1. slávnosť svätodušná 2011

Kázňový text: Ján 16,5–15
Ježišove slová o zoslaní Ducha Svätého boli vysvetľované tým, že sa to udeje pre naše dobro a náš prospech: Sám Pán Ježiš povedal, že nám prospeje, aby odišiel; lebo, ak neodíde, Radca nepríde k nám. Neviem, či s takýmto vysvetlením učeníci súhlasili. Pre nich bolo výhodné, že bol Ježiš s nimi. Dal do poriadku veci, ktoré zbabrali, a bol pre nich zárukou, že, ak niečo nezvládnu, príde On a všetko upraví na správnu cestu.

Z Božieho slova vieme, že to tak aj robil. Keď boli v koncoch a nevedeli, čo povedať farizejom, prišiel Ježiš a obhájil ich. Zastal sa ich. Niekedy ich musel skritizovať, že sú ľuďmi malej viery, keď nevedeli pomôcť – napríklad chorému chlapcovi – až s výčitkou: …dokedy budem ešte s vami, vy neveriace pokolenie?! Takýchto narážok bolo veľa. Pán Ježiš od nich niekedy čakal, že vo svojej viere budú ďalej a že sa nebudú topiť vo vlastných pochybnostiach.

Lenže to, čo robil Pán Ježiš pri učeníkoch, bolo značne obmedzené Jeho pôsobením. Bol síce pravý Boh, ale bol aj pravý človek. Nemohol mať 500 učeníkov, mal ich len 12. Nemohol riešiť problémy ďalších miliónov veriacich ľudí, lebo ako človek bol unavený. potreboval spánok a bol obmedzený na priestor a čas, v ktorom sa pohyboval. Preto veta o tom: že …vám prospeje, aby som odišiel, lebo ak neodídem, Radca nepríde k vám.

A tak po Jeho odchode prichádza Duch Svätý. Nie je to však niečo iné. Konanie a pôsobenie Ducha Svätého sa neodlišuje od práce a konania Ježiša Krista, predovšetkým v tom učiteľskom charaktere. Duch Svätý je Boh taký istý, ako Pán Ježiš Kristus a Boh je predsa nemenný. Zostáva ten istý až na večnosť. Zmenil sa len spôsob Jeho konania.

To, čo doteraz Pán Ježiš povedal učeníkom priamo do ich uší, to, ako ich priamo usmerňoval a hovoril, čo je dobré a čo zlé, čo urobili správne a kde zaváhali, sa teraz pôsobením Ducha Svätého deje v človeku samotnom – v jeho hlave, v myslení a pocitoch.

Nemusíme stretnúť živého a telesného Krista, ktorý nám povie, čo sme urobili zle a z čoho máme urobiť pokánie. To všetko sa deje pôsobením Ducha Svätého v nás, v našich myšlienkach a našich pocitoch. A deje sa to neprestajne v každom okamihu a v každej chvíli, pokiaľ sme tomu otvorení a dáme Duchu Svätému v nás priestor.

Napadlo ma, že by sme to mohli prirovnať k šoférovaniu. Keď chcete viesť motorové vozidlo, musíte si u nás na Slovensku urobiť vodičský preukaz. Prejdete základným kurzom, kde vás naučia pravidlá cestnej premávky, potom vás usadia za volant s inštruktorom, ktorý vás naučí prakticky viesť auto, pridávať plyn, brzdiť, rozbiehať sa a potom to ešte dá dohromady so šoférovaním v meste, kde sa riadite podľa toho, čo máte na značkách a podľa riadnej cestnej premávky s ďalšími autami a šoférmi. Dostanete vodičský preukaz a ďalej už jazdíte sami bez inštruktora, bez toho, kto za vás v kritickej situácii zabrzdí, alebo vám presne povie, čo máte teraz v tej-ktorej chvíli robiť.

Pán Ježiš tu už telesne prítomný nie je, v našom živote – obrazne – vedľa nás už nesedí inštruktor, ktorý nesie zodpovednosť za to, čo urobíme. Celé ďalšie šoférovanie je na nás a našej zodpovednosti. A celá tá komunikácia prebieha v nás, v našej hlave.

• Mal by som ísť pomalšie idem cez dedinu, môže mi skočiť do cesty nejaké dieťa.
• Tu je ostrá zákruta, mal by som spomaliť, lebo je klzko.
• Ponáhľam sa, ale toto je už dosť riskantné.
• Mal by som ísť opatrnejšie.

Tie základné princípy sú v nás, v našej hlave. Všetko to podstatné sa odohráva v nás. A je na každom šoférovi, či si dá poradiť a či sa zariadi podľa svojho vnútorného hlasu a svedomia, alebo v ňom zvíťazí jeho pýcha, suverenita, prílišné sebavedomie, alebo lajdáckosť a vôbec sa nebude venovať a sústrediť na to, že práve sedí za volantom.

Práca Ducha Svätého sa odohráva v nás, v našom myslení a v našich pocitoch. Takýmto spôsobom je v nás Duch Svätý stále prítomný. Len s tým rozdielom, že tie základné inštrukcie, čo sa týka nášho života, nedostávame v autoškole, ale vo výchove, pod vplyvom našich rodičov, v kontakte s Božím slovom, v kázňach, na biblických hodinách, na konfirmácii, na náboženstve, mládeži, či detských besiedkach. Toto je Božia inštruktáž. Božia životná škola.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––
V posledných rokoch evidujem jeden zvláštny fenomén. Na konfirmandoch to je asi najlepšie vidno. Keď niektorých náhodne stretám po dlhšom čase, väčšinou klopia zrak a trochu sa odťahujú. Akoby sa ma hanbili. Ale predo mnou na to nie je žiadny dôvod. Väčšinou, keď sa po dvojročnej konfirmačnej príprave rozchádzame, je to v dobrom. Snažím sa im ukázať, že nie som pre nich nejaká hrôzostrašná autorita, ale priateľ. Myslím, že je to vždy s úsmevom, v dobrej nálade. Ale u tých, ktorí sa na Pána Boha vykašlú, pri stretnutí so mnou po nejakom čase je na ich tvári vidno, že sa hanbia. Nie mňa, na to nemajú najmenší dôvod, ale došlo mi, že im farár pripomína ich zodpovednosť a záväzky, ktoré nedodržali. Život, o ktorom vedia, ako by mali žiť, ale nežijú.

Stáva sa to aj pri iných stretnutiach. Keď sa napríklad objavia na fare ľudia, ktorých nepoznám a začnú vetou. Brat farár, my patríme do vášho zboru a chceli by sme…. Tam je tiež taký istý pocit hanby. Nie je to pred farárom, ale pred tým, čo im moja osoba pripomína v súvise s ich životom.

• Viem, ako by som mal žiť, ale nežijem tak.
• Viem, aký by som mal byť, ale nie som taký.
• Viem, ako by som si mal zariadiť veci svojho života, ale doteraz som to nedokázal a ani to veľmi zmeniť nechcem, len potrebujem od farára nejaký nábožensky úkon.

On sa ten pohľad časom stratí, človek tie svoje výčitky, ktoré sa vo svedomí občas ozývajú, prehluší a tým úplne ubije volanie a pôsobenie Ducha Svätého. Na to, čo sa naučil a vedel o Bohu a jeho vôli, postupne zabudne a časom už niet s čím konfrontovať svoje konanie. A vtedy zmizne ten pocit hanby a nahradí ho drzý, arogantný pohľad, z ktorého vychádza otázka: Čo mi chceš povedať farárko?

Čím viac z Božieho slova vieme, tým viac sa v nás ozýva Duch Svätý a jeho pôsobenie. Čím ste v živote viac v kontakte s duchovnými vecami a spoločenstvom veriacich ľudí, tým viac vo vás má priestor pôsobiť Duch Svätý.

Akonáhle toto spojenie človek preruší, stráca postupne kontakt s duchovnými vecami a začína byť z neho telesný človek. A potom sa otvára otázka, ktorú sa Ježiš pýtal učeníkov, ak ja neodídem, kto vás poučí o hriechu, o spravodlivosti a o súde….

Kde niet Ducha Svätého niet ani hriechu. Všetci sme dobrí, dokonalí a spravodliví. A, ak niet hriechu, niet ani súdu, pretože človek bez Boha žiadny súd na konci svojho života nečaká. A ak nečaká súd, nečaká ani žiadnu spravodlivosť. A tak si mnohí žijú ako sa im zachce. A mladí ľudia sa k tomu burcujú. Keď si zapnete rádio, tak pred víkendom sú to samé reči o tom: …užite si to naplno,…tak konečne to poriadne roztočte….. užívaj si to….….. Čo to vlastne je? Užívať si to naplno? Rob to, po čom túži tvoje telo, urob všetko, aby si sa mal dobre a užíval si to. Doslova a dopísmena navádzanie na hriech, lebo život nie je len o tom, aby sa tvoje telo malo dobre a aby si si užíval. Kvôli tomu nás Pán Boh nestvoril.

Ja som si to uvedomil už neskôr, že pôsobením Ducha Svätého, Jeho obviňovaním som sa vyhol mnohým komplikáciám a malérom v živote. O mladosti sa hovorí: mladosť pochabosť, ale práve vďaka obviňovaniu z hriechu som bol mnohokrát pokornejší, nepovyšoval sa a nevyťahoval a nefrajeroval.

Duch Svätý pôsobí všade tam, kde mu ľudia dajú priestor. Je tomu tak aj vo vašom živote?

AMEN

Piesne: 165; 167 1.v; A:43; 178; 169; 173; 223; A:44
Texty: J 14,15–21; Ž 118,24–29