10. po Svätej Trojici 2012

Kázňový text: 2Kr 4,1–7

Každý rok opakujúca sa história zničenia mesta Jeruzalema je pre nás už aj trochu všedná. Keď si zoberiete dôsledky druhej svetovej vojny a porovnáte to s touto udalosťou, ktorá sa stala v roku 70 nášho letopočtu, tak logicky dôjdete k záveru, že svetová vojna mala oveľa horšie a ďalekosiahlejšie následky. Napriek tomu si raz ročne v kostoloch pripomíname zničenie Jeruzalema a nie tragédie druhej svetovej vojny. Prečo?

Po prvé je to preto, že je to tradícia kresťanskej cirkvi, ktorá sa traduje už stovky rokov. Dôležitejším momentom však je Ježišova predpoveď, ktorú vyslovil okolo roku 33. Predpovedal zničenie Jeruzalema ako dôsledok ľudskej pýchy a hriešnosti. Určite to nebol nejaký prejav urazeného Mesiáša, ktorého židia odmietli. Nebol by predsa pri tom plakal.
Ten druhý dôvod bol v ničení určitých zvyklostí a tradícií. Jeruzalemský chrám bol pre židov miestom, kde uprostred svojho ľudu prebýval ich Boh. A ten Boh zrazu dovolil toto miesto zbúrať.Bohu nezáleží na jeho dome? Bohu nezáleží na mieste, kde je uprostred svojho ľudu? Myslím, že toto bolo asi najväčšie sklamanie, ktoré židia počas zničenia mesta Jeruzalema zažili. Boh jasne povedal svojmu ľudu: Ja toto miesto nepotrebujem! Hrdíte sa niečím, ste na to desiatky rokov pyšní, máte utkvelú predstavu, že toto miesto nemôže padnúť, lebo je tajomné, duchovné a Boh na tom mieste prebýva a zrazu pochopíte, že je to všetko úplne inak.
Tretím dôvodom je výzva k pokániu, ktorá v dnešný deň spomienky na túto tragickú udalosť zaznieva na mnohých miestach a je spojená so sviatosťou Večere Pánovej. Pokánie je dôležitá vec duchovného života. Bez neho sa vo vzťahu k Bohu nezaobídeme, napriek tomu sa to slovo už pomaly vytráca s našich slovníkov.
Chcel by som dnes predstaviť proroka Elizea trochu inak, ako doteraz. Budem dnes o ňom hovoriť ako o mužovi, ktorý pomáhal jednej vdove vo veľmi ťažkých časoch a na celej tej situácii tejto ženy vysvetliť našu pozíciu, ktorú máme pred Bohom.

TEXT: 2Kr 4,1–7

Niekedy pre nás nepredstaviteľná situácia, ale dnes už niečo úplne samozrejmé a bežné. Prísť o všetko kvôli dlžobám, stratiť strechu nad hlavou a stať sa bezdomovcom je úplná bežná realita dnešného života.
Hovorilo sa o tom, že práve toto bol jeden z dôvodov vzniku krízy. Ľudia si nabrali pôžičky, ktoré nevládali splácať a tak si zobrali ďalšie pôžičky a aby mohli splatiť tie predošlé a tak to ide stále dookola. Až z toho vznikne začarovaný kruh, z ktorého niet východiska.
Sám tomu celkom nerozumiem, pretože napriek tomu, že sa vie, že toto je nebezpečenstvom pre ekonomiku, skoro každá tretia reklama v našich televíziách je o tom, že si zoberte úver, zoberte si pôžičku, požičajte si peniaze a keď nevládzete splácať, tak svoje pôžičky odneste do ďalšej banky a tá ich bude platiť namiesto vás a splátky vám znížia a rozložia na mnoho rokov. Ľuďom sa stále podsúva, že je dobré sa zadlžiť, a že je v poriadku ak chcete niečo na čo nemáte, veď len stačí prísť do banky a peniaze vám dajú na čokoľvek. Lebo vraj je lepšie splácať, ako šetriť.

Máme v Bratislave mladú rodinu, ktorá si tam kúpila trojizbový byt. Zobrali si pôžičku a zaviazali sa, že ju budú splácať 30 rokov. Ja som špekuloval nad tým, aké riziko na seba berú, veď človek nevie, čo s ním bude zajtra, nie to o 30 rokov. Darmo je tam nejaké poistenie a iné veci, ale dnes môžete byť zdraví a môže byť všetko v poriadku, ale zajtra ste chorí a nemáte prácu a kto to za vás zaplatí? No takto to v dnešnom svete funguje. A keď raz je to nutné, tak si musíte aj požičať, aj zadlžiť sa, aj znášať riziká.

Ťažko povedať, ako sa do problémov dostala žena, ktorú spomína druhá kniha kráľov. Faktom je, že bola zrazu bez manžela, živiteľa rodiny, ktorý jej zomrel a jej ostali len dvaja synovia a k tomu dlžoby a veritelia, ktorí jej dýchali na krk.
Myslím, že tu nie je nikto, kto by si s ňou chcel vymeniť miesto. Hrozba toho, že prídete o strechu nad hlavou, že zo dňa na deň skončíte na ulici, je strašná. Nehovoriac o tom, že v tej dobe, keď žil Elizeus, boli v týchto veciach ešte surovejší, pretože peniaze si veriteľ získal tak, že mohol jej deti predať ako otrokov a za to by si zinkasoval svoju čiastku.
Dúfam, že nikto z nás nad takouto priepasťou finančného krachu nestojí a nehrozí mu, že príde o všetko čo má, ale v dnešný deň by som nám chcel pripomenúť inú dlžobu, ktorá nám každého dňa narastá.
Nejedná sa o peniaze, ktoré potrebujeme splatiť veriteľom, ale je to dlžoba, ktorá nám narastá pred našim Bohom. Na našej cirkevnej pôde tomu hovoríme hriech a každý z nás dobre vieme, že je to v živote človeka úplne bežná vec. Všetko to, čo človek urobí proti Bohu proti jeho princípom a pravidlám pre ľudský život, je prestúpením jeho vôle. A ak si zoberiete hoci len tie základné pravidlá v podobe 10 Božích prikázaní, tak si uvedomíte, že denne veľmi veľa krát urobíme niečo, čo je Bohu odporné a pred ním neprijateľné.
Neviem to vyčísliť. Môžeme rozprávať o 100 hriechoch denne, možno i oveľa viac. Ale ak zoberiete len tú stovku denne, tak to rastie ohromitánskou rýchlosťou. Každý deň sa nám zväčšuje takáto „sekera“ pred Bohom.
Pán Boh k tomu nemusí pripočítavať ani úroky. Samo o sebe, to čo robíme zle, je nesmiernou dlžobou. Škoda len, že toto si neuvedomujeme často.

Možno keby nám Boh raz za čas posielal list s upomienkou, tak by sme si to uvedomovali viac. Povedzme, žeby na vaše meno prišiel zajtra list, ktorý by bol určený do vlastných rúk, priamo od exekútora. Ten by vás vyzval, aby ste okamžite do siedmych dní urovnali dlh v takej a takej výške, ktorý máte voči Bohu, inak sa po siedmych dňoch začne voči vám exekučné konanie. Možno vtedy by sme to začali brať vážne. Lenže toto Boh nerobí.

Ale chcem, aby sme si všetci ako sme tu uvedomili, že naša situácia je veľmi podobná tejto vdove. Prihára nám za pätami, hromadí sa nám to a my nemáme nič, čím by sme tieto dlžoby voči Bohu zaplatili. Nie je to v našej moci, tak ako to nebolo v jej moci a nie je to ani v moci iných ľudí, pretože sme všetci Božími dlžníkmi, pre hriechy, ktoré sme napáchali a ktoré aj neprestajne páchame.
Tá žena našla poslednú možnosť v Božom mužovi a my po jej príklade tiež inú možnosť nemáme. Kladiem teda pred naše oči nie Elizea, ale Pána Ježiša Krista, ktorý v dnešnej dobe v podstate takým čudným zázrakom dokáže urovnať dlh hriechov človeka.
To je to, s čím sme mali dnes prísť do tohto zhromaždenia. Každý s tým svojím ruksakom hriechov a vín, ktoré sme napáchali za posledné mesiace. Či už sú to previnenia voči ľuďom, alebo previnenie voči Bohu. Môžeme ich dnes zobrať a priniesť na tento oltár.
Predstavte si takého pútnika, ktorý príde sem dopredu, položí tu ťarchu svojich previnení a potom s prázdnymi rukami, očistený a ospravedlnený sa vracia domov.
Využite túto možnosť, pretože je ťažké žiť s vedomím, že som dlžníkom a ten svoj dlh nedokážem splatiť. Pán Ježiš nám túto možnosť dnes ponúka.

AMEN

Piesne: 311; 328; 544; A 79; 654
Texty: Jer 7,1–11; R 11,25–32; L 19,41–48; Ž 74,1–3.8–12