2. po Svätej Trojici 2011

Kázňový text: Jakub 3,1–12

Keď ste pozorne počúvali kázňový text, nebude pre vás tajomstvom, o čom sa dnes budeme rozprávať. Jazyk máme všetci. Mnohí ho máme veľmi rýchly, šikovný a vycibrený. Jazyk nám slúži na komunikáciu, teda rozprávanie s ľuďmi, a v druhom rade na spoznávanie chuti. Dočítal som sa, že sladkú chuť vnímame najmä na hrote jazyka, kyslú a slanú po stranách a horkú pri koreni jazyka.

S tým druhým využitím až taký veľký problém nie je, aj keď sme niekedy až príliš vyberaví a nie všetko zjeme. Žijeme v dobe, keď jedla máme dosť a môžeme si vyberať. Toto mi nechutí, či toto nemám rád. Ale keby prišla nejaká väčšia bieda, tá by nás v tejto veci naučila veľmi rýchlo poriadku. Starší si budú pamätať časy, keď stačili zemiaky a mlieko a mäso bolo iba cez sviatky, alebo maximálne raz týždenne, ale nie toľko, koľko kto chcel. Pekne krásne na prídel. Toto dnes už málokto pozná.

Jazyk je problematickejší práve v oblasti komunikácie. Nie, žeby sme nevedeli hovoriť, problém je v tom, čo hovoríme, ako to hovoríme, že hovoríme viac, ako by bolo potrebné, alebo hovoríme to, čo by sme hovoriť nemali.

Apoštol Jakub túto vec bral veľmi vážne, píše: ….v mnohom sa prehrešujeme. A dodáva, že dokonalý by bol každý človek, ktorý by dokázal ovládať svoj vlastný jazyk, to by potom znamenalo, že dokáže ovládať celé svoje telo. Prirovnáva to k lodi, ktorá je veľmi veľká, ale jej smer vie riadiť malé kormidlo na konci lode. Náš jazyk je ako také kormidlo, podľa toho, čo z nás vychádza skrze naše ústa, viete povedať, aké je nasmerovanie nášho života.

Niekedy sme prekvapený, čo si o nás druhí ľudia myslia, aký majú na nás názor. Čudujeme sa, odkiaľ k tomu prišli, ale odpoveď je veľmi jednoduchá: Počuli nás niekde niečo hovoriť a podľa toho si urobili názor.

Stačí počuť dieťa, ako sa rozpráva so svojim rodičom, môže to byť len kúsok rozhovoru, a vy viete povedať, že je slušné, či úctivé, alebo naopak drzé a nevychované. Aj keď podľa nejakej krátkej chvíle, nemôžete objektívne zhodnotiť celého človeka.

Náš jazyk o nás dosť prezrádza. Spôsob jednania s ľuďmi, spôsob komunikácie, spôsoby vyjadrovania v mnohom odhalia, kto ste a aký ste. Najmä vtedy, ak to nie je nejaký oficiálny strojený rozhovor, kde sa človek ovláda a kontroluje, prípadne eviduje, že vás niekto z diaľky sleduje. Ale, keď je to niečo bežné, niečo obyčajné.

Jedna vec je, ako sa správa dieťa v škole, keď je v triede učiteľ, ale priamejšie, otvorenejšie a pravdivejšie je vidieť a počuť ho, keď je prestávka. Podľa toho by ste vedeli zhodnotiť, aký ten človek je.

Ernest Hemingway raz povedal: Sú potrebné dva roky, aby sme sa naučili rozprávať, ale 50 rokov, aby sme sa naučili mlčať. A pre niekoho je i tých 50 rokov málo.

• Akí dobrí ste, bratia a sestry, v ovládaní vlastného jazyka?
• Poslúcha vás?

Myslím si, že každý by chcel hrdo povedať, že samozrejme. Keď si poviem, že budem mlčať, tak mlčím, a keď si poviem, že sa k niečomu vyjadrovať nebudem, tak sa nevyjadrím.

Nie je to až také jednoduché.

• Keď sa dopočujete o nejakej novote, potrebujete ju hneď v tej chvíli niekomu povedať?
• Alebo vám nerobí až také problémy nechať si to iba pre seba?

Ako farár, by som mal byť v tejto veci profesionál, hovoríme tomu spovedné tajomstvo. Ale musím sa priznať, že s tým sám v sebe veľa bojujem. Viem niečo, čo nikto iný nevie. Vždy je lákavé zapojiť sa do diskusie a povedať niečo, čo viete skôr ako všetci ostatní. Človek pôsobí v spoločenstve tak nejako vážnejšie, keď vie niečo skôr, ako tí druhí. A povedať si vtedy, že budem ticho a nebudem to spomínať, je zložité. Pritom jazyk je skutočne maličký orgán tela a nie je ani príliš silný s porovnaní s rukou, či nohou, kde máme podstatne silnejšie svaly.

Pravda je však taká, že celý problém jazyka je prepojený s naším vnútrom, pocitmi a myslením.
–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––
K Sokratovi raz pribehol zadychčaný priateľ a lapajúc po dychu začal rozprávať:

• Počuj, Sokrtates, musím ti niečo dôležité povedať….tvoj priateľ…
• Počkaj, počkaj, prerušil ho mudrc, a hovorí: preosial si to, čo mi chceš povedať, cez tri sitá?
• Cez tri sitá, čudoval sa posol správy?
• Áno, cez tri sitá. Prvé sito je pravda. Si si istý, že to, čo mi chceš povedať, je v súlade s pravdou?
• No neviem, povedal mi to….
• Počkaj. Tak preosial si to aspoň cez to druhé sito a tým je dobro. Ak to, čo mi chceš povedať, nie je na 100% pravda, je to určite niečo dobré?
• Naopak! Je to…
• Počkaj. Tak teda, prerušil ho Sokrates, použi aspoň tretie sito a porozmýšľaj, či to, čo mi chceš povedať, je pre mňa nevyhnutne nutné.

Chvíľu rozmýšľal a hovorí:

• Nutné? Asi ani veľmi nie.
• Tak potom, usmial sa Sokrates, ak to, čo mi chceš povedať, nie je na 100% pravda, nie je to ani dobré a ani nevyhnutné, tak tým neobťažuj mňa a ani seba.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––––––––
A tu sa tento rozhovor skončil.

• Koľko „nevyhnutných“ správ vo svojom živote, bratia a sestry, povieme?
• Koľko informácií podáme do druhých uší bez toho, aby sme si boli istý, že je to skutočne pravda?
• A koľko vecí narozprávame s chuti o niekom inom, len preto, že sú to veci zlé?

Len si zoberte, s akou ochotou sme každému vykladali o Kysackom kanibalovi aj vtedy, keď sa na neho nikto nepýtal? Takéto zlé správy sa dobre a rýchlo šíria. Sú pre rozprávačov vďačné. Pri dobrých veciach to už to podávanie ide ťažšie.

Apoštol Jakub píše, že človek dokáže skrotiť všelijaké tvory, ale nedokáže ovládať takúto malú časť svojho tela.

A o jazyku ešte jednu vážnu vec, ktorá sa v poslednom čase veľmi vzmáha. Tou je vulgárne, hrubé a surové rozprávanie. To, čo niekedy ľudia poznali ako krčmové reči po niekoľkých pohárikoch, alebo to bola súčasť ťažkej roboty nejakej skupiny nevzdelaných chlapov, sa dnes stáva súčasťou bežnej komunikácie. Týka sa to mladých ľudí. Vedú sa o tom aj mnohé diskusie. Kto povedal, že to konkrétne slovo je neslušné? Povedali si to predsa ľudia.

Dostal som otázku, či rozprávať sproste a vulgárne je hriech a kde je to v Biblii napísané? Pravda je taká, že Božie slovo o vulgarizmoch asi nič nehovorí. Hrubé a vulgárne vyjadrovanie však patrí k etickým problémom a to Božie slovo rieši. Veriaci človek by nemal svojím správaním a svojimi rečami pohoršovať iných, a to je v Biblii podložené jasne. A ak v nedeľu v kostole vidíte človeka, ktorý na plné ústa spieva žalmy na oslavu Boha a potom tými istými ústami rozpráva ako posledný drevorubač (nechcem nikoho uraziť), tak tým skutočne pohoršuje.

Apoštol Jakub sa pýta: Či z prameňa tým istým otvorom vyviera sladká i horká voda? Rozum hovorí, že je to nelogické, ale realita hovorí, že aj medzi veriacimi ľuďmi bežné.

Je to na hanbu každého veriaceho človeka, ktorý nedokáže skrotiť tak malý orgán svojho vlastného tela.

Myslím tu aj na mladých ľudí, ktorým sa zdá veľmi frajerské rozprávať vulgárne. Možno tým chlapci ohúria nejaké dievčatá a dievčatá možno nejakých chlapcov, ale časom sa z tejto frajeriny stane zvyk, ktorý pôsobí dosť trápne a neohrabane. A po rokoch užívania sa toho veľmi ťažko zbavuje.

Preto apoštol Jakub hovorí: Jazyk je ohňom. Svetom neprávosti medzi našimi údmi stáva sa jazyk; poškvrňuje celé telo a rozpaľovaný peklom, zapaľuje beh života.

AMEN

Piesne: 186; 466; 203; 633; 656/17; A:49
Texty: 5M 7,6–8; Zj 19,5–9; L 19,1–10; Ž 36,6–11