1. slávnosť vianočná 2010

Kázňový text: Daniel 2:31–35

Mám pocit, že čím je človek starší, tým mu vianočné sviatky ubiehajú akosi rýchlejšie. Ešte aj tohto roku to pre mnohých z vás, ktorí chodíte do zamestnania nevyšlo celkom dobre. Pretože hneď v pondelok už treba nastúpiť do práce. Toľký zhon, toľko stresu a toľko príprav a nakoniec sú to iba tri dni, cez ktoré si môže človek oddýchnuť. A to musíme do toho zarátať aj Štedrý deň, keď sa doobeda ešte čosi upratuje, pečie a pripravuje. Zajtra už iba skonštatujeme, že je už po všetkom.

Toľko očakávania a toľko chystania.

• Obchody plné, všade naháňajúci sa ľudia, ale nakoniec kvôli čomu?
• Kvôli trom dňom?
• Kvôli predlženému víkendu?

Takto by to predsa nemalo zmysel. Možno i preto, že sme starší a máme väčšiu zodpovednosť nám to ubieha akosi rýchlejšie. Možno aj po oddychu a pokoji túžime, ale nestihneme si uvedomiť, že ten čas došiel a už je pomaly aj preč.

A pri tom, keď to porovnáte s minulosťou, všetka tá moderná technika, vybavenie, autá, veľké nákupné strediská a neviem čo všetko nám malo pomôcť k tomu, aby sme mali viac času na oddych a viac času na ľudí, s ktorými žijeme. Ale oddýchnuť si nestihneme.

Chcel by som vám teraz na začiatku prečítať úryvok z jednej knihy Artura Guitermana:

Najprv začali zubári liečiť bez bolesti.
Potom sa objavili bicykle bez reťazí
a vozy bez koní
aj mnohé zákony bez platnosti.
A potom prišlo kuchárske umenie bez ohňa,
telegraf a prenášanie správ bez drôtu,
cigarety bez nikotínu,
káva bez kofeínu,
mandarínky bez semienok,
trávnik bez buriny,
strava bez tuku,
cesty bez prachu,
oceľ bez hrdze,
tenisové kurty bez trávy,
a nové náboženstvo bez Boha.

Toto sú naše súčasné Vianoce. Toto sme za posledné roky vytvorili my, ľudia. Hlavne to nové náboženstvo bez Boha.

Predvianočný čas trávime v obchodoch s veľkými nákupnými košíkmi plnými až po okraj s množstvom jedla, darčekov a pozorností. Len preto, aby sme to všetko mohli položiť za tri dni sviatkov pred seba na stôl. Ak nemáte trochu sebazaprenia, čo sa týka teda aj mňa, tak sa cez sviatky prejedáme a po večeroch máme problémy s trávením. Len preto, lebo neviem povedať nie. Ale veď kto by aj vedel, keď je toľko jedla na výber a všetky sú fajn a potom ešte jablká, mandarínky, pomaranče, kiwi, oriešky, mandle, figy a potom ešte sušené ovocie a aspoň päť druhov koláčov. Veď to nie je len nekresťanské, ale aj nenormálne.

A tomuto sa hovorí Vianoce. Väčšinou ani polovicu z toho, čo sa nachystá, napečie a navarí, nedokážeme zjesť. A tak to po sviatkoch nosíme na návštevy po rodinách, kým sa to neskazí.

Máte aj vy také Vianoce? Oni by mali byť skutočne o inom, len namiesto toho, aby sme my, veriaci ľudia niečo iné priniesli, spadáme aj my do toho, čo nazýva Vianocami tento svet.

Aj kvôli tej odlišnosti by som vám chcel prečítať biblický text zo Starej zmluvy z knihy Daniela 2. kapitoly.

Čítanie textu: Daniel 2:31–35

Takýto sen sa sníval veľkému panovníkovi Nébukadnecarovi, ktorý vládol v Babylone v rokoch 605 až 562 pred Kristom. Bol to sen o budúcnosti ľudstva, o dňoch, ktoré mali prísť po ňom. Dnes sa len môžeme pýtať, prečo sa ten sen sníval pohanovi, človeku, ktorý ho ani nedokázal správne oceniť? Možno preto, že bol tak dôležitým a významným človekom vo svojej dobe, že jeho postavenie zaručovalo, že sa na tieto slová časom nezabudne a neskončia niekde založené v archívoch.

Bolo to videnie o štyroch veľkých svetových ríšach, ktoré postupne ovládli tento náš svet a niekoľko desiatok rokov ho formovali a ovplyvňovali. Či už to bola veľká Babylonská ríša, veľmi mocná a na svoju dobu vyspelá, alebo po nej Perzská ríša, či veľká ríša Macedónska dobytá vojnovými ťaženiami Alexandra Veľkého a na koniec aj najrozsiahlejšia ríša veľkého Ríma. Všetky tieto panstvá boli výtvorom človeka. Vytvorené s prehnanou túžbou dobíjať, ovládať, panovať a predovšetkým bohatnúť. Boli to i časy, v ktorých sa niektorým národom žilo dobre, ale väčšina tak či onak trpela.

Keď mladý Daniel rozprával tento sen kráľovi Nébukadnecarovi, povedal jednu veľmi zaujímavú vec: Tá socha bola mohutná a mimoriadne jagavá. To znamená, že na človeka pôsobila veľmi veľkolepo a veľmi honosne. Veď hlavu mala zo zlata, ramená zo striebra, brucho a bedrá z bronzu a stehná a nohy zo železa a čiastočne z hliny. Bola veľmi vysoká, čiže skutočne vzbudzovala aj u samotného Nébukadnecara rešpekt. A on z celého toho sna bol zhrozený. Ale ani všetka jej jagavosť a veľkoleposť nezakryla to, čo Daniel dodal: …stála pred tebou a jej výzor bol strašný.

Všetko to, čo sme vytvorili my, ľudia, môže byť veľmi cenné, môže vyzerať hodnotne, môže to byť veľmi mocné a stabilné, ale nakoniec tak či onak ide z toho len hrôza.

Celé dejiny ľudstva sú o hľadaní pokoja, blahobytu. Keď zoberiete v minulosti všetky kráľovstvá, monarchie. Viac-menej sa tam vždy našiel i niekto, komu išlo o dobro a blaho ľudí. Aj keď to bolo popri mnohých ďalších, ktorí mysleli iba na seba. A aj keď boli obdobia nejakého pokoja a kľudu, vždy bývali veľmi krátko.

A či to bola túžba socializmu alebo komunizmu, kde všetci budeme rovní a budeme mať všetko spoločné a nikto nebude trpieť hladom, všetci budú mať prácu a všetci budú rovnakí, aj takýto ľudský výtvor skončil, pretože výzor i tohto výtvoru bol strašný.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­––––––––––
Na JOJ-ke chodí občas v správach cyklus Neumlčaný. Teraz nedávno to bolo o dvoch manželoch, ktorých obvinili počas komunizmu zo špionáže a z rozvracania republiky. Obidvoch ich zatkli, ona vo väzení potratila a on zasa oslepol. Ak by nebol v tom čase zomrel Stalin, boli by skončili v nejakom lágri v Rusku.
–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­––––––––––

To bol len jeden prípad z mnohých. Dnes žijeme v demokracii, ale ani teraz sa nedá hovoriť o nejakej veľkej sláve. I toto je výtvor človeka a aj keď sa to zdá ako najlepšia forma a spôsob vlády, aj jej výzor je strašný a spôsobuje človeku hrôzu.

Ale v Nébukadnecarovom videní bolo niečo zaujímavé. Nébukadnecar videl v sne, že sa bez zásahu ruky, teda človeka, odlomil kameň, udrel do nôh tejto veľkej sochy a ona spadla a rozbila sa. Ten kameň potom narástol a premenil sa na vysoký vrch.

Toto je spojitosť s dnešným dňom a Vianocami, ktoré oslavujeme. 600 rokov pred narodením Ježiša Krista už Nébukadnecar vedel, že príde kráľovstvo, ktoré skutočne prinesie ľuďom pokoj a požehnanie. A na rozdiel od tých všetkých ostatných, ono jediné nebude výtvorom človeka. Nebude vyzerať honosne. Symbolizoval ho iba jeden kameň. Čo je to v porovnaní so zlatou hlavou, či striebornými ramenami. Ale ono jediné bude večné a neprinesie ľuďom hrôzu.

S narodením Pánom Ježišom Kristom prišlo na zem Božie kráľovstvo.

• Kráľovstvo, kde má prednosť láska, odpustenie, pred hnevom a nenávisťou.
• Kráľovstvo, kde nejde o dobíjanie a moc, ale o toleranciu a službu.

To, čo tak až dookola omieľame a opakujeme na Vianoce, pokoj, láska, porozumenie, to sú hodnoty toho kráľovstva, ktoré prišlo na svet s osobou Pána Ježiša Krista.

Nečakám už nič lepšie, nič lepšie nepríde. Pretože všetko to, čo vytvoril, alebo ešte vytvorí človek, aj keď to bude mať nálepku pokoja a blahobytu bude nakoniec iba naháňať hrôzu, tak ako to bolo v tom zvláštnom sne kráľa Babylona.

Viem, že na to požehnané kráľovstvo Božie aj cirkev zabúda a málo je ho vo svete vidno, čo len dokazuje, že tých skutočných nasledovníkov Kristových je v našom svete veľmi málo. A tie čísla neodhadnú žiadne štatistiky.

Ale Božie kráľovstvo je jediné, ktoré je večné a nepominie. A začalo práve tým narodením Ježišom, ktorého si dnes pripomíname. Neviem, či budeme niekedy takí „patrioti“, aby sme sa bili do hrude, že sme občanmi Európskej únie. V porovnaní s inými štátmi sme neboli dosť hrdí ani na to, že sme občanmi krásneho Slovenska. Ale som si istý, že všetci ako sme dnes tu, by sme mali byť hrdí na to, že patríme do kráľovstva Božieho.

• Jediného kráľovstva, ktoré nevytvoril človek,
• jediného kráľovstva, ktoré je večné a nepominie,
• a jediného kráľovstva, ktoré nebude pre človeka hrôzou a strašidlom v budúcnosti.
  

  AMEN

Piesne: Poďakujme; 32;34; A:12; 54; 39; A:15
Texty: Iz 9,1–6; Tit 2,11–14; L 2,1–14; Ž 96, 1–3.10–13