3. pôstna 2011

Kázňový text: 4. Mojžišova 21,4–9
4 Po­tom sa po­brali od vr­chu Hór ces­tou k Čer­venému moru, aby obišli Edóm­sko. Ces­tou ľud zmalomyseľnel 5 a hovoril proti Bohu i proti Mojžišovi: Prečo ste nás vy­vied­li z Egyp­ta? Aby sme po­mreli na púšti? Veď nieto ani chleba ani vody, a ten­to bied­ny po­krm sa nám protiví. 6 I po­slal Hos­podin na ten­to ľud oh­nivé hady, serafov, tie štípali ľud, a mnoho ľudu z Iz­raela po­mrelo. 7 Vtedy prišiel ľud k Mojžišovi a hovoril: Zhrešili sme, lebo sme hovorili proti Hos­podinovi a proti tebe. Po­mod­li sa k Hos­podinovi, aby vzdialil od nás hady. A tak sa Mojžiš po­mod­lil za ľud. 8 I riekol Hos­podin Mojžišovi: Zhotov si serafa a vy­lož ho na stĺp, a ak sa na neho po­zrie ktokoľvek uštip­nutý, ostane nažive. 9 Mojžiš teda zhotovil medeného hada a vy­ložil ho na stĺp. Ak nie­koho had poštípal, a po­zrel sa na medeného hada, os­tal živý.

Bratia a sestry, medzi akých ľudí patríte? Ste spokojní, kľudní, vyrovnaní, alebo vás stále niečo štve, znervózňuje, provokuje? Nepáči sa vám, ako to vo svete ide, nepáči sa vám situácia na Slovensku, pomery v kraji, okrese, či dedine?

Spomeniem pár príkladov a vy sami sa skúste akosi zaradiť.

• Keď mešká vlak a vy čakáte na železničnej stanici, čo robíte? Nadávate na železničnú spoločnosť, že nemá veci v poriadku a že len manažment hrabe pre seba a neinvestujú peniaze do modernizácie a opráv? Alebo v kľude čakáte, rozprávate sa s ľuďmi a pripustíte, že sa asi niečo skutočne vážne stalo, že ten vlak neprichádza, lebo ozaj z vážnych a nepredvídaných situácií nemôže?
• Alebo, keď je dlhý rad v potravinách. Napadne vás myšlienka, že tie predavačky zase iba niekde v sklade klebetia a nerobia svoju robotu? Alebo si len poviete, že majú veľa a nestíhajú, lebo je to čas, keď prišlo veľa ľudí?
• Či, keď čakáte v reštaurácii na obed a v kuchyni im to trvá trochu dlho. Nadávate v duchu, akí sú to mizerní a lajdácky kuchári a či boli len teraz niekde na salaši dojiť ovce, keď im tie halušky s bryndzou trvajú tak dlho? Alebo v kľude, bez toho, aby vás to vyrušovalo a znervózňovalo, čakáte a debatujete?

Je to len také malé hodnotenie, ktoré nám pripomenie, aký sme.
Musím sa priznať, že ja som dosť nespokojný a nekľudný človek a som náchylný nadávať, keď nie je niečo tak, ako by som si to predstavoval. Nie som si istý, či by sme takéto sklony k nervozite a nadávaniu mohli zhodiť iba na povahu človeka. Potom by sme si všetky tie naše neprimerané reakcie mohli ospravedlniť tým, že sme vybuchli len preto, že je to v našej povahe, že sme sa takto narodili a tým pádom za to vôbec nemôžeme.

Takéto ospravedlnenie sa mi vôbec nezdá fér. Už ma poznáte niekoľko rokov a viete, že často apelujem na to, že nám Pán Boh dal rozum na to, aby sme vedeli ovládať naše telo i naše emócie. Teda aj hnev, aj zlosť. Aj povaha človeka sa dá za nejaký čas života vycvičiť, zmeniť a ovplyvniť.

A práve o tom je reč aj v našom texte. Je to už dávna história putovania Izraelského národa z Egypta. Biblia píše, že Pán Boh počul nariekanie svojho ľudu v otroctve a preto im poslal Mojžiša, ktorý sa postavil na ich čelo a viedol ich do zasľúbenej zeme. Neviem, či mohlo byť niečo horšie ako otroctvo. V Egypte museli drieť od rána do večera, nemali slobodu a dokonca im potom zabíjali aj ich deti. A zrazu boli mimo Egypta a putovali do zasľúbenej zeme.

Je jasné, že sa to nezmenilo zo dňa na deň. Cesta púšťou bola komplikovaná, niekedy chýbalo jedlo, inokedy voda. Niekedy išlo do slova a do písmena o život, ale podstata bola v tom, že idú k lepšiemu. Idú do zasľúbenej zeme.

Biblický text však v jednom momente zaznamenáva, že….ľud zmalomyseľnel. Také čudné slovo, ale je za ním to, čo my v dnešnej dobe veľmi dobre poznáme. Ľudia začali byť nespokojní, nervózni, nahnevaní, všetko ich začalo vytáčať, a boli ohromne na všetko podráždení.

A zrazu už nič nebolo dobré. A najlepšie sa mali v Egypte. Za všetko už môže Mojžiš a ten jeho čudný Boh.

Pritom nič z toho nebola pravda. V Egypte nariekali, zomierali od roboty, žili v hrozných podmienkach, ale keď je človek nahnevaný, akoby nevedel objektívne posúdiť a zhodnotiť situáciu. Hnev zaslepuje oči, prestáva vidieť akékoľvek dobro a všetko vidí v čiernych farbách.

Myslím, že to najlepšie poznajú všetci tí, ktorí žijú v manželstve. Pri konflikte a hádke medzi mužom a ženou zrazu niet na tom druhom človeku nič dobré.

• Keď je zvada a hnev, žena nevie variť, žena nevie dobre upratovať, žena nevie vôbec nič.
• A platí to aj naopak. Muž je absolútne lenivý, nikdy nič doma neurobil, len sedí a pozerá televízor.

Aj keď to v skutočnosti pravda nie je, ale hnev a zlosť nám tak zaslepia oči, že už nič dobré a pozitívne nevidíme a vnímame len to, čo je zlé a čo nám prekáža a vadí.

Hnev zaslepuje oči a keď ste veľmi rýchly k hnevu, veľmi prchko reagujete a veľmi skoro sa viete rozčúliť, tak vedzte, že vtedy nie ste vôbec objektívny a nemáte pravdu.

Na jednom z manželských večerov sme hovorili o hneve a jeden psychológ napísal, že hnev nie je vôbec zlý. Je to obranný systém v človeku, ktorý ho upozorňuje na to, že veci nie sú celkom v poriadku a že s tým musí niečo robiť. Problém s hnevom je v tom, že keď ho nezačnete ovládať a korigovať, prerastie do zloby a nenávisti.

Na začiatku som sa vás pýtal, ako reagujte, keď čakáte na železničnej stanici a mešká vlak. Ak sa hneváte a nadávate na železničiarov, tak vedzte, že vtedy určite objektívny nie ste a niekomu v tej chvíli krivdíte. Veď na železnici pracuje množstvo ľudí, ktorí si svoju robotu robia poctivo a čestne, v rámci možností, ktoré majú a určite kritika v tom, akí sú všetci nezodpovední a nekompetentní by sa ich dotkla.

Takýto nepokoj a nespokojnosť so všetkým nie je pre človeka dobrý. Častým takýmto hnevom ubližujeme ľuďom, nehovoriac o tom, že to len vzbudzuje nervozitu a uberá nás to aj o naše vlastné zdravie. Biblia hovorí: Nech je každý človek rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má hovoriť, a pomalý k hnevu.

Chýba nám taká prirodzená radosť zo života. Všetko, na čo sa pozeráme, nám pripadá zlé a čierne, všetko ide len dole vodou. Bolo by veľmi pozitívne, aby sme videli i to dobré, čo ľudia robia, ocenili ich snahy a prácu. Zložme také pochmúrne a depresívne okuliare zo svojich očí a skúsme pozerať viac optimisticky a radostne.

Keď na Izraelský národ prišiel Boží trest a oni si uvedomili, že to preháňajú a že to vôbec nie je tak, ako sa sťažujú, Mojžiš dostal príkaz, aby v strede tábora postavil na vysokej tyči medeného hada a aby povedal ľuďom, aby sa s vierou na toho hada pozerali a budú zachránení.

Naučme sa pozerať do budúcna ako optimisti a ešte viac ako veriaci ľudia s nádejou, o ktorej toľko Božie slovo hovorí.

Opravujeme kostol v Obišovciach a človek sa na to môže pozerať:

• Toľko peňazí to stojí, ale ľudí nepribúda a aj tak tam o pár rokov nebude mať kto prísť, tak načo to celé robiť?

Ale dá sa na to pozrieť aj inak:

• Dali sme dohromady sily a opravili sme si miesto, kde sa k Božiemu slovu stretávame. Budeme sa tu cítiť lepšie, priložili sme ruku k dielu a vytvorili niečo pekné pre nás aj pre budúcnosť.

A pritom je to pohľad na tú istú vec.
Ako sa na svet, bratia a sestry, pozeráte vy? S nádejou? Alebo depresívne, kde nič nie je dobré a kde nič dobré ani nepríde?

Ja vás dnes pozývam na pohľad viery a nádeje. Na pohľad, ktorým sa pozerali Izraelci na medeného hada. Bolo to síce tými istými očami, ale bolo to iné. Bol to zachraňujúci pohľad.

Dnes pred nami už nestojí nejaká palica s hadom, náš pohľad je dnes nasmerovaný na Kristov kríž, ktorý je pre nás tiež záchranou a spasením. Ale uvedomte si, že aj to musí byť pohľad viery.

AMEN

Piesne: 100; 105; 643; 112; 656/10; A:27
Texty: Zach 3,1–5; 2K 12,7–10; L 4,31–37; Ž 25,15–16