3. po Zjavení 2011

Kázňový text: Ján 4:46–54

Na prvé počutie nijaká zvláštna udalosť. Len jedno z mnohých uzdravení Pána Ježiša Krista. Lenže veci, ktoré sa nám zdajú také bežné a normálne, po hlbšom rozmýšľaní také nie sú.

Celý rozhovor Ježiša s otcom chorého syna sa odohral v Káne Galilejskej, teda vzdušnou čiarou asi 40 km od Kafarnaumu, kde táto rodina bývala. Pre nás dnes takáto vzdialenosť žiadnym problémom nie je, ale ísť túto cestu pešo, by asi v dnešných časoch nikto neriskoval. Ak to bolo vzdušnou čiarou, tak cestou to mohlo byť oveľa viac. Priemerná rýchlosť, podľa ktorej sa udáva čas na turistických chodníkoch je 4,2 km/h. Vieme, že rozhovor sa odohral o siedmej hodine od svitania, takto to počítali židia, takže, ak tento otec išiel od rána, mohol prejsť okolo 29,5 km. To by sedelo práve na vzdialenosť týchto dvoch miest. Je to podľa mňa kus cesty. Potom sa otočil a šiel späť, domov k synovi. Podľa rozhovoru s ľuďmi jeho domu vieme, že prišiel až na druhý deň.

Toto bola obetavosť jedného otca kvôli životu svojho syna. Možno si poviete, že až tak veľa toho nebolo, najmä, keď ide o život dieťaťa. Ako rodičia, ak by to bola jediná možnosť, by sme dokázali urobiť oveľa viac. Ale zarážajúce na celej tej situácii je to, že po hodinách chôdze dostal tento otec len slová, len jednoduché oznámenie. Minul viac ako jeden deň a z úst Ježiša Krista sa mu dostalo: Choď, syn ti žije. Aj keď on prosil Ježiša, aby išiel s ním do jeho domu.

Ak by sme z tejto situácie poznali len túto časť a nevedeli celkom, kto Pán Ježiš je, musím povedať, že je to veľmi málo, čo tomuto otcovi dal. Všetko to sú len reči, nič hmatateľné, nič dokázateľné, nič potvrditeľné. Choď domov, všetko som na diaľku zariadil, tvojej žiadosti som vyhovel. Dieťa choré na smrť a ty neurobíš nič viac?

Ten otec neprišiel za lekárom, takže určite nečakal nejakú fľaštičku s liekom, ale aspoň nejakú modlitbu, nejaký obrad, nejakú väčšiu námahu tohto človeka, ktorý dokáže robiť zázraky. Nič z toho sa však neudialo. Len nejaké kritické slová o tom: ….keby ste nevideli znamenia a zázraky, neverili by ste. Komu to bolo adresované? Zástupu, tomu otcovi, alebo všetkým? To asi nikto poriadne netušil.

My dnes už neveríme na slová. Len nedávno sme mali poslednú rozlúčku v Kysaku s človekom, kde lekári povedali najbližším: Vyzerá to všetko dobre, bude to v poriadku, je to nádejné. Na druhý deň zavolali, že ten človek zomrel.

Dokazuje to, že ľudia sa často mýlia. Dokazuje to, že mnohé veci nevedia. Dokazuje to, že nemajú všetko pod kontrolou, aj keď v slovách tvrdia niekedy presný opak. A dokazuje to aj to, že im nemôžete veriť. A nemyslím to v zlom. Jednoducho to tak v tomto svete je.

Slová sú dnes len slová a každý z nás má určite skúsenosť, keď zo sľubov ostali iba sľuby a nič sa nenaplnilo. A ak ide o nejaké vážne veci, tak nám dnes už slová nestačia. Chceme nejaké záruky, niečo na papieri.

Pán Ježiš však nedával žiadnu potvrdenku. Tohto muža postavil do situácie: berieš, alebo nechaj tak. Buď ti stačí moje slovo, alebo choď domov, lebo nič viac nedostaneš.

Toto je viera. Prejav dôvery. Pán Ježiš od nás čaká, že budeme veriť slovu. Viera nepotrebuje viac a časom nájde spojitosť.

Neviem, ako by reagoval Ježiš, keby mu tento otec povedal: Pane Ježiši, ja trvám na tom, aby si išiel so mnou, lebo tvojím slovám neverím. Pre mňa je to málo. Mám pocit, že my často stojíme voči Ježišovi v takejto pozícii. Pre mňa, Bože, je to málo, chcem viac, chcem nejaké záruky.

Tohto otca presvedčili Ježišove slová. A uveril ten človek slovu, ktoré mu Ježiš povedal, a šiel. Toto je to najdôležitejšie na celej tej zvesti. Ak by ste mali choré dieťa a mali by ste takú možnosť ako tento otec, urobili by ste to isté a, ak by bolo treba, aj oveľa viac. Láska rodičov k deťom dokáže prekonať neprekonateľné, ale urobiť to, čo urobil tento otec, keď sa uspokojil len s Ježišovým slovom, to je obdivuhodné.

V tom našom texte je však ešte jedna veľmi dôležitá vec. Tento otec hľadal a spojil zdravie svojho syna s Ježišovou mocou. Keď prichádzal domov, vyšli mu sluhovia naproti so slovami: Dieťa ti žije. To bola úžasná správa, len sa radovať a veseliť. Ľudia sa v takých prípadoch už veľmi nepýtajú na to, čo to spôsobilo. Chcel som, aby to dieťa bolo zdravé, a ono je, všetko je tak, ako má byť.

• Možno mu podali nejaký liek a ten mu pomohol.
• Možno to bola len náhoda, že mu klesla horúčka.
• Možno zabrala kombinácia nejakých liekov, alebo sa telo samo od seba pozbieralo a začalo s chorobou bojovať.

To je nekonečné množstvo možností, ktoré tento výsledok mohli ovplyvniť. Otec dieťaťa sa však pýta na čas, kedy sa to stalo. Je to podstatné? Pre tohto otca áno. Dozvedel sa, že to nebolo liekmi, ani ničím iným, ale slovom Ježiša Krista.

Pri vážnych zdravotných problémoch zvyknú ľudia povedať: lekári liečia, Boh uzdravuje. Má to svoje opodstatnenie. Môžu mať dvaja ľudia, ktorí sú si veľmi podobní, rovnako vážnu chorobu, môžu byť rovnako zdatní, môžu dostávať tie isté lieky, ale u jedného zaberú a pomôžu mu, teda sa vylieči. U druhého zabrať nemusia a môže zomrieť. Môžete sa pýtať, prečo? Pri jednom je to tak a pri druhom inak. V súčasnej medicíne je to úplne bežná vec. Môžeme mať dobré lieky a u niekoho vôbec zabrať nemusia. To je to, lekári liečia, ale pri každom prípade sú percentá nejasností, komplikácií, nepredvídateľných okolností.

Ako je to s nami a pri našich chorobách? Ideme k lekárovi, od ktorého odchádzame s receptom na našu chorobu. Nie so slovom, že to bude v poriadku, ako to bolo v prípade toho otca. Lieky berieme vo viere, že majú pomôcť, že zaberú na našu chorobu, že zmiernia bolesť, že pomôžu zregenerovať naše choré telo. Ako veriaci ľudia sa určite popritom všetkom ešte za svoje zdravie modlíme. A ja mám pri tom jednu jedinú, ale veľmi vážnu otázku:

• Nájdete v takýchto prípadoch svojho vyliečenia a uzdravenia spojitosť s Ježišom Kristom?
• Ináč povedané, pripíšete svoje uzdravenie liekom, zvláštnym okolnostiam, vyležaniu, svoje dobrej telesnej kondícii, alebo si to dokážete spojiť i s Božou vôľou a Božím uzdravením?

Keď začneme u bežnej chrípky, či prechladnutiu, problémy pohybového charakteru, končiac nejakými vážnymi, kde už trvalé vyliečenie nie je možné a liekmi sa už len snažíme zmierniť následky, čo za tým všetkým je? Vždy kvalitnejšie lieky? Komplexnejšie diagnózy a liečenia? Dnes sa dáva veľký dôraz na psychiku človeka. Ľudia s vážnymi chorobami ľahšie prejdú liečbou, keď sú vo fyzickej, ale predovšetkým v psychickej, pohode. A môžete mať dobré lieky, no keď ste v depresiách, tak nemusia vôbec zabrať. Nie je to teda len o liekoch.

Viete spojiť svoje uzdravenie a vyliečenie s mocou Božou? S Ježišovým zásahom do vášho osobného života? Ten muž sa na to spojenie spýtal hneď potom, čo sa dozvedel o uzdravení, a moc Božiu pochopil veľmi jasne.

Veríte na silu modlitby v chorobách? Či už tých obyčajných, ako je chrípka, či prechladnutie, alebo aj tých skutočne veľmi vážnych?

A ako je to s liekmi? Sú ľudia, ktorí povedia, ak veríš v Boha, nemusíš brať lieky. Takto by som to nikdy nepovedal, aj keď niekedy to i naši lekári s tou svojou iniciatívou preženú. Brať denne 5–6 liekov na raňajky, obed a večer, to tiež už nevyzerá na pomoc ľudskému zdraviu. Ale chápem to tak, že aj lekárov nám dal Boh. Sú to ľudia určení na to, aby nám pomáhali, a ochotne to robia. To však neznamená, že majú všetko v rukách, že na ich múdrosti stojí, či padá, naše zdravie. Až takúto váhu a moc by som im nepripisoval. Nad všetkým týmto je Boh.

To jediné, čo od vás, bratia a sestry, dnes chcem, je, aby ste vo svojich chorobách nikdy nezabudli nájsť to spojenie s Božou mocou a Božím uzdravením. Lekári liečia, na to nám ich Boh dal, ale zdravie a život drží v rukách niekto oveľa väčší. Viete o tom?

AMEN

Piesne: 232; 233; 238; (289); 245; 656/17; A:22
Texty: 1Kr 5,1–4.9–15;R 1,16–17; J 4,27–42; Ž 97,7–8