15. po Svätej Trojici 2012

Kázňový text: 2Kr 5,15–27

Dnešná nedeľa má v cirkevnom roku heslo „bremeno ustarostenosti“ a v podstate sa tejto téme budeme venovať aj na základe ďalšieho čítania z 2. knihy Kráľov. Dnes som sa však rozhodol, že vám text prečítam neskôr, ale ak ste sa doma pozreli na pokračovanie životného príbehu Elizea, určite budete poznať kúsok, ktorý vyparatil Elizeovi jeho vlastný sluha Géchází.

On bol v podstate tiež len ustarostený človek. Ktovieaké bohatstvo a zárobok pri svojom pánovi nemal, pretože napriek tomu, že Elizeus bol prorok, viedol skôr putovný život, ktorý bol na milosti, či nemilosti iných ľudí. Určite si pamätáte, že v Šunéne, kde občas prichádzal, mal napríklad jednu izbu, ktorú mu pripravila jedna pohostinná žena vo svojom dome.
Ten pútnický život skutočne nebol na zhromažďovanie a hanobenie majetku. Keď si zoberiete Pána Ježiša a učeníkov, bolo to niečo podobné. Spoločná pokladníčka, kde bol problém s tým, aby nakúpili jedlo pre zástup ľudí, či vyjadrenia učeníkov: …Pane mi sme všetko opustili…, sú dôkazom toho, že to bol život v chudobe.
Neskôr apoštol Pavel, ktorý viedol veľmi podobný život, sa ohradzoval tým, že ho nikde nemuseli živiť ani naň doplácať, lebo sa živil vlastnými rukami, keď šil stany.
Náš život dnes je iný. Niekde sme sa usadili, postavili si domy v ktorých žijeme a nejaký pustovnícky život je nám ďaleký. O to intenzívnejšie myslíme na svoje zabezpečenie takéhoto života a ozaj veľmi veľa času strávime tým, aby sme si takýto život uchránili.

Keď sme boli teraz v Pribyline, boli sme sa pozrieť v skanzene Liptovskej dediny. Obzerali sme si staré domčeky, zariadenie a mne po rozume chodila stále myšlienka, či by som chcel v tej dobe žiť. Bez televízora, bez telefónu, bez auta, v jeden izbe spať 5 či 6 ľudí, žiť jednoduchý život, určite v poriadnej každodennej drine. Rozmýšľal som, či by sme sa do takejto doby a do takýchto podmienok chceli vrátiť? Veľmi ťažko sa opúšťa pohodlie, či prechádza späť do niečoho ťažšieho.
To je aj dôvod, prečo nás tak veľmi zamestnáva starosť o to, aby sme si uchovali takýto život, aby nám ostala aspoň takáto životná úroveň, ak by sme sa nemali pohnúť dopredu.

Tak nejako určite rozmýšľal aj Elizeov sluha Géchází. Prečo si neprilepšiť život, keď je na to priestor, keď sa to samo ponúka? A stačí len povedať čo by som chcel.
Ako to vlastne bolo? Po uzdravení Naamána v rieke Jordán sa ten s veľkou vďačnosťou vrátil pred Elizeov akýsi jednoduchý dom a chcel zanechať všetky dary a peniaze, ktoré zo Sýrie doniesol, ako prejav vďaky za uzdravenie. Elizeus však odmietol. Mal na to svoje dôvody. Možno práve tie vyprovokovali Naamána k tomu, že povedal, že už sa nikdy nebude klaňať žiadnemu bohu iba Hospodinovi, Bohu Izraela a k tomu ešte aj prosbu, aby mu bolo odpustené, že ako doprovod sýrskeho vladára bude musieť pokľaknúť kvôli svojmu kráľovi v pohanskom chráme Rimmóna.
To čo urobil Elizeus a ako to urobil, bolo veľmi oslovujúcim gestom pre Naamána. Svedectvo služobníka najvyššieho Boha, ktorý nechce žiadne odmeny, žiadne peniaze za to, čo urobil Hospodin.
Neočakáva žiadne chválospevy a ódy na svoje meno a neprijíma dary, lebo uzdravenie urobil Boh a nie on.
Bola to skromnosť, čo ho oslovila? Alebo úcta, ktorú mal Elizeus pred svojim Bohom? Možno i to, že si všimol, že toto sa nerobí kvôli peniazom. Pritom to nebolo od nejakej chudobnej vdovy, od ktorej by bral i to posledné, ale od muža, ktorý bol dosť bohatý. Napriek tomu nežiadal nič.
A keď Naamán takto odchádzal, skrsla v hlave Gécházího myšlienka: Prečo nepobehnúť a niečo si predsa len z tej ponuky zobrať?
Nevyzerá to až tak hrôzostrašne a nejako zákerne, bol to taký malý podvod. Chcel si zobrať niečo, na čo nemal nárok a o čo sa nezaslúžil. No vo veľkej miere tým svojim činom zrazu zmenil pohľad na vec.
Dnes to spomínam preto, že je už veľký problém stretnúť sa s takouto ochotou pomôcť a nič za to nepýtať. V tej svojej ustarostenosti o ten zajtrajší deň a o svoju budúcnosť už vo všetkom len kalkulujeme. Čo za to, koľko to bude stáť, čo z toho budem mať?
Neviem, či na to pôsobí to neustále zdržovanie, recesia, kríza a to, že o tom dookola a neprestajne počúvame, ale čím ďalej je takej ľudskej nezištnej ochoty a pomoci menej. Zoberte si teraz na pretras seba, svoj život.

• Čo ste toho týždňa urobili len tak zadarmo, ako prejav služby a nezobrali ste za to žiadnu odmenu, aj keď ste na to mali nejaký nárok?
• Urobili ste niečo také len preto, aby ste mali zo seba dobrý pocit, že vôbec ešte niečo také viem a dokážem?
• Urobiť niečo, či pomôcť, ako službu, ktorá je nezištná a neprepočítaná na peniaze?

Tohto týždňa mi jedna sestra spomínala rozhovor, ktorý mala kvôli práci s človekom, z ktorého po 10 minútach rozhovoru vyhŕklo:…za ten čas, čo sa tu s vami rozprávam, som stratil 300,– eur. Keď sa už človek dostane do takéhoto štádia, že vidí všetko cez zarábajúce a míňajúce sa peniaze, tak to už je veľká bieda.

Pre život potrebujme peniaze a nedá sa robiť všetko za slovo ďakujem. Ak je niekto živnostník, či podnikateľ, musí sa poriadne obracať a nemôže povedať, že všetko je grátis, ako prejav mojej dobrej vôle a kresťanskej lásky. Ak žijete z platu, či ste zamestnaný, nemôžete povedať: tento mesiac výplatu nepotrebujem. A ak tých peňazí nie je na rozdávanie, služba nie je len to, že dám niekde peniaze. Dôležité je, aby sme dokázali v živote nezištne pomôcť, lebo z nás to robí lepších ľudí.
Je potrebné sa k tomu občas dotlačiť. Povedať si: Dávno som nikomu nepomohol, tak je už na čase, aby som sa k niečomu donútil. Dokonca musím povedať, že v poslednom čase sa dobrovoľníctvo u nás doslova propaguje.

• Deti sa učia strať sa o zvieratá v útulku, občas nejaký dobrovoľník opraví cesty v Rožňave, či v nejakom meste dobrovoľníci upracú mestský park, lebo mesto nemá peniaze.

Veriaci ľudia majú byť tiež „dobrovoľníci“. Nie preto, že je to moderné, ale preto, že je to náš praktický prejav lásky voči Bohu.
Cením si ozaj každú jednu službu, ktorú robíte v cirkvi. Je to tiež dobrovoľná práca len za to, že vám poviem ďakujem, cením si každú jednu obeť, ktorú prinesiete, či každý jeden dar, ktorý darujete, či už je to cirkvi, alebo ľuďom. Sám Pán Ježiš povedal: Blahoslavenejšie je dávať, ako brať. Sk 20:35
Takejto pravidelnej službe sa budeme musieť ešte učiť.

Určite si niektorí pamätáte na Tomáša Graumana. Bol to žid, ktorého rodina zomrela v koncentračnom tábore. Jeho služba bola chodiť po svete a rozprávať svoj životný príbeh. V tak vysokom veku to nie je žiadna slasť, to mi dáte všetci za pravdu. Toľko cestovať a spať každú noc niekde inde, ale on to s manželkou robil ako službu, za ktorú nič nežiadal. Pre mňa to bolo až nepochopiteľné.
Sú ľudia, ktorí vnímajú, že je potrebné robiť niečo z obyčajnej lásky a vďaky k Bohu. A nie je podstatné sa pýtať, čo z toho ja budem mať.
V čom je vaša nezištná služba?
Čo konkrétne robíte vy pre niekoho iného so slovami: Ďakujem, ale nič za to nechcem?
A teraz už ako to cele dopadlo: 2Kr 5,15–27

AMEN

Piesne:
Texty: 1Kr 17,7–16; G 5,25–6,10