5. pôstna 2011

Kázňový text: Ján 12,7–8
7 Ježiš mu však riekol: Nechaj ju, nech to za­chová na deň môj­ho poh­rebu! 8 Veď chudob­ných vždy máte medzi sebou, ale mňa ne­máte vždy.

_____________­________________________­________________________­________________

• Ako veľmi ste, bratia a sestry, vnímaví a citliví?
• Viete si všimnúť, čím človek žijúci vedľa vás prechádza a čo prežíva?
• Viete vycítiť, keď ho niečo ťažké trápi a s niečím ťažkým bojuje?
• Alebo sa vás opýtam takým moderným spôsobom: Ste empatický?

K tým otázkam sa vrátim neskôr, ale chcem najprv povedať, že pašiové služby mám rád a teším sa, keď prichádza obdobie, keď na bohoslužbách čítame pašie. Nie je potrebné k tomu veľa, len sedieť a sledovať čítanie biblických textov, ktoré sú pospájané tak, aby nám priblížili tie posledné udalosti smrti Pána Ježiša Krista, ale aj všetky tie predpovede a náznaky, ktoré vychádzajú zo Starej zmluvy. Stačí len počúvať a trošku sa doslova a do písmena vcítiť do toho, čím náš Pán Ježiš prechádzal. Preto som dnes začal rozprávať o empatii.

Aj keď my kresťania celý rok rozprávame o Kristovej smrti a obeti, predsa len to nie vždy človek takým spôsobom prežíva. Vo väčšine prípadov je to len informácia a nič osobné. Keby sme však prežívali blízkosť vlastnej smrti, vnímali by sme aj Ježišovu smrť trochu inak.

Keď pred pár rokmi prišiel do kín a neskôr aj do televízie film Mela Gibsona Umučenie Krista, mnohí ľudia boli z toho filmu rozčarovaní a zmätení. Niektorí dokonca pobúrení, keď sa pozerali na mnohé detaily umučenia, ktoré tento film ukazoval. Režisér sa akoby vyžíval v ukazovaní utrpenia. Niektoré citlivejšie povahy povedali, že to nemohli pozerať, také to bolo zdrvujúce a bolestné. Ale nakoniec to bol aj tak iba film. A realita so všetkou tou skutočnou bolesťou bola oveľa horšia.

• Pohne to vaším srdcom a vašimi emóciami dnes, keď sa pomaly blížime k udalostiam Ježišovej smrti?
• Aj keď tie udalosti veľmi dobre poznáme už dlhý čas a každoročne ich opakujeme?
• Viete sa ešte vžiť do celého toho boja a celej tej cesty na Golgotu?
• Dotýka sa vás to bytostne?

Musím povedať, že väčšina ľudí v Ježišovej blízkosti vtedy, keď sa to blížilo, nič nevycítila. Skôr to bolo pre nich nepochopiteľné, že im Ježiš tesne pred Jeruzalemom stále niečo o svojej smrti hovoril a oni nič nechápali a ničomu nerozumeli. Čo dokazujú aj udalosti v Getsemanskej záhrade. Ježiš cítil úzkosť a žiadal učeníkov, aby sa spolu s ním modlili, ale oni si nevšimli, že sa blíži veľmi vážna a vypätá situácia. Zaspali. V kľude a v pokoji, ako malé deti, pred ktorými rodičia zataja niečo vážne a oni si nič nevšimnú a tak pokojne zaspia.

Musím sa priznať, že aj ja som niekedy ako títo učeníci. Hovorím o Ježišovej smrti, akoby to bolo niečo obyčajné, niečo bežné, niečo úplne normálne. Bez akýchkoľvek pocitov spolupatričnosti a spoluviny. Áno, spoluviny, pretože Ježišova smrť bola trestom za moje i vaše hriechy.

Čudujete sa učeníkom, že nič nepostrehli? Že boli absolútne nevnímaví, že nespozorovali, že sa niečo veľmi vážne deje?

Nečudujte sa! Väčšina ľudí v Ježišovej blízkosti nepostrehla vážnosť celej situácie. Presne tak, ako väčšina ľudí ani dnes citlivo nevníma Ježišovo utrpenie a možno k nim dnes patríš aj ty, milý brat a milá sestra.

Ale predsa len aj vtedy a aj dnes sú nejaké výnimky. A tú opisovala posledná udalosť z dnešných pašií. Šesť dní pred Veľkou nocou prišiel Ježiš do Betánie, malého mestečka, alebo dediny, kde býval Lazar, Marta a Mária. Všetko bolo úplne normálne, Ježiš sa usadil a rozprával sa s ľuďmi v ich dome. Marta ostala verná svojmu praktickému prístupu a posluhovala. Nič nebol zvláštne, ani čudné. Ježiš len prišiel na sviatky do Jeruzalema, ako to robieval každý rok. Ale Mária v srdci cítila, že je to celé nejaké iné. Nemala ani toľko informácií ako učeníci. Im Ježiš hovoril o svojej smrti a utrpení, ale Mária s ním nechodila dennodenne. A predsa bola v tom poznaní ďalej. Zobrala cennú masť a natrela ňou Ježišove nohy a poutierala ich svojimi vlasmi.

Všetci naokolo začali riešiť banálne a nepodstatné veci, ako bola cena drahej masti a ako sa ňou dalo poslúžiť chudobným a čo iné mala vymyslieť. Všetko to boli v tej chvíli hlúposti a nepodstatné veci.

Ak teraz počúvate tieto slová, tak sa vás pýtam: Komu sa podobáte? Učeníkom, necitlivým a nevnímavým ľuďom, ktorých sa Ježišovo utrpenie spočiatku nedotýkalo? Alebo vnímate citlivo celé dielo vykúpenia?

Ste empatickí? Ste vnímaví? Aj o tom je pôstne obdobie pred Veľkým piatkom. Prežiť čas s veľkou vďačnosťou Ježišovi Kristovi, ktorý sa za nás vydal na cestu utrpenia. Mária to možno nevedela presne popísať, ale cítila, že musí niečo urobiť, čím Ježišovi vyjadrí úctu a obdiv, ale aj velikánsku vďaku. A tak urobila to, čo je nám a našej kultúre trochu cudzie. Až by som povedal, veľmi ponižujúce a nepríjemné.

Pre židov bolo samozrejmosťou, že, ak ste prišli na návštevu do nejakého domu, hosťom ponúkli vodu na umytie nôh. Prípadne, ak mali nejakých sluhov a chceli si hostí veľmi uctiť, rozkázali tomu poslednému sluhovi, aby im umyli nohy.

Mária nebola služobníčkou v dome, ale urobila to. A ani nie vodou, ale drahocennou masťou, a poutierala ich svojimi vlasmi. Nikto to vtedy nepochopil, iba Pán Ježiš sa jej zastal a trochu vysvetlil, že mu to urobila na pohreb. A všetci ostatní len počúvali a nechápali ešte viac ako pred tým.

Moderne sa to dnes povie, že boli mimo obraz a zvuk. Tá veta celkom presne vystihuje aj mnohých ľudí dnešnej doby. Vedia o utrpení, o kríži i o smrti Ježiša, ale aj tak akoby vôbec neboli v obraze a chýba im k tomu aj zvuk. Nerozumejú, čo sa udialo a prečo sa to udialo a ani, aký to má súvis s nimi samými.

Vy to, bratia a sestry, viete? A vnímate to?
Blíži sa čas, keď si Ježišovu smrť budeme pripomínať najintenzívnejšie. Viete, čo vás s touto udalosťou spája? Vás i váš osobný život? Ak do toho vidíte aspoň tak, ako to vtedy pred smrťou to vytušila Mária, ako dáte najavo, že si Ježišovu smrť za vás vážite a viete, že bola a stále je veľmi dôležitá?

Asi už nebude môcť natrieť masťou Ježišovi nohy a prejaviť tak službu jeho telu. Ale predsa len nejakým činom by sme náš obdiv a našu vďaku prejaviť mohli.

Mária sa nepozerala na to, že sa strápni. Že ju nikto z prítomných nepochopí. To pre ňu v tej chvíli vôbec nebola podstatná vec. Vedela len to, že chce vyjadriť svoju vďačnosť.

Neviem, čo môžeme urobiť my. Možno vypnite dnes televízor a choďte navštíviť niekoho chorého, alebo pomôžte nejakému človeku v núdzi. Alebo si dnes sadnite a zoberte Božie slovo do ruky a čítajte a modlite sa. A keď sa vás bude niekto pýtať, čo robíte, lebo tomu nebude rozumieť, to vôbec nevadí.

Ak vy rozumiete tomu, čo Pán Ježiš kvôli vám urobil a cítite voči nemu za to veľkú vďačnosť, prejavte mu ju a urobte niečo. Toto je záver môjho príhovoru. Ja vám nič nechcem diktovať, porozmýšľajte a vy sami niečo urobte.

AMEN

Piesne: Pašie