20. po Svätej Trojici 2012

Kázňový text: 3J 1–4

V piatok a v sobotu zasadala synoda našej Evanjelickej cirkvi. Nechcem rozoberať do detailov čo všetko sa tam udialo. Myslím, že to ani nie je vôbec potrebné. Niekedy je požehnaná aj nevedomosť, pretože vtedy je človek lepšej mysle. Ale keďže som ešte v piatok nevedel, aký text si zvoliť na dnešný deň pamiatky posvätenia chrámu a celý čas na synode som sa prehrabával v Biblii, nakoniec vďaka tomu, že som tam bol, počul som jedno dobré Biblické slovo, ktoré ma zaujalo.

Väčšinou sa po synode sťažujem na nezhody a naťahovačky a všelijaké konflikty, takže niečo zaujímavé a oslovujúce veľmi nečakám. Ale tohto roku som sa dočkal. Bolo to slovo brata biskupa Sabola v piatok večer, ktoré zaznelo na večernej pobožnosti a vtedy mi akosi došlo. O tom budem dnes hovoriť.
Po prečítaní to nebol vôbec zaujímavý a oslovujúci text. Asi som naň za celý čas svojej služby nikdy nekázal. A ak vám ho prečítam, budete mať tiež podobný pocit. Je to tretí list apoštola Jána, ktorý venoval svojmu priateľovi Gájovi. Veľa o ňom nevieme, len to, že ho apoštol Ján nazýval veľmi priateľsky, ako svoje milované dieťa. Nešlo však o pokrvného syna, ale o niekoho, kto bol pre Jána ako syn, ktorého vyučoval a viedol ku Kristovi. Bolo to také duchovné dieťa.
Celý list je taký osobný a asi si poviete, že nám nemá ani čo povedať. Ale všetko v Božom slove má svoj dôvod, prečo tam je. Približuje nám, aké vzťahy boli medzi kresťanmi v rannej cirkvi, ako tam fungovala taká otcovská opatera medzi staršími a mladšími vo viere. Ako sa navzájom podporovali generácie medzi sebou. A veľmi dôležitou výpovednou hodnotou tohto listu je dobroprajnosť, ktorá v cirkvi v tých časoch bola.

Takže si vypočujte dnešný kázňový text: 3J 1–4

Máme dnes pamiatku posvätenia tohto chrámu, ale nechcem dnes hovoriť o budove, pretože budova je niečo neživé. Skôr by bolo vhodné hovoriť o nás, pretože my z tohto miesta vytvárame živý organizmus. Tým, že sem prichádzame, dávame tomuto miestu život a vytvárame spoločenstvo veriacich, teda cirkev. Sme taký duchovný dom poskladaný zo živých ľudí, ktorí sú veľmi rozdielni.
Keď sa popozeráte po kostole, uvidíte tu všelijakých ľudí. Majú rozdielne povahy, rozdielne záujmy, odlišné vzdelanie, všelijako možne pomiešané názory a pohľady.

• Jedni s druhými môžu byť rodinne prepojení, ďalší sú úplne cudzí.
• Jedni tu majú svoje rodiny, iný zasa sú sami, pretože ich blízky sú niekde ďaleko.
• Jedni si už len spomínajú na život, ktorý žili desiatky rokov dozadu, iný ešte počítajú koľko toho majú pred sebou.

A napriek tejto zvláštnej odlišnosti máme spolu niečo vytvoriť, niečo, kde si máme byť blízky, kde sa máme navzájom milovať a pomáhať si. Kde si máme slúžiť a spolu ešte niekam ako spoločenstvo veriacich smerujeme. Chceme spolu dôjsť do nejakého cieľa a máme byť na tej ceste jeden druhému oporou.
Možno si v duchu poviete, že je toho akosi veľa, čo všetko tu medzi nami má byť. Ale veľa krát nie je. Preto sú tie slová 3. listu Jánovho také dôležité. Hovoria o tom, ako to medzi nami má byť. Ako sa má jeden tešiť s úspechov toho druhého. Aká sa má medzi nami budovať vzájomná láska a porozumenie.
Apoštol Ján v tom kratučkom liste píše milovanému Gájovi, ako mu praje, aby vo všetkom prospieval a bol zdravý, a aby prospieval na duši.
Musím povedať, že sa tohto roku na synode ozývali veľmi často také výzvy ku pokoju a porozumeniu, ale nedarilo sa ho dosiahnuť. Je strašne ťažké prekonať osobnú nevraživosť a nenávisť. Naša rozdielnosť nás viac stavia proti sebe, ako nás spája. Ale nechcem sa venovať len vzťahom na synode, aj keď je príjemnejšie hovoriť o druhých ľuďoch.
Keď sedíme takto v našom kostole v Kysaku, tiež to vyzerá tak, že vzťahy medzi nami sú dobré. Sedíme v lavici jeden vedľa druhého, keď je slávnosť tak trochu viac natlačený ako obvykle, ale v skutočnosti to nie je také idylické, ako to na prvý pohľad vyzerá. Tá naša minulosť, naše nie najlepšie stránky, hriechy našej mladosti či minulosti, nás často dobiehajú.
Dedina je v tomto zvláštna. Nedá sa v nej skryť minulosť. Ak sa človek presťahuje niekde do mesta do bloku, prichádza ako niekto bez minulosti. V meste sa nevie, kto bol aký v detstve, čo všetko navystrájal, čo všetko urobil v mladosti, alebo aké má rodinné spory a nezhody. Tam niekde ste človek bez minulosti. Tu na dedine nie. A veľa krát platí, že aj keď ste sa zmenili, aj keď ste zmúdreli, aj keď už žijete inak, tá vaša minulosť sa nedá vymazať z myšlienok tých, ktorí vás vtedy poznali, či o vás niečo od tých čias vedia. Problémom je i to, že sme niekam zaradený. Sme z takej či onakej rodiny, máme takých či onakých blízkych.
Veľa krát sa už ľudia nedokážu pozrieť na vás tak, aby vás videli bez minulosti, či aby vás videli bez ľudí, ku ktorým patríte, lebo ste s nimi rodinne spojení.
Budovať vzťahy tu je oveľa ťažšie, ale nič to nemení na tom, že to Pán Boh od nás vyžaduje. Pre nás v dnešnej dobe čítať osobný list apoštola Jána venovaný jeho duchovnému dieťaťu Gájovi je veľmi povzbudzujúca, ale aj veľmi poučná vec.
Ján sa teší až rozplýva že sa Gájovi darí, že sa svedectvo o jeho živote po druhých ľuďoch, ako dobrá správa, dostala až do jeho uší. A Ján nadšený sadá k stolu a píše list so slovami: …prajem ti aby si vo všetkom prospieval a bol zdravý… Je to úžasné svedectvo človeka, ktorý sa teší z dobrej povesti, ktorý sa teší, že sa niekomu v živote niečo podarilo a prináša požehnanie.
Necítiť v tých slovách ani generačný problém. Ján už mal svoje roky, prichádzal čas, keď i na jeho miesto ako toho, ktorý vyučuje, nastupovali ďalší. Aj s tým sa bolo potrebné vyrovnať. Aj to je určité umenie, vedieť dať priestor iným a sám ustúpiť do úzadia. Určite to poznáte. V práci, keď máte prísť na miesto niekoho iného, alebo aj bežný problém v striedaní funkcií v cirkvi. V Jánovom liste žiadnu závisť a neprajnosť nenájdete. Teší sa z úspechu dobrého života svojho priateľa.
Ja mám pocit, že takej prajnosti medzi nami niet. Na dedine je to viditeľnejšie ako v mestách. Nedokážeme sa tešiť z toho, že sa niekomu darí, že mu vyjde nejaká práca, že má niekto v niečom úspech. Neviem, či je to tým, že sa viac poznáme, že si akosi viac vidíme do hrnca, ale tá naša neprajnosť je vždy väčšia, ako radosť s úspechu toho druhého.
A tým najbežnejším prejavom neprajnosti je hľadanie chýb na tom druhom. Namiesto toho aby sme sa tešili, hľadáme dôvody, ktorými prikrývame svoju závisť a neprajnosť. A tak je ten taký a onaký. A tomu sa darí, lebo to a to zle urobil…

• Myslíte, že by sme dokázali už raz prekonať našu minulosť?
• Zabudnúť na ňu tak, ako na ňu zabúda Pán Boh, ktorý nám naše previnenia odpúšťa?

Ja si myslím, že mnohí z nás sme sa už zmenili. Nie sme bezchybní a dokonalí ľudia, ale tým, že chodíme do spoločenstva veriacich ľudí, už sa predsa len niečo na nás nalepilo.
Čo tak už raz nechať minulosť minulosťou, čo bolo, a začať medzi sebou navzájom s tým, čo je teraz. S láskou a prajnosťou všetkého dobrého. Nemáme si čo závidieť, ale máme si čo popriať, čo pochváliť, koho povzbudiť a dobrým slovom motivovať.
Apoštol Ján bol evanjelistom lásky. Také pomenovanie dostal vďaka listom ale aj evanjeliu, ktoré napísal. Dnes by sme o tom človeku povedali, že bol „strašný dobráčisko“. Toľko o tej Božej láske, ktorá medzi kresťanmi má byť hovoril a písal, že to poznačilo aj celý jeho život. A keď k nemu prišla zvesť o tom, že ľudia ktorým zvestoval evanjelium podľa neho aj žijú a sú dobrým svedectvom, tak sa z toho tešil a napísal: Nemám väčšej radosti, ako keď počujem, že moje deti chodia v pravde.
Tak ešte za tým sa musíme každý z nás usilovať a snažiť. Ak človek žije s Kristom a podľa Krista, tak vtedy chodí v pravde. Budujem v našom zbore vzájomnú jednotu a to sa dá len vtedy, keď na tom druhom prestaneme hľadať chyby a budeme vidieť aj to dobré, k čomu ho pretvára náš Boh.

AMEN

Piesne:231; 232; 197; 466; 263; A 72
Texty: J 4,21–24; Ž 84,2–5