22. po Sv. Trojici 2012

Kázňový text: 2 Kr 13,20–21

Keď som začal v kázňach v nedeliach po Svätej Trojici rozoberať proroka Elizea, chcel som, aby sme si pripomenuli z Božieho slova niekoho, o kom veľmi veľa nevieme. Niektoré udalosti vám boli z jeho života známe, iné zasa menej. Ale myslím, že svoj účel to splnilo. Nemáme v Božom slove iba Evanjelia a netreba vykladať len zopár textov z Novej zmluvy, ale sú tu i udalosti, ktoré nám aj so Starej zmluvy majú čo povedať.

Naposledy, keď som kázal na text o prorokovi Elizeovi, povedal som, že to je predposledná kázeň na túto tému a dnes by som rád tento náš pohľad na Božieho proroka ukončil. Posednú vec, ktorú Božie slovo v súvislosti s prorokom Elizeom zaznamenáva je jeho smrť a potom je tam ešte jedna veľmi zvláštna udalosť, ktorá sa odohrala pri jeho hrobe. Tej sa však dnes nebudeme venovať.
V piatok tento týždeň sme mali pamiatku zosnulých a tak je to celkom aktuálny a vhodný text, pretože sme sa so smrťou práve v tieto dni kontaktovali viac ako inokedy na cintorínoch pri hroboch našich blízkych. Preto by som sa dnes chcel spolu s vami venovať smrti a nášmu postoju k nej.

Vypočujeme si text z 2 Kr 13,20–21

Prvá vec, ktorá ma na tom texte zarazila, je jednoduchosť, ako bola smrť proroka opísaná. Čakal som nejaký smútočný ceremoniál, pamätník, či pomník významnému Božiemu mužovi. Opis nejakých zdĺhavých smútočných obradov, ktoré musel Izraelský národ po jeho smrti vykonať. No nič také Božie slovo nepopisuje. Nejaký smútok vyhlásený na niekoľko dní, zástupy ľudí chodiacich k jeho hrobu, prípadne nejaké pútnické miesto, ktoré sa z miesta kde bol pochovaný Elizeus mohlo stať. Ale nič z toho tam nie je. Z toho textu dokonca ani nevieme to, čo sa mňa ľudia často po pohrebe niekoho z nášho zboru pýtajú: A bolo veľa ľudí na pohrebe?

• A mal vôbec Elizeus nejaký pohreb?
• A bol tam zástup smútiacich a nariekajúcich ľudí? Nevieme dokonca či mal manželku a nejaké deti.
• Či vôbec bol niekto, kto bol jeho blízkou rodinou?

Tak dôležitý Boží muž, tak významný človek a toľko málo slávy, úcty a rešpektu? Možno niečo z toho tam počas poslednej rozlúčky bolo, ale Božie slovo to vôbec nespomína. Nie je to podstatné ani dôležité. Ten kto zomrel už nezískava slávu od človeka. Tá odmena za vernosť, či trest za nevernosť, nie je vecou ľudí. Nič v tejto veci už my neurobíme. Smrť človeka je udalosť, ktorá sa už deje mimo nás a mimo tohto nášho ľudského sveta. Je to vec Boha a človeka, ktorý odchádza. Niet priestor na nejaké vychvaľovanie a vyzdvihovanie do neba. To nie je vec, ktorú posudzuje človek.
Napadlo ma pritom, že Biblia opisuje smrť mnohých veľkých Božích mužov, ale o nejakej pompéznosti sa hovorí veľmi málo.

• Napríklad taký Mojžiš. Vyšiel na horu Nébo, odkiaľ si mohol pozrieť zasľúbenú zem a tam niekde zomrel. Božie slovo konštatuje, že si ho Hospodin pochoval a nikto nevie, kde je jeho hrob. Žiadny pomník, žiadny pamätník, žiadna sláva takémuto Božiemu mužovi. Izraelci ho oplakávali tridsať dní, ale jeho hrob a jeho telesné pozostatky ostali niekde ukryté.

Myslím, že to jasne dokazuje, že nie je treba žiadnej veľkej slávy pri smrti človeka.
Sám s tým mám trochu problém povedať na pohrebe, že sa so zosnulým stretneme v nebeskom kráľovstve. Veď nemôžem vedieť či tam bude a nemôžem vedieť či tam budem ja. Pripadá mi to, ako by som sa miešal do kompetencií niekoho väčšieho.

• Božie slovo spomína napríklad kráľa Saula, ktorý sa dopustil jedného hriechu tým, že po vojne, ktorú vyhral s Božou pomocou, si dal postaviť pamätník (1Sam 15,9). Nemalo sa zabudnúť na jeho hrdinstvo. Otázkou však je, čo to bolo za hrdinstvo, keď mu pred začiatkom bitky Boh oznámil, že tu vojnu vyhrá.

S tou ľudskou slávou je to veľakrát otázne. Pamätník sa postavil Saulovi, ale boj bol bojom vojakov na bojisku. História je plná slávnych a mocných ľudí, ktorý toho veľa dokázali a ich mená sú stále slávne, ale tá sláva nepatrí iba im. Je za ňou práca ďalších a ďalších ľudí.
Božie slovo k tejto veci hovorí: Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme. Luk 17:10 Toto je objektívny pohľad na naše zásluhy.
Myslím, že k smrti človeka nám treba viac pokory. Niet dôvod na ospevovanie a vyzdvihovanie osoby človeka. Skromnosť a uznanie si toho, že sme robili len to, na čo nás Boh na túto zem postavil je ten najlepší pohľad. Bohu patrí sláva i česť, nepripisujme zásluhy za to, čo Boh v našich životoch vykonal človeku.
V tieto dni ste určite aj vy prešli niekoľko cintorínov a ja som z nich mal dojem, že tam ležia sami svätci, dokonalí a neomylní ľudia. Pomníky, ktoré už pripomínajú pamätníky a čím ďalej tým väčšie, dokazujú, že nám chýba pokora. No a najväčší mafiáni majú pomníky rovno v životnej veľkosti, aby sa nezabudlo.
Neviem, či máme ten najlepší pohľad na smrť. Smrť je vec súkromná a týka sa najviac len dvoch osôb. Toho zomierajúceho človeka a Boha. Nepotrebujeme slávu. Nemusia o nás ľudia po smrti hovoriť a nepotrebujeme na tejto zemi pripomínať, že sme tu niekedy boli a pracovať na tom, aby nás ľudia oslavovali. Žime tak, aby nás Boh mohol milovať a aby to stretnutie s ním pri smrti nebolo pre nás hrôzou, ale radostným stretnutím s našim Pánom.
Ak niet v srdci Boží pokoj, nič na tom nezmenia ani desiatky kvetov na našom hrobe, ani ospevné ódy na našom pohrebe. Dni človeka sú ako tráva a kvitne ako poľný kvet. Lebo ak sa vietor preženie nad ním, už ho niet, a nepozná ho viac jeho miesto. Ž 103,15–16 Sme len prach. Čo za sláva patrí prachu? Alebo na inom mieste je napísane: …čo bude zajtra s vaším životom; ste para, ktorá sa nakrátko ukáže, a potom zmizne; Jak 4,14. Čo tu teda môžeme vyzdvihovať? Čo môžeme ospevovať? Keď nám niekto zomrie, máme také príslovie:…že o mŕtvych len dobre. To by sme zabudli najradšej na všetko čo bolo a videli len to dobré a pozitívne.

Poučil som sa. Ešte ako kaplán som raz zastupoval jedného svojho kolegu v inom zbore na pohrebe. Rodiny som sa popýtal, čo bol ten človek zač, čo by som mal teda ako niečo osobnejšie spomenúť v kázni a oni sa pustili do vykladania toho, aký to bol dobrý človek, čo všetko robil, ako ho mal každý rád, aký veriaci on po celý život bol. Tak som teda niečo z toho, čo my povedali spomenul aj vo svojom príhovore, ozaj v dobrej viere, že tieto dobré veci netreba nechať nepovšimnuté. Po pohrebe, keď sme sa vracali z cintorína, sa pri mne zastavila kurátorka a opýtala sa ma, či viem, koho som to vlastne pochovával. A vtedy sa z toho ozaj dobrého človeka vykľul alkoholik a tyran rodiny, ktorý svoju ženu dosť pravidelne mlátil a veľa krát to na sťažovanie susedov riešila i polícia.

Myslím, že naše cintoríny potrebujú viac pokory a skromnosti. Nemajú byť oslavou človeka po jeho smrti. Smrť už nie je našou vecou, ale vecou toho, ktorý sa stretáva zoči-voči so svojim Stvoriteľom.
A pohreby tiež nie sú o vychvaľovaní a vyzdvihovaní do neba, aj keď viem, že toto majú ľudia radi, dobre sa to počúva.
Viem, že pohreb nemá byť neosobný, aby keď prídete na pohreb ani neviete, kto vlastne zomrel. To určite nie, ale nemôžeme hovoriť za Pána Boha. Môžeme hovoriť o Božích zasľúbeniach, o veľkej Božej milosti v Ježišovi Kristovi, lebo tie sú isté a dá sa na nich spoľahnúť, ale posledné slovo predsa patrí Bohu a toto mu zobrať nemôžme.

AMEN

Piesne: 498; 697; 218; 634; 654; A 61
Texty: Mich 6,6–8; F 1,3–11; Mt 18,21–35; Ž 143,1–10