8. po Svätej Trojici 2012
Kázňový text: 2Kr 2,19–22
Po dvoch týždňoch sa znova vraciame k Božiemu mužovi Elizeovi, ktorý sa stal po Eliášovi, ktorý bol vzatý do neba, jeho nástupcom. Dnes si prečítame jednu udalosť z Elizeovho života, ktorá bude veľmi zaujímavá, pretože hovorí o tom, akú prácu vykonávali proroci vo svojej dobe. Odohrala sa pravdepodobne v Jerichu, kde sa Elizeus nejaký čas zdržiaval.
Prečítame si Biblický text: 2Kr 2,19–22
Myslím, že stále máme dosť obmedzený pohľad na prácu prorokov v Starej zmluve. Nebolo to len putovanie po mestách a dedinách a ohlasovanie Božej vôle. Takúto predstavu často máme o tom, čo títo Boží mužovia robili. Podľa toho, čo sme si prečítali, pomáhali v každodenných problémoch, ktoré trápili ľudí a zasahovali v prípadoch, ktoré nám vôbec ako prorocké nepripadajú.
Myslím, že to bolo minulý rok, bolo to aj v hlavných správach, keď sa vo vode v Revúckej doline objavili malé množstvá arzénu. Zistilo sa, že to spôsobuje staré potrubie, ktorým sa zásobuje voda v dedinách za Revúcou, a tým, že sa znižuje odber vody, tá sa pohybuje v potrubí pomalšie a naberá škodlivé prvky. Prirodzene, že sa neobrátili na nejakého proroka, ale vodárenská spoločnosť začala riešiť problém, ktorý jej vznikol v potrubiach, ktoré spravuje. Tak to bolo správne a normálne.
Akurát, že v dobe Elizeovej vodovod pri Jerichu nespravovala žiadna spoločnosť a nebolo odborníkov, ktorí by tento problém vedeli nejako vyriešiť, bolo preto na tú dobu normálne, že sa obrátili na človeka o ktorom vedeli, že cez neho koná Boh a jeho prosby a jeho zásah by mohol zmeniť ich údel.
Neriešim to, či pomoc zo strany Elizea bola postavená na nejakých znalostiach chémie. Soľ, ktorú použil, my dnes používame ako látku na konzervovanie a do istej miery aj ako dezinfekciu, ale toto nie je až taká podstatná vec. Dôležité je, že Elizeus pomohol obyvateľom mesta a slávu za tento skutok odovzdal plne Bohu, keď začal: Takto vraví Hospodin… Celý tento div pre obyvateľov Jericha urobil na Boží rozkaz a vyriešil problém potratov v tej oblasti.
Tu by som sa rád zastavil a poukázal na službu cirkvi v dnešnom svete. Na jednej strane je tu cirkev na to, aby slúžila zvestovaním Božieho slova. To je to podstatné a základné. Zvestujeme Božie slovo, zvestujeme Krista, ktorý prináša spásu. Ale moderne povedané, je to len základná služba v balíku, ktorý cirkev prináša ľuďom. Keď si zoberiete aj príklad Elizea, nebolo to len slovo, ktoré zvestoval. Nepovedal v Jerichu, že toto nie je jeho poslanie, že on je prorok, on prináša iba slovo. On so svojím slovom prinášal aj pomoc ľuďom, ktorý ju potrebovali.
Obdobie komunizmu úplne oklieštilo prácu cirkvi. Vy si pekne krásne kážte vo svojich kostoloch a rozprávajte. To absolútne stačí. Zastavila sa služba v nemocniciach, pobrali sa domovy dôchodcov, detské domovy, nemocnica, ktorá bola v Bratislave, stoplo sa vyučovanie náboženstva. Ostalo len slovo. Ale to bola jednoznačne chyba.
Božie slovo spomína prípad núdzneho človeka, ktorý je hladný a ty mu ponúkneš prijatie do domu, ale nedáš mu čo potrebuje, tak je potom otázka, čo je to za pomoc?
Služba slova prichádza vždy aj so službou lásky. Dôkazom toho sú aj misijné spoločnosti, ktoré takýmto spôsobom pracujú už dlhé roky. Nezačína sa to tým, že vám prinášame Krista, ale tým že pomáhajú stavať školy, učia čítať a písať, učia tých ľudí pestovať rastliny, ktoré môžu zužitkovať. Až potom je na rade evanjelium. Takto funguje dnes misia.
Na tohtoročných dištriktuálnych dňoch bola ofera venovaná na misiu v Juhoafrickej republike. Čo možno niektorých prekvapilo a musím sa priznať že aj mňa je, že naša misionárka nemá vyštudovanú bohosloveckú fakultu, ale poľnohospodársku fakultu v Nitre. Ozaj som sa čudoval, že z teológie také meno nepoznám. K tomu však má ukončené štúdium na misijnej škole v Nemecku a jej úlohou v Juhoafrickej republike bude učiť domorodcov pestovať obilniny, ktoré by mohli predávať a tak zvýšiť svoju životnú úroveň. Zuzana Kovaľčíková teda pracuje na misii, kde vydáva svedectvo o Kristovi, ale robí to súčasne s praktickou pomocou týmto ľuďom. Takýmto spôsobom funguje dnes kresťanská zahraničná misia.
A čo misia vo vnútri cirkvi? Akosi mám pocit, že sme si už zvykli ponúkať jedine slovo. Najmenej sa pri tom človek napracuje. Kážeme a zvestujeme Krista. Máme otvorené kostoly, čiže prísť môže hocikto. Ale aj Pán Ježiš keď bol tu na zemi mal dve ruky. Na jednej strane vyučoval, na strane druhej nezabudol na praktickú pomoc, keď videl núdznych ľudí.
Raz po kázaní mu bolo ľúto zástupu a povedal učeníkom: Vy im dajte jesť! Ježiš veľmi dobre vedel čo urobí, ale učeníkom tým pripomenul, že aj takáto služba v cirkvi musí byť. Nie je to vždy iba o vyučovaní a kázaní, je to aj o praktickej pomoci a službe. Pre toto tu cirkev Kristova je.
A tak sa nanovo budujú domovy dôchodcov, cirkevné školy, drakonické strediská, tu neďaleko máme školu pre hlucho-slepé deti, pracujeme s Rómskou komunitou v niektorých zboroch, inde sa zas venujú diakonickej starostlivosti. Toto je praktická služba, niečo čo je súčasťou zvesti evanjelia. Možno aj to naše ihrisko, ktoré nebudeme využívať iba my, ale poslúži aj na iné akcie obce, deťom, či pri iných príležitostiach, ale aj nejaká túžba prerobiť starú faru na nejaké slúžiace centrum pre starších ľudí, je vlastne snahou naplniť poslanie cirkvi. Nemáme byť zahľadení iba sami na seba, nemáme vidieť len svoje vlastné starosti a problémy, ale všímať si viac potreby tých, ktorí žijú okolo nás a ktorým sme poslaní zvestovať Krista, ale aj podať slúžiacu ruku.
A s tým súvisí aj určitá súdržnosť a vzájomná pomoc nás navzájom, bratov a sestier. Spolu počúvame Božie slovo v kostole, spolu sa modlíme, spolu sedávame v tej istej lavici, spolu tými istými slovami oslavujeme Boha, ale navzájom si už veľmi málo pomáhame. To je veľká chyba.
Uvedomil som si to v posledné dni. Od farára viete prijať službu slova, ale pre mnohých z vás je ťažko predstaviteľné, žeby vám farár mohol poslúžiť aj nejako inak. Prečo? Pretože v našom ponímaní je cirkev len o kázaní a vyučovaní, ale už ju vôbec nespájame aj s praktickou službou a vzájomnou pomocou. O prvých kresťanoch sa v začiatkoch hovorilo o tom, že sa milujú. Nebolo to však preto, že o tom vedeli dlho rozprávať a krásne o tom kázali, ale preto, že tú praktickú službu aj konali.
Minulý týždeň, počas mládežnícko-dorastového tábora sa nám pokazilo jedno auto cestou z kúpaliska. Zastavili sme sa v najbližšej dedine a pýtali sme sa na nejakého automechanika. Bol hneď blízko. Robil niečo okolo svojho domu. Keď sme k nemu dotiahli auto, prestal robiť to svoje a asi dve hodiny sa vŕtal v našom pokazenom aute. Vytelefonoval ďalšieho priateľa, ktorý doniesol počítač, diagnostikoval poruchy, vynuloval ich a odišiel. Pričom takéto napojenie stojí okolo 20,– eur. On nechcel nič. Náhradný diel nemali, takže nám nedokázali pomôcť, ale stratili pri nás cez dve hodiny času a nechceli za to nič.
Ich pomoc nám padla veľmi dobre a ja som bol ohúrený ich ochotou. Pritom to boli pre nás úplne cudzí ľudia. O čo viac by malo byť bratsko-sesterskej pomoci pri nás, ktorí sa navzájom poznáme a spolu sa stretávame?
Kresťanstvo nie je len o zbožných slovách, ale aj o praktickej službe, súdržnosti a vzájomnej pomoci, aj keď si na tom nezakladáme, ako na schodíkoch do neba.
AMEN
Piesne: 362; 535; 197; 668; A 55; 656/17
Texty: Iz 2,1–5; R 8,12–17; Mt 7,15–23; Ž 48,2–3.9–15
