19. po Sv. Trojici 2012

Kázňový text: 2 Kr 6,25; 7,1–9

Dnes sa predposledný krát pozrieme na proroka Elizea a na udalosti, ktoré doprevádzali jeho život. Zároveň máme nedeľu, v ktorej sa chceme Pánu Bohu poďakovať za úrody zeme a mne tento životný príbeh proroka Elizea prišiel vhod. Hovorí o časoch, ktoré boli pre Izrael veľmi nepríjemné.

Sýrsky kráľ Benhadad zaútočil na Samáriu. Začal ju obliehať a kradol všetko čo sa len dalo. To spôsobilo veľký hlad, ktorý postihol krajinu a obliehané mestá.
Keď si teraz poviete, že si to viete predstaviť, tak vám musím povedať, že nie. Ak Biblia opisuje veľký hlad, tak na dokreslenie situácie uvádza jeden príklad, ktorý sa mne zdal úplne zvrátený a nenormálny. Nechcel som ho najprv ani spomenúť, nie to prečítať, ale 6. kapitola opisuje, ako sa Izraelský kráľ prechádzal po hradbách jedného Samárskeho obliehaného mesta a zbadal kričiacu ženu. Zastavil sa a opýtal, čo sa stalo. Ona mu rozpovedala, ako sa s inou ženou dohodla, že zjedia najprv jej syna a potom syna tej druhej ženy, aby si zachránili život. S jedným dieťaťom to urobili. Neviem si predstaviť, čo to musel byť za hlad, keď donútil matku ku kanibalizmu. Pravdepodobne nešlo o to, žeby svoje dieťa zabili a zjedli, ale o to, že samo v tých hrozných podmienkach zomrelo a oni ho nepochovali.
Keď si to kráľ vypočul, roztrhol si rúcho a obliekol sa do vrecoviny. Aká to musela byť bieda, keď sa človek uchýlil až k takýmto veciam? Určite treba zobrať do úvahy, že to bola iná doba. Ale aj tak povedať, že chápeme a vieme si predstaviť, aké to muselo byť, asi nie je na mieste.
Myslím, že v dnešnej dobe nemáme celkom predstavu o tom, ako môže byť vojna a hlad strašným utrpením pre človeka. Ale tam, kde sú vojny vo svete, to môže byť úplne bežná vec aj v dnešnej dobe.

Pamätám si na časy štúdia na internáte na vysokej škole. Niekedy večer, keď už nebolo čo jesť, tak bol vynikajúci aj suchý chlieb, ktorý tam stál aj tri, či štyri dni. A ak bolo treba a bola aj niekde pleseň, tak sa okrájala a bolo to v poriadku. Prísť vtedy po mesiaci domov a dať si niečo čo nachystala mama, či babka, to bola ozaj radosť. Vtedy som si jedlo vážil oveľa viac.

Problémom dnešných čias je, že to čo máme úplne bežne si vôbec nevážime a nepoznáme jeho hodnotu. Mäkký čerstvý chlieb je pre nás absolútne bežná vec a je pre nás ťažko predstaviteľné, žeby sme ho nemali mať. Lenže také časy tu boli a nie je tomu ani tak dávno. A ak to takto pôjde so zdražovaním ďalej, tak sa nám takáto doba môže veľmi rýchlo vrátiť, aj keď by sme po nej veľmi túžiť nemali.
Dnešná nedeľa nás práve z tohto dôvodu učí vďačnosti. Aspoň raz za rok si pripomeň človeče, že jedlo je Božím darom. Že v tejto oblasti sme stále plne závislý na Bohu a Božej žehnajúcej ruke.
Už nám to tak nepripadá, veď prídem do obchodu a kúpim si. Čo s tým má spoločné Boh. Ja hovorím, že veľmi veľa.

• Napríklad to, že tento suchý rok spôsobil, že potraviny kvôli neúrode zrna pôjdu hore.
• Možno človek nezasial na poli málo.
• Možno sa o všetko staral dobre, tak ako bolo treba, ale vlahu nereguluje človek, ale Boh.

A tak je jedno, či sme my, ľudia, urobili všetko čo sme mali, keď Pán Boh nedal na túto našu prácu požehnanie.
Stále platí, že v dorábaní chleba sme závislí na Bohu, nie iba na svojich rukách a svojej práci. A nezmení na tom nič ani globálna ekonomika a vzájomné prepojenie štátov a medzinárodný obchod a ktovie čo všetko iné.
Keď Samária zažívala ukrutný hlad kvôli vojne so Sýriou, hlava osla stála podľa podania kráľovskej knihy 80 šekelov striebra. Jeden šekel je okolo 12 g. To znamená že za osliu hlavu, kde toho mäsa asi veľa nie je, pretože sú tam samé kosti, boli ľudia ochotný zaplatiť 960 gramov striebra. Toľko však málokto v tom čase mal. A práve vtedy povedal Elizeus, že sa to zmení v priebehu jedného dňa. Že sa to všetko vráti do pôvodných čísel a nebude žiadne zdieranie a ľudia si budú môcť nakúpiť potravín ako pred vojnou.

Opačný spôsob už zo súčasnej ekonomiky poznáme. Prepady a kolaps na ekonomických burzách dokáže spôsobiť to, aby z jedného na druhý deň všetko zdraželo, alebo krachla nejaká mena, či dokonca štát. Opačne to už ide veľmi ťažko. Vrátiť nejakým peniazom hodnotu, aby ste si za ne niečo mohli kúpiť tak, ako pred nejakou devalváciou, je veľmi komplikované. Vyzerá to tak, že tento problém nevedia dnes vyriešiť ani najmúdrejšie hlavy Európskej únie. A ani všetci ekonómovia sveta.

Bohu však nie je nič nemožné a tak to bolo aj v Samárii v tých časoch. Podľa slov Elizea na ďalší deň bude všetko tak, ako pred vojnou. Zdalo sa to absolútne nereálne. A dôstojník Izraelskej armády, ktorý to počul, povedal, že aj keby Boh urobil okna na nebi aj tak by sa to nemohlo stať.
Ale stalo sa. Sýrska armáda v panike pred zvláštnym Hospodinovým konaním ušla a nechala za sebou všetko čo nakradla a ulúpila. Od zlata a striebra, cez všetko jedlo a potraviny. A znova stála pšenica i zrno toľko, ako pred vojnou.
Všimnite si bratia a sestry, ako sa dnes ľudia pozerajú na to, čo sa deje vo svete. Priznám sa, že aj ja si sadám večer k správam a počúvam, ako nejaké nadnárodné gigantické spoločnosti ovládajú trhy a ekonomiku sveta.

• Najväčšie zdesenie ma chytá, keď počujem, že ropa na svetových trhoch ide znova hore a bude stáť toľko a toľko dolárov za barel. Nie žeby som sa v tom vyznal, len viem, že preložené do slovenčiny to znamená, že benzín na benzínovej pumpe bude znova drahší.
• A potom sa ešte dozviem, že kvôli nejakej vojne niekde tisíce kilometrov od nás bude drahšia čokoláda, či niečo podobné, potom zdražie ďalšia surovina, to prinesie také neistoty a skupovanie akcií a to znamená, že chlieb na Slovensku nebude stáť 1,15 Eur, ale 1,30 Eura. Aj keď sa mi zdá, že to predsa s nami nič nemá spoločné. A predsa je to nejako tak. Potom som aj sám z toho trochu popletený, keď si uvedomím, čo všetko vo svete určuje hodnotu základných potravín u nás na Slovensku.

A to strašne zavádza. Živobytie človeka, náš každodenný chlieb nestojí na človeku, ani na nejakej nadnárodnej gigantickej spoločnosti, ktorá si môže dovoliť zahýbať svetovými trhmi. Nie! Nie je to o tom. Stále o našej zemi platí, že Boh rozhodne, či na ten chlieb budeme mať, alebo nebudeme.
Nič sa nezmenilo na našej závislosti na Bohu, aj keď nám kurčatá donesú z Argentíny či Poľska a zrno z nejakej Číny a niečo iné niekde z Thajska či Indonézie.
Ak Boh bude chcieť, zajtra môže stáť chlieb 100,– Eur, alebo len 6,– centov, a je to celé iba na ňom a jeho dobrej vôli. Prípadne na našej vďačnosti a modlitbách, ktorými tú vďaku práve jemu môžeme vyjadriť. To znamená, že to vôbec nie je také zložité, ako sa to nám ľuďom zdá.
O tom hovorila aj tá situácia, ktorá sa odohrala v Samárii za čias Elizea. Sú tu ľudia, ktorý si myslia, že to celé riadia, ale sú veľakrát bezmocný. Ale je tu Boh, ktorý môže zmeniť veci podľa toho, ako On sám uzná za vhodné.
Preto je tu dnešná nedeľa, ktorá nás vyzýva k vďake za to, že netrpíme zatiaľ biedou ani hladom, ale aj k prosbám, aby sme sa niečoho takého nemuseli dožiť. Ak nám Boh požehná, tak budem žiť v požehnaní, ak nie, budeme si musieť toho veľa vytrpieť.
Takto to vidím, preto vás teraz pozývam k spoločným modlitbám vďaky voči Bohu. Je to podľa mňa úplne normálne a prirodzené, že za svoj život, za každodenný chlieb, za to základné zaopatrenie v živote, máme ďakovať Tomu, kto ho spôsobuje. A tá vďaka Mu skutočne náleží.

AMEN

Piesne:607; 363; 464; 628; 654; A 77