2. pôstna 2011
Kázňový text: Marek 8:38
Kto by sa v tomto cudzoložnom, hriešnom pokolení hanbil za mňa a za moje reči, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca a so svätými anjelmi.
Náš biblický text dnes hovorí o hanbe, preto som to slovo hľadal v slovníku, a našiel som, že hanba je potupa, pohanenie, zlé meno, zlá povesť, stud. Hanba vždy súvisí s ľuďmi. Hanbíme sa za niečo vo svojom živote, vždy pred niekým iným, pred nejakým človekom, ktorý sa o nás niečo zlé dozvie, či na nás niečo zlé vidí. Na zažívanie hanby potrebujeme vždy nejakých divákov. Hanbíme sa vždy pred niekým. Ale musím povedať, že určitý druh hanby dokáže človek zažívať aj sám pred sebou.
Čím väčší malér a čím väčší trapas, tým je aj hanba väčšia. Dokážeme sa hanbiť za nevhodné oblečenie v nejakej spoločnosti, za nejakú nevhodnú reakciu, keď vybuchneme a povieme niečo, čo by druhý človek počuť nemal. Dokážeme sa hanbiť za veľké, či malé prešľapy.
Typickým prejavom hanby je sklonená hlava. Keď v televízii vidíte ľudí odsúdených za nejaké vážne zločiny, väčšinou po rozsudku vychádzajú zo súdnej siene so sklonenou hlavou a skrývajú sa za nejaké papiere, aby im nebolo vidno do tváre. Toto akosi k hanbe v spoločnosti patrí. Tak sa hanbili aj prví ľudia po tom, čo spáchali hriech. Hanbili sa sami pred sebou, ale hanbili sa aj pred Bohom.
Aj keď musím priznať, že aj to sa postupne mení. Napríklad, dnes si ľudia oblečú na seba to, za čo by ste sa vy hanbili a ako by ste nikdy na ulicu nevyšli. Dnes je to móda, alebo aj snaha vyniknúť, zaujať okolie a byť iný, ako všetci ostatní.
Sú takí, o ktorých celá spoločnosť vie niečo zlé, vie o niečom, čo urobili, ale bez akýchkoľvek obáv a hanby sa postavia pred kameru a hovoria a moralizujú a vystupujú ako príklad poctivosti a čestnosti. A ak čakáte od takýchto ľudí nejakú hanbu, alebo sklopený zrak, tak sa asi nedočkáte.
Dnes sa už dokážeme pretvarovať a ovládať a dokážeme prekonať i vlastnú hanbu a skryť ju za suverénne vystupovanie.
- Dnes nie je hanba rozbiť rodinu, prebrať manžela, či manželku. Ak by sa niečo také malo prejaviť sklopenou hlavou, tak to by ste v našich televíziách veľa ľuďom do očí nevideli.
- Z Biblie poznáme situáciu, keď do domu farizeja Šimona, kde prišiel na pozvanie Pán Ježiš, vošla žena hriešnica so sklopenou hlavou a nepovedala od hanby ani slova. Len prišla, naliala masť na Ježišove nohy a poutierala ich svojimi vlasmi. Uvedomovala si hanbu svojho života.
- Hanbu zažíval aj jeden z lotrov na kríži, keď tam potupne zomieral a priznával Ježišovi, že si to za svoj život zaslúžil.
Takých prípadov by sme v Božom slove našli určite viac, ale Pán Ježiš v našom texte hovoril o trochu inej hanbe. Hovoril o tom, že sa raz budú hanbiť ľudia za Neho.
Uvedomte si tu jednu vec, ktorá sa od tej doby veľmi zmenila. Pán Ježiš zomrel ako lotor na kríži a v tých začiatkoch kresťanstva to pre mnohých jeho nasledovníkov bola ohromná hanba. Smrť na kríži bola potupná smrť pre vrahov a zločincov toho najhrubšieho zrna. Keď vtedy oni hovorili o Ježišovi a povedali spôsob, akým zomrel, mnohých to pohoršilo a odradilo. Bola to hanba zomrieť takto. Apoštol Pavel raz napísal vo svojej dobe: ….my však kážeme ukrižovaného Krista, Židom síce pohoršenie, pohanom bláznovstvo… (1.K 1,23). Dnes už Kristov kríž nie je takým ponížením a pohoršením, ako to bolo v tom čase.
Napriek tomu toto Ježišovo slovo je nanovo aktuálne. Ľudia sa dnes akoby znovu začínali hanbiť za Ježiša Krista. Ale nie preto, žeby na Ježišovom živote, či smrti bolo niečo zlé a potupné. Skôr mám pocit, akoby sme sa hanbili za to, že to nie je moderné.
- Vážne, bratia a sestry, rozmýšľajte, čo je hanba na tom, že sa niekto prizná k viere v Ježiša Krista?
- Urobil Ježiš niečo, za čo by sme sa my, jeho nasledovníci, mali hanbiť?
- Niekoho zabil? Bol zlodej? Volal ľudí k nenávisti?
- Hanba prichádza za niečo skutočne zlé, nevhodné, nemorálne. Tak, za čo sa máme hanbiť, keď sa k nemu priznávame?
A predsa tento fenomén v našej spoločnosti je a stále sa rozrastá.
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-
Cez jarné prázdniny sme boli s deťmi na západnom Slovensku a v nedeľu sme boli na bohoslužbách v našom kostole v Modre. Sadli sme si s manželkou dozadu, asi do piatej lavice od konca. Kostol v Modre je veľký a hlavne veľmi dlhý. K oltáru to bolo poriadne ďaleko. Aj za nami, aj pred nami sedeli ľudia, aj keď ich nebolo veľa. Boli roztratení po celom kostole. Začali bohoslužby, prišiel predspev a okolo nás nič. Nikto nespieval. Prišla prvá pieseň, liturgia, druhá pieseň a pred nami a za nami samí partizáni. Nikto nespieval ani slovo. Ak si to mám vysvetliť po dobrom, tak okrem prvých piatich lavíc, všetci ostatní museli byť v tú nedeľu zachrípnutí. Ale podľa slov brata farára majú problémy s hrdlom celoročne.
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Pre niektorých ľudí je spievanie v kostole hanbou, asi im to uberie z ich autority. S tým máme problém aj na doraste. Dorastenci nechcú spievať, pri piesňach sa len usmievajú, akoby bola hanba otvoriť ústa a vydať hlas. Čudujem sa, že potom dokážu sedieť pri Superstar a obdivovať a hltať svoje idoly. A zrazu spievať už hanba nie je.
Ale nebavme sa len o deťoch. Zvláštny fenomén nespievania prichádza aj k staršej generácii. Na pohreboch, kde je viac cudzích ľudí, kde nás už trochu vidí svet, sa tiež niektorým do spievania nechce. Akoby sme si mysleli, že sa tým strápnime pred ľuďmi tohto sveta. Oni na takých podujatiach nespievajú, no tak ani my.
Ale poďme ďalej. A čo tak zložiť ruky k modlitbe v nedeľu pri stole? Dospelí sa to hanbia urobiť pred vlastnými deťmi.
Prísť na biblickú hodinu, to napríklad nie je pre mužov, to je iba pre ženy, a to vnímam aj v našom zbore. Vďaka Bohu máme aj výnimky.
A to vôbec nehovoríme o tom priznať sa v práci, že verím v Boha, že chodím do kostola. Skrývame sa za to, že je to každého osobná vec, ale pravda je taká, že sa za svoju vieru hanbíme.
Pýtam sa, ale prečo? Hanbiť by sme sa mali predsa za zlé veci, nie za dobré. A čo je na našej viere v Ježiša Krista hanbou? Zažil som veľakrát, keď ma môj konfirmand, keď bol so svojou partiou v meste nepoznal, lebo by bola hanba poznať sa s farárom.
Veriť v Ježiša Krista je nejakou slabosťou, alebo je to prejav ľudskej menejcennosti?
Pán Ježiš vedel, že takáto doba príde, preto máme v Božom slovo napísané: že ak sa vy budete hanbiť za mňa, tak sa raz aj ja budem hanbiť za Vás.
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-
Už dávnejšie som čítal jeden skutočný príbeh, ktorý sa stal v jednom z Amerických štátov. Počas noci vznikol požiar v jednom rodinnom dome. Rodičia sa v poslednej chvíli prebudili a vybehli von. To už pred domom boli hasiči a susedia a matka si vtedy uvedomila, že z domu ešte nevybehla jej asi 6-ročná dcéra. Tak sa rozbehla do horiaceho domu, aj keď jej požiarnici v tom zo všetkých síl bránili. Podarilo sa jej zachrániť dieťa, ale utrpela rozsiahle popáleniny po celom tele. Najviac zasiahnutá bola tvár. Dcéra prežila bez vážnejších zranení.
Prešlo pár rokov a jej dcéra mala už okolo 17. Bola s kamarátkami v meste. Išli po ulici a v tom z druhej strany ulice na ňu volala mama. Ona sa však otočila, bavila sa ďalej s kamarátkami a tvárila sa, že tú osobu nepozná. Po požiari jej zostala znetvorená tvár.
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Aj takto sa dá hanbiť. Hlúpo a neopodstatnene.
Ak sa budeme pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením hanbiť za Pána Ježiša Krista, tak vedzte, že príde čas, keď sa on bude hanbiť za nás, ale pre nás to bude potom už neskoro.
AMEN
Piesne: 91, 96, 83, 629, 656/10; A 26
Texty: Jer 12,1–3; 2K 6,1–10; Mk 9,14–32; Ž 25,1–10
