16. po Svätej Trojici 2012

Kázňový text: 2Kr 6,8–17

Dnešnej mojej kázni by som mohol kľudne dať názov: Čo máme a môžeme mať a čo nemáme. Nechcem rozoberať všetky tie zvláštne okolnosti vojny medzi Izraelom a Sýriou, aj keď i to by stálo za povšimnutie. Vojenský velitelia sa na niečom dohodnú, pripravia plány, ale nič nie je tajné tak ako by malo byť. Veľa krát sa stáva, že v tých ľudských plánoch sa nepočíta s Bohom, ktorý do týchto všetkých vecí môže zasiahnuť a zmeniť ich. Nie len preto, že tam je nejaký Elizeus, ale preto, že pred Bohom nie je nič tajné, nie je nič, čo by sa nevyzvedelo a čo by navždy ostalo zahalené.

Myslite na to, keď každý z nás máme nejaké tajomstvá, ktoré sú skryté očiam ľudí okolo nás. Ani to čo je v našej hlave, však nie je dostatočne ukryté pred zrakom Božím a tak je aj z toho potrebné činiť pokánie. Nezabúdajme na to.
Ale niečomu inému by som sa spolu s vami chcel dnes venovať a to je otázka: Čo vlastne máme, keď je Pán Boh s nami?
Včera som mal prvú hodinu s novými konfirmandmi a riešili sme otázku: Čo je to konfirmácia? Jedná z možných odpovedí je, že je to potvrdenie krstnej zmluvy. Vysvetľoval som im, že krst je vlastne dohoda medzi dvoma stranami. Medzi rodičmi a krstnými rodičmi na jednej strane a medzi Pánom Bohom na strane druhej. A každá z týchto strán sa pri krste zaväzuje k určitým úlohám. Rodičia a krstný rodičia k zodpovednej a svedomitej kresťanskej výchove a k vedeniu k viere. A Pán Boh sa zaväzuje, že sa bude o to dieťa strať, bude ho chrániť pred zlým, bude ho požehnávať, bude mu odpúšťať hriechy a príjme ho za svoje dieťa do svojej rodiny. To znamená, že sa na neho budú vzťahovať všetky zasľúbenia, ktoré v Božom slove vo vzťahu k Božím deťom máme. Patria tam aj tak veľké veci, ako je večný život a spasenie.
Uvedomujem si, že konfirmandi nebudú odporovať tomuto tvrdeniu a nebudú mať námietky, že je to aj trochu inak. Ale ak nad tým človek začne reálne uvažovať, tak ako to my vždy veľmi logicky vieme, tak dôjdeme aj k tomu, že po krste, keď už je ten človek v Božej ochrane, malo by ho obchádzať všetko možné zlo. Nebezpečné úrazy, choroby, rôzne nešťastia, ale aj neskôr rodinné problémy a ďalšie životné komplikácie. Lenže reálne to takto nie je.

• Môžeme si nárokovať od Boha, aby sme po krste všetky tieto veci mali?
• A ak tomu hovoríme krstná zmluva, môžeme si to nárokovať, či priam od Boha vymáhať? Dnes je to moderné dovolávať sa a domáhať sa svojich práv.

Minule som len tak zahliadol v televízii keď vysvetľovali, že ak ste v reštaurácii nespokojní s jedlom, tak ho máte vrátiť a domáhať sa toho, za čo ste si zaplatili a to zariadenie tú vašu reklamáciu má akceptovať. Do reštaurácie chodím zriedka, ale ozaj by som nevedel povedať, že toto jedlo nie je dobré a chcem, aby ste mi to priniesli ešte raz.

• Môžeme takto riešiť aj náš vzťah k Bohu, ak nazveme náš krst zmluvou, kde obidve strany majú svoje povinnosti?
• A k čomu sa vlastne Pán Boh vo vzťahu k človeku zaväzuje? Otázkou je aj to, či všetko to nami vnímane zlo nie je len následkom toho, že my sme nedodržali tú našu časť zmluvy?

Biblia na mnohých miestach hovorí o tom, že Boh je verný, že On svoje dohody s človekom neporušuje. To znamená, že ak niečo zlyháva, nie je to vecou toho, že Boh nedodržal pravidlá, ale preto, že zmluvu sme porušili my.
Zažil som plačúcich rodičov na pohrebe svojho dospelého syna, ktorí opakovali Bohu výčitku: Prečo sa to muselo stať? Je logické sa pýtať, prečo Boh toho človeka nezachránil. Aj keď si myslím, že odpoveď na túto otázku je veľmi jednoduchá, no nie veľmi príjemná. Chceme Božiu časť ochrany a domáhame sa jej, ale sme úplne ľahkovážni k našim povinnostiam a našim záväzkom. V tom konkrétnom prípade vedenie k Bohu nebolo od detstva žiadne, žiadna kresťanská výchova. Rodičov som skoro nikdy v kostole nevidel a za 10 rokov, čo som bol v Chyžnom, jeho ani raz.
Ja osobne si myslím, že Boh má takú moc, aby sa postaral o naše deti, ale aj o nás. Aby nás ochránil od zla, nech už je v akejkoľvek podobe. Tak sa modlíme pravidelne aj v modlitbe Pánovej, aby nás zbavil zlého. Ak by to nebola pravda, Ježiš by nás nikdy túto modlitbu nebol učil. Ale život veriaceho človeka, kresťana, je život, ktorý má svoje pravidlá a svoje nasmerovanie.
Je to ako práca s dvojzložkovým lepidlom. Aby ste s ním mohli niečo zalepiť potrebujete dať lepidlo i tvrdilo. Samo o sebe tieto zlúčeniny neurobia nič, nelepia. My do toho nášho života dodávame tu svoju časť, ktorú od nás Boh očakáva a On potom dodá to svoje. Vtedy to funguje tak, ako má.
Takto to funguje aj pri deťoch. Kým je to dieťa malé, je to zodpovednosť rodičov a najbližšej rodiny. Ak očakávaš že sa o tvoje dieťa bude starať Boh, tak rob aj ty svoju časť roboty.
V tom je nutná vaša pomoc bratia a sestry. Nie je vecou dieťaťa, aby sa rozhodlo, či chce ísť na besiedku, alebo na dorast. Nie je to vôbec o jeho dobrovoľnosti a jeho iniciatíve. Je to o vašej zodpovednosti, že ho na to miesto privediete za ruku. Lebo to je zodpovednosť, ku ktorej ste sa zaviazali. Nie je to vecou dorastenca, ani mládežníka poviem do 16–17 rokov, či chce, alebo nechce ísť na dorast a mládež. Je to o vás, čo chcete vy, k čomu ho chcete priviesť, ako ho chcete ešte vychovať.
Tu sme urobili a stále robíme v našom zbore chybu. Ak sa jedná o to, či sa dieťa naučí čítať a písať, tak vtedy to dieťa nútime, lebo bez toho sa nedá žiť. Vtedy žiadne či chceš, alebo nechceš neplatí. Ale ak sa jedná o duchovný život, tak vtedy sme vrcholne demokratický. Ale otázkou je: Čo chceš človeče ty, ako otec a matka, ako niekto, kto je za svoje dieťa zodpovedný?
Ísť na mládež do Obišoviec v sobotu a potom sa potme večer vracať to je veľmi nebezpečné, tak to radšej poviem aby nešlo, ale na diskotéku do Kysaku môže, tam žiadne nebezpečenstvo nehrozí.
Toto je chorá demokracia končiaca našimi vlastnými hriechmi. A pritom sa nám taká nesmierna Božia pomoc ponúka.
Keď som vám čítal na začiatku kázňový text, bola tam jedna veta proroka Elizea, ktorá ma zarazila a prinútila ma o tom dnes hovoriť. Bolo to v 16 verši nášho textu: On mu odpovedal: Neboj sa, lebo tých, čo sú s nami je viac ako tých, čo sú s nimi. Je to veta, ktorá raz a navždy platí, ktorú by si mal každý veriaci človek zapamätať. Vždy je viac tých, ktorí sú s nami ak stojíme na Božej strane, aj keď to bežným pohľadom takto nevidíme. Ale Pán Boh si svojich ochráni. Je to istota na ktorú sa môže človek spoľahnúť. Platí tu však slovo „svojich“.
Nechcem tvrdiť, že veriacemu človeku sa nikdy nestane nič zlé a bude žiť šťastný a spokojný život. To najdôležitejšie zasľúbenie, ktoré platí pre veriaceho človeka, je zasľúbenie večného života. K tomu to celé smeruje a tomu je to všetko podriadené. Na to občas zabúdame. Nie je dôležitejšie mať sa tu na zemi dobre, vyhnúť sa všetkým problémom a starostiam. To je druhoradá vec. Božie požehnanie a Božia pomoc smeruje v živote človeka predovšetkým k spaseniu.
To je obraz podobenstva o boháčovi a Lazarovi. Lazarov život na zemi bol ťažký a mohol sa sťažovať, že Boh jeho život nepožehnal, ale výsledok bol dôležitejší, ako to čo mu predchádzalo.
Rozmýšľajte teda nad Božou vernosťou a nad tým, čo od Neho skutočne môžeme mať, ale aj my musíme byť verní.

AMEN

Piesne:213; 353; 473; 632; 654; A 61
Texty: Iz 38,9–20; Ef 3,13–21; L 7,11–17; Ž 68,4–7.20–21