7. po Svätej Trojici 2011

Kázňový text: Ester 3,1.5–6.8–15

Po tom, ako sme minulý týždeň rozprávali o Božej predvídavosti, sa dnes znova vraciame k biblickej knihe Ester.

Ester sa stala kráľovou manželkou po kráľovne Vaští, ale na radu strýka Mordochaja nikomu nehovorila o národe, z ktorého pochádza. Život Židov v Perzii bol komplikovaný práve pre odlišnosti kultúry a náboženstva. A Mordochaj veľmi správne predpokladal, že časom táto inakosť vyvolá hnev a nevraživosť, či už národov, ale aj jednotlivcov.

Prvým krokom neporozumenia sa stalo práve klaňanie. Keď kráľ Ahasvér povýšil vo svojom kráľovstve Hámana, ako najvyššie knieža, žiadal od všetkých svojich poddaných, aby sa mu klaňali a tým mu vzdali úctu. Žid Mordochaj napriek napomínaniu tento krok neurobil.

Nemusíme sa na to hneď pozerať ako na prejav odporu a vzdoru. Malo to svoje logické i celkom rozumné vysvetlenie, stačilo trochu spoznať kultúru a náboženstvo Židov. Pravdou však je, že Háman sa o nič také nezaujímal. Videl pred sebou len človeka, ktorý bol drzý a arogantný, ktorý ním opovrhoval, ktorý sa povyšoval nad iných. Lenže toto vôbec nebola pravda.

Mordochajovi bránilo v poklonení sa jeho náboženstvo, jeho viera, jeho vlastné presvedčenie. Božie prikázanie hovorilo Mordochajovi, že sa nesmie nikomu klaňať a vzdávať tak božskú úctu, lebo tá patrí jedine jeho Bohu.

Takéto nepochopenie sprevádzalo Židov celé ich dejiny, ale neskôr takúto nevraživosť zažívali v dejinách aj kresťania. Sú určité veci našej viery, ktoré nás odlišujú od tohto sveta. Apoštol Pavel to napísal v liste Rímskym takto: A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste vedeli rozpoznať, čo je vôľa Božia, totiž, čo je dobré, milé a dokonalé. R 12,2

Myslím si, že dodnes sú veci, ktorými sa človek veriaci v Pána Ježiša Krista musí odlišovať od ľudí tohto sveta. Aj keď je toho v dnešnom svete podstatne menej. Neodlišujeme sa, skôr sa viac prispôsobujeme.

Boli časy, keď sa veriaci ľudia držali názoru, že kresťan by nemal tancovať, vysedávať v baroch a krčmách, nemal v sviatočný deň za žiadnych okolností pracovať. Hovorilo sa im salviši, svätuškári, lebo sa snažili byť iní, ako ostatní. Nechcem to nijako hodnotiť, čo z toho bolo správne a čo zasa nie, ale bol to čas, keď sa v kresťanstve dával dôraz na odlišný život veriacich a neveriacich ľudí.

Sú určité povolania, ktoré by veriaci človek robiť nemal. Stále to tak bolo, je a bude. Pamätám sa, ako si moji bývalí mládežníci, ktorí boli už manželmi, nevedeli nájsť prácu a tak si vzali do prenájmu krčmu v Chyžnom. Keď niet žiadnej roboty, majú sedieť doma? Ja som sa tomu čudoval a hovoril som im, že toto nie je práca pre kresťanov. Dnes sú už rozvedení a žijú si každý svoj vlastný život.

Boli časy, keď sa kresťania snažili od sveta oddeľovať. Chceli žiť svätý a zbožný život. To viedlo až k určitým extrémom a ku kresťanskej pýche.

• Rôzny svätci žijúci na samotách.
• Ale aj kláštory vznikali na veľmi podobnom základe. Žiť život veriaceho človeka a oddeliť sa od hriechu, ktorý je vo svete.

Ale ani Pán Ježiš sa neodťahoval od hriešnikov, často s nimi sedával a rozprával sa. Venoval sa im a nepokladal ich za nečistých a špinavých, aj keď z duchovného hľadiska mnohí takí boli.

No nie je dobrý ani ten druhý spôsob, ktorým sa dnes uberáme, keď už nie je žiadny rozdiel medzi životom veriaceho a neveriaceho človeka, možno len to, že ten veriaci je v nedeľu v kostole. Nič nás už neoddeľuje od tohto sveta? Už sa ničím neodlišujeme od ľudí, ktorí žijú bez Boha?

Rozvádzame sa. Súdime sa na súdoch. Hádame sa so susedmi a nežijeme dobre s ľuďmi v dedine. Berieme Božie meno nadarmo: Jak, Pane Bože, tak, Pane Bože. A Ježiš Mária, a Chvala Bohu a Bože chráň. Ako by sme ani nemali prikázanie, ktoré hovorí, že je to hriech.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­––––––––––-
Prišla k nám tento týždeň návšteva a priniesla pre mňa a manželku darček. Tričko s nápisom, aby bol človek originálny. Bol tam pri tom aj leták, aké všelijaké možné nápisy sa na tričká dávajú. Keď som to čítal, tak som si hovoril, že väčšinu z nich by som si neobliekol, lebo by som sa hanbil, a vy by ste boli pohoršení, ak by váš farár také niečo na tričku nosil. Ale dnes je to hit, móda. Od väčšiny vulgárnych a neslušných po humorné ako „SLOP“ alebo “ak ma nájdete v podnapitom stave, prosím vráťte ma na adresu….“ Uvedomil som si, že veriaci človek tam veľký výber nemá. Dať si niečo také na seba a propagovať to, alebo všetkým dávať najavo nasmerovanie svojho života. A to sú iba obyčajné tričká.
––-–––––––––––––­––––––––––––––––––––-–––––––––––

Myslím si, že je mnoho spôsobov, ktorými môžeme dať najavo svoju odlišnosť od tohto sveta. Nosiť krížik na krku už asi veľkým vyznaním našej viery nie je. Stal sa z toho módny doplnok a ľudia to nosia, aj keď nevedia, čo to znamená. Novým a často viditeľným znakom je ryba, ICHTYS. Veľa ľudí má niečo také nalepené vzadu na aute. Vždy ma to poteší, poviem si, aha, aj toto je kresťan.

Tá naša odlišnosť môže byť chápaná ako provokácia, ale myslím, že v dnešnej dobe z toho môže byť dôvod na rozhovor a svedectvo.

Vyjdete si s kolegami z práce niekde posedieť, väčšina sa poriadne opije, ale veriaci človek by mal byť iný. A to vyvoláva otázky. Prečo ty nie? Aké máš na to dôvody? Prečo si taký? Čo ťa k tomu vedie?

Niet lepší spôsob ako vydať svedectvo o svojej viere v Boha, ako keď sa samotní ľudia vo vašej blízkosti, vyprovokovaný vaším správaním sa, na to opýtajú. Všetci sú už sýty, keď zazvonia svedkovia Jehovovi pred dverami a opýtajú sa, či sa môžu s vami rozprávať. Je to také umelé a neprirodzené. Ale, keď je svedectvom váš život, ktorý v ľuďoch vyvoláva otázky, a oni sami vám ich začnú klásť, tak vtedy to môže priniesť požehnanie.

Chcel by som vás dnes, bratia a sestry, pozvať, nie k provokácii neveriacich ľudí, ale k tomu, aby ste vy boli identifikovateľný svetom a vaším okolím. Aby bola jednoducho identifikovateľná vaša viera.

Nie je to veľmi dobré svedectvo, keď vaši kolegovia po 10 rokoch práce s vami zistia, že patríte niekde do zhromaždenia. To asi niečo nie je v poriadku. Ak sa budeme držať Ježišových slov, tak je veľa možností, ako nenásilným spôsobom povedať ľuďom okolo nás: Som kresťanom, verím v Ježiša Krista.

Za socializmu, keď vás zastavila Verejná bezpečnosť, tak vás príslušník vyzval slovami: „Legitimujte sa.“ Teda identifikujte sa, kto ste. Mordochaj svojim správaním legitimoval seba a svoju vieru. Urobte to aj vy. Skúste to, dajte najavo, kto ste a aký máte vzťah k Ježišovi Kristovi. Možno to vyvolá hnev, možno záujem, možno len otázky, prečo, ako, čo ťa k tomu viedlo. Ale takéto svedectvo viery potrebuje dnešný svet. Toto je ešte ochotný prijať.

AMEN

Piesne: 441; 498; 534; 616; 656/17; A:59
Texty: 2M 34,27–35; Zj 1,9–18; Mt 17,9–13; Ž 107,1–9