s kľúčmi.
Tak to bolo i v čase reformácie. Luther mal mnoho stúpencov a sympatizantov, ale na vypočúvanie pred Cajetána a nemeckého cisára Karola V. vo Wormsi sa v roku 1521 musel postaviť sám. A to už bola situácia, keď išlo vážne o život. Vtedy vyslovil tu známu vetu: Tu stojím, inak nemôžem. Tak mi Pán Boh pomáhaj!
- Ako sa teda z obyčajného človeka stane reformátor?
- Ako sa z bežného človeka stane niekto, kto sa má odvahu postaviť proti sile a moci a s odhodlaním bojuje za pravdu a spravodlivosť, o ktorej je presvedčený?
Nechcem dnes vyzdvihovať Luthera. Bol to človek, ktorý mal svoje chyby, ako každý iný, ale stal sa výnimočným preto, lebo poslúchol Boží hlas a dal sa povolať do veľmi vážnej a ťažkej služby. A to je presne to, čo sme počuli v Markovom evanjeliu, ako náš dnešný kázňový text. Veľké a požehnané veci sa začínajú Božím povolaním, na ktoré človek odpovie áno a postaví sa do služby Bohu. Každého učeníka Pána Ježiša môžete nazvať kľudne reformátorom. Keď po vzkriesení zvestovali živého Krista, tiež prinášali čosi nové a naprávali to staré. Menili v podstate celé židovstvo. Boli pri zrode Božieho kráľovstva tu na zemi a pričinili sa o to, aby sa rozrástlo a dostalo do celého sveta.
- A pri nich sa tiež môžeme opýtať, ako sa z obyčajných jednoduchých ľudí stali takýto odvážlivci?
- Kde na to nabrali síl?
- A odkiaľ mali toľko odvahy?
Prvá vec, ktorú musím povedať je, že Pán Ježiš robí určitý výber. Nie každý z nás bude takou veľkou osobnosťou. Náš text hovorí, že si Ježiš zavolal tých, ktorých sám chcel. Na veľké veci si vždy Boh vyberá svojich ľudí. Ľudí, ktorých pozná do najmenších detailov a pohnútok a vidí im priamo do srdca. Vybral si tak Máriu, aby porodila Božieho syna a je blahoslavená medzi ženami (to je citát s Biblie; Luk 1:28). Vybral si učeníkov, vybral si apoštola Pavla a mnoho ďalších. A kľudne poviem, že tak si Boh vybral aj Martina Luthera.
Jedna vec je však pozvanie, pretože tých pozvaných bolo určite viac. O tých, ktorí odmietli, veľa nevieme. Ale tí, ktorí priali pozvanie a odpovedali Bohu áno, tých mená poznáme a evidujeme. Samotné Božie slovo hovorí: …mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.
Mimo povolania je potrebné aj odhodlanie, pretože evanjelista Marek spomína: A oni prišli k nemu.
Znie to tak obyčajne, ale takto sa z obyčajných ľudí stávajú veľké osobnosti. Na Božie pozvanie povie človek bezpodmienečné áno. Nešpekuluje, nevyjednáva, len povie dobre Bože, tu som. Všetci významní ľudia v cirkvi urobili v živote túto vec a k tomu všetkému ešte pribudlo vyučovanie. Učeníci chodili s Ježišom tri roky. Žili v jeho blízkosti. Tí ďalší, ktorí neboli Ježišovými súčastníkmi a nežili v tej dobe, venovali sa neúprosne štúdiu Božieho slova. Vždy však s veľkou bázňou a pokorou. Myslím, že toto bolo jasne vidno aj na Lutherovom živote. Božie slovo stálo nad všetkým. Jedno zo základných hesiel reformácie bolo: Jedine Písmo!
Takáto chuť čítať a študovať Božie slovo dnes nemáme. Otázkou potom je, ako chceme byť Božími deťmi, keď málo poznáme Pána Boha a Božiu vôľu. Chceme slúžiť Bohu, ale nepoznáme Ho dobre. A ak ho chceme poznať, tak ako bez Biblie, ako bez štúdia Božieho slova? Ježiš si ustanovil dvanástich, aby boli s Ním. Ako byť s Bohom dnes v dnešnej dobe? Jedine tak, že človek bude zahĺbený do štúdia Božieho slova, nijaká iná možnosť vlastne ani nie je.
Čím viac sa budete venovať Biblii, čím vám bude viac bližšia, tým ste viac použiteľní pre Pána Boha a Božie kráľovstvo.
Podľa mňa nie je celkom správne vyzdvihovať Luthera za dielo reformácie. Nie je to dielo jedného človeka. Dôvod prečo Martina Luthera treba spomínať je v tom, že sa venoval Božiemu slovo s takou úctou a vážnosťou, že ho celkom preniklo a on sa stal užitočným pre Božie dielo reformácie. Je to tak, ako keď vám teraz na jeseň niekto príde poorať záhradku a vy za to neďakujete pluhu, ktorý vám tú zem obracal, ale tomu, kto za tým pluhom stál a držal ho v ruke.
Tak je to aj s dielom reformácie. Nevelebíme človeka, ale Boha, ktorý za tým všetkým stál a vybral správny čas a použil oddaný nástroj. Kiežby takýchto ľudí nachádzal Pán Boh aj v dnešnej dobe medzi nami.
Robili sme teraz úpravy okolo kostola v Obišovciach. Mali sme brigádu a ja som v garáži hľadal nejaké náradie. Potrebovali sme hrable, lopaty, motyky. Len na jednom je zlomená rúčka, motyky boli zase úplne tupé, z hrablí sa zasa vyťahovala násada. Je problém, keď nemáte čo chytiť do ruky, lebo skoro všetko je nefunkčné.
Predstavil som si, že aj v dnešnej dobe by chcel Pán Boh urobiť nejaké dielo reformácie a nápravy a prišiel by dnes do nášho kostola a hľadal by nejaké vhodné náradie. Bolo by čo použiť? Padol by mu niekto z nás tak akurát do ruky, alebo by musel len skonštatovať, že je to všetko akési pokazené a nefunkčné?
Pán Boh potrebuje svojich ľudí stále a potrebuje ich pripravených práve teraz. Ako je to s nami? Sme plne funkční a pripravení na Božie dielo?
AMEN
Piesne: 280, 274, 288; 652; 263; A:65
Texty: Iz 62,6–7.10–12; R 3,21–28; Mt 5,2–10; Ž 46,2–8