3. po Zjavení 2012

Máme pred sebou dnes, bratia a sestry, biblický text s ktorým asi nebudete všetci súhlasiť, a určite mnohým nebude po vôli. Ani mne sa to celkom nepozdávalo a musím sa priznať, že ma v mnohom zahriakol. Podľa dnešnej nedele by sme mali vykladať biblický text o uzdravení stotníkovho sluhu, ale keďže ho všetci už dobre poznáte a ja by som sa iba znova opakoval, hľadal som aj nejakú inú možnosť.

Podľa našej cirkevnej agendy som vybral biblický text, ktorý používal v minulosti Nitriansky seniorát. A skutočne je to text, ktorý sa tak často nečíta a nie je veľmi známy.

Apoštol Pavel v ňom rozoberá poslušnosť človeka voči vrchnosti. Povedal by som takej najbližšej vrchnosti, s ktorou je človek v kontakte často. My sa nestretávame denne s predsedníčkou vlády, ani s poslancami (teraz pred voľbami určite nejakých zbadáte), ale ak chodíte do zamestnania, prípadne deti a študenti do školy, tak sa denne stretávame s nadriadenými a ľuďmi, ktorí nám šéfujú. V škole sú to učitelia, profesori, v práci riaditelia, šéfovia, majstri, teda taká bežná vrchnosť, ktorú by sme mali počúvať a rešpektovať. Pravda však je, že títo ľudia sa rešpektujú a počúvajú najťažšie.

Deti v škole dnes minimálne rešpektujú a počúvajú svojich učiteľov. Niekedy doslova ignorujú. Keď vy starší rozprávate o tom, akí ste niekedy mali rešpekt pred učiteľom na dedine, ako ste sa báli okolo neho vôbec prejsť a jednoduchšie bolo radšej sa niekde skryť a počkať kým prejde on. Toto je dnes niečo ťažko predstaviteľné. Absolútne sa vytratil rešpekt, ktorý v školstve dnes veľmi chýba. A uvedomujú si to všetci, ktorí v školstve pracujú. Nemuselo by to byť až také extrémne ako v minulosti, ale nemalo by to byť ani tak, ako je tomu teraz. Ale toto nie je iba u detí. Aj na nás dospelých sa už niečo z tejto ignorancie nadriadených nalepilo.

Veľmi často vieme nadávať a ohovárať ľudí, od ktorých počúvame nejaké príkazy a rozkazy, ktorí nám zadávajú úlohy. Ťažko rešpektujeme tých, ktorí nám šéfujú a ktorí sú nám nadriadení. Vieme o nich veľmi škaredo rozprávať a oplzlo nadávať. Vieme byť voči nim plní hnevu a nenávisti a vôbec v tom nevidíme problém, aj keď sme kresťania. Vieme mnohé veci odignorovať, všetko patrične okomentovať a keď môžeme podkopnúť nohy, tak to s chuti a radosťou urobíme.

Tu hovorím aj o sebe, pretože aj ja viem veľakrát dostatočne okomentovať každé nariadenie, či list, ktorý príde z biskupského úradu. Toto naše správanie je dnes už úplne bežné a myslím si, že je veľký problém v tom, že sa nám to takto zdá správne.

Ale teraz už poďme k tomu, čo o tomto hovorí Božie slovo.

_____________­________________________­___
Čítanie kázňového textu: 1. Timoteovi 6,1–8
1 Všetci, ktorí sú otrokmi pod jarmom, nech považujú svojich pánov za hodných všetkej úcty, aby meno Božie a (kresťanské) učenie nebolo vystavené rúhaniu; 2 tí však, čo majú veriacich za pánov, nech ich neznevažujú preto, lebo sú bratmi, ale nech tým ochotnejšie slúžia, pretože sú veriaci a milovaní (Boží), ktorí sú horliví v dobročinnosti. Toto uč a prikazuj. 3 Ak niekto iné učí a nepristupuje k zdravým rečiam o našom Pánovi Ježišovi Kristovi a k učeniu, ktoré zodpovedá pobožnosti, 4 je nadutý, i keď nič nerozumie, trpí na hašterivosť a slovné hádky, z ktorých vznikajú závisť, zvady, rúhania, zlé upodozrievania, 5 trenice ľudí, porušených na mysli a zbavených pravdy, ktorí sa domnievajú, že pobožnosť je ziskom. 6 A pobožnosť so spokojnosťou je skutočne veľkým ziskom; 7 lebo nič sme nepriniesli na svet [a nepochybné je], ani nič odniesť nemôžeme. 8 Preto, keď máme pokrm a odev, s tým sa uspokojíme.
_____________­________________________­___

Apoštol Pavel dáva rady svojmu žiakovi Timoteovi pre otrokov. V tej dobe to bolo niečo celkom bežné. Pavel sa nevyjadruje k tomu, či to je alebo nie je spravodlivé. Túto vec tu vôbec nerozoberá. Ak by ju riešil, viem si predstaviť, že by povedal, že Pána máme iba jedného, ktorý rozhoduje o našom živote, či smrti, a tým je Boh. Lenže doba bola taká, že otroctvo bola úplne bežná, reálna vec, či s tým človek súhlasil, alebo bol proti. Pavel píše: Ktorýkoľvek sú otrokmi pod jarmom, nech považujú svojich pánov za hodných všetkej úcty…. Čítal som si to dvakrát, pretože som celkom nie že nechápal, nechcel som pochopiť, čo tam bolo napísané. Považovať svojich pánov za hodných všetkej úcty…..

Pavel nerieši problém, či tej úcty sú, alebo nie sú tí ľudia hodní. To isté môžeme kľudne povedať, že platí aj dnes pre nás vo vzťahu k našim nadriadeným. Prejavujte im všetku úctu. To teda vylučuje všetko to, čo som na začiatku spomínal, čo úplne bežne a samozrejme robíme. Všetky nadávky a oplzlé slová na našich nadriadených, mnohé komentáre toho, akú urobili hlúposť a ako sa absolútne nerozumejú veci atď…. Pavel hovorí: prejavujte im všetku úctu; a viete, čím argumentuje? Aby Božie slovo a kresťanské učenie nebolo vystavené rúhaniu.

Je to veľmi jednoduchý dôvod, prejavujte im všetku úctu, len aby nikto z nich nemohol povedať: Aha, aký pobožný a ako vulgárne a sprosto rozpráva. Apoštol radí, radšej trpte krivdu, len nech svojím konaním a správaním nevyprovokujete ľudí k tomu, aby kvôli vám bolo poškvrnené Božie meno a pošpinené kresťanské učenie. Pavel to Timoteovi hovorí veľmi ostro: To uč a to prikazuj.

A tak to dnes učím a prikazujem vám, ale aj sebe. Vôbec sa tu nerieši to, či ste v práve, keď nadávate, či kritizujete svojich šéfov z práce, či svojich učiteľov v škole, či svojich iných nadriadených. Možno máte aj v niečom pravdu, ale nerobíte dobre, keď to hovoríte za ich chrbtom, keď ich ohovárate, či na nich pred druhými ľuďmi nadávate.

Pretože ste kresťania, nesiete Kristovo meno a také niečo nás iba poškvrňuje, a hádže aj zlé svetlo na kresťanskú cirkev a na Pána Boha, v ktorého veríme.

Je to skutočne naša hanba, keď z našich úst vychádzajú reči, ktoré poburujú, provokujú iných, pretože z toho vzniká závisť, rozličné nezhody a trenice, upodozrievania a hnev. Pritom od nás sa čaká, že budeme šíriť pokoj a lásku. Je hanbou, keď kresťania ešte prilievajú olej do ohňa hnevu a nenávisti.

Pozrime sa, bratia a sestry, okolo seba. Ozaj sa tie naše dediny, zbory, rodiny stále viac a viac rozhádavávajú a rozhnevávajú. Čím ďalej, tým viac sa upodozrievame, nedokážeme veriť jeden druhému. Budujeme si takú vzájomnú nevraživosť. Niet poriadne človeka, o ktorom by sme rozprávali len dobre. Ovláda nás závisť a neprajnosť.

Keď som prišiel do Obišoviec a začalo sa rozoberať, čo bude so starou farou a ozvali sa aj nejaký kupci, v duchu som si hovoril, že je to veľmi zlý nápad. Nech by sa ten pozemok predal akokoľvek výhodne a akokoľvek transparente, určite by sa po rokoch ozval niekto, kto by povedal: A farár s dozorcom sa poriadne nabalili. Musím povedať, že sa týchto vecí bojím. Ak si v zbore myslia, že ich farár robí podvody s peniazmi, ako ho budú ľudia počúvať? Ak budem v Obišovciach, budem zásadne proti akémukoľvek predaju. Viem, že v mnohých zboroch takéto konflikty sú.

Tá naša nedôvera a teraz nemyslím len na cirkev, ale všeobecne, vo vzťahu k ľuďom, zabraňuje tomu, aby vznikali dobré priateľské vzťahy. A na takýchto vzťahoch sa nedá vybudovať ani bratsko-sesterské spoločenstvo. Akoby Pavel rozprával o nás: …taký človek je nadutý, i keď nič nerozumie, trpí na hašterivosť a slovné hádky, z ktorých vznikajú závisť, zvady, rúhania, zlé upodozrievania a trenice ľudí na mysli porušených a pravdy zbavených, ktorí sa domnievajú, že pobožnosť je ziskom.

• Pokora, nie hašterivosť je ziskom.
• Trpenie krivdy, nie vydobýjanie si svojich práv.
• Byť krotkým a pokorným v srdci, nie na úkor pokoja vydobyť svoju pravdu.

Uvažujte nad tým, bratia a sestry.
Stojí to mnoho ovládania a sebazaprenia. Mám pocit, že v dnešnom svete je už toľko drzosti a arogancie, že dobrým slovom, milým úsmevom, slušným a vrúcim jednaním dosiahne človek oveľa viac. A ak chceme byť kritikmi našich nadriadených, robme to skutočne Biblicky. Medzi štyrmi očami a priamo.

Myslím dnes aj nato, žeby sme mali byť príkladmi pre svoje deti. Čudujete sa, že sa na vaše dieťa sťažuje učiteľka, že je drzé a veľa si dovoľuje? Otázkou teda je, ako sa pred svojimi deťmi o učiteľoch vyjadrujete vy?

Neváži si dieťa starších ľudí? Veľakrát len kopíruje vaše reakcie a vaše postoje.

• Toto je hlúpy učiteľ, ktorý nevie naučiť,
• to je dedo, čo ničomu nerozumie,
• to je starosta, čo nič v obci nerobí,
• toto je farár, čo splieta somariny…

A zrazu niet žiadneho váženého človeka, ani žiadnej autority. A časom sa stane, že pre to dieťa budú rodičia, ktorí sa takto o všetkých vyjadrovali, len ďalší hlupáci, čo nič neznamenajú. Toto je úplne prirodzený jav v našej spoločnosti.

Božie slovo nás dnes učí slušnému jednaniu s ľuďmi. Ani nie preto, že si to zaslúžia, ale preto, že my sme veriaci ľudia a Pán Ježiš jednal s ľuďmi vždy slušne a úctivo. Lebo veľa krát sú tie naše nasilu vybojované víťazstvá nakoniec len prehrou a diabol sa vytešuje, čo všetko zlé sme takýmto spôsobom napáchali.

Nedomnievajme sa, že pobožnosť je ziskom v takomto slova zmysle. Dosiahnuť svoje, ale vyvolať hnev a nenávisť ľudí, zbytočné trenice a zvady – toto Pán Boh nikdy neocení. Božie slovo odporúča: ostaňte radšej ukrivdený a tým vybojujete duchovné víťazstvo.

AMEN

Piesne: 46; 55; 63; 652; A 15 656/16
Texty: Am 3,1–8; R 12,17–21; Mt 8,5–13; Ž 31,2–8