3. adventná 2012

Kázňový text: Oz 3,1–5

Proroka Ozeáša poznáme ako malého proroka Starej zmluvy. Neviem, či by ste vedeli k nemu povedať niečo viac, ale keďže som pre dnešné naše adventné uvažovanie vybral text z tretej kapitoly jeho knihy, budeme sa tomuto mužovi venovať dnes trochu viac.

Pôsobil v severnom Izraelskom kráľovstve okolo roku 750 pred Kristom a s nejakou prestávkou slúžil ako Boží prorok celých 70 rokov. To znamená, že začal ako veľmi mladý a skončil, ako starý muž. Zažil náboženský úpadok Izraelského národa, potom záchranu a návrat k Bohu a nakoniec zase obdobie, keď sa ľud vracia k pohanstvu a Boh mu avizuje prísny trest. Toho sa však už Ozeáš nedožil, ale on prišiel v podobe Asýrskeho zajatia a nakoniec až k zániku severného kráľovstva.
Musím však povedať, že to bol veľmi zvláštny prorok. Svoje proroctvo podával úplne oddane, absolútne podriadený Bohu aj v osobných veciach, ktoré pre neho neboli vôbec príjemné. Skutočne to Božie posolstvo zasahovalo do jeho osobného života a on to napriek tomu v absolútnej poslušnosti konal, pretože to bolo súčasťou jeho zvesti.
Pozrieme sa dnes práve na takú najčudnejšiu vec, ktorú mu Hospodin prikázal a ktorú Ozeáš pri plnom vedomí urobil, aby šokoval a prebudil z letargie celé Izraelské kráľovstvo.
Aby Pán Boh ukázal veľkosť svojej lásky k svojmu ľudu, prikázal Ozeášovi, aby si zobral za manželku ženu voľných mravov, cudzoložnicu, milenku niekoho iného, aby po svadbe s ňou na svojom manželstve vysvetľoval, že Pán Boh je ochotný odpustiť nevernosť a bezbožnosť celého Izraela.
Musím povedať, že to bolo veľmi surové prirovnanie, ale Izraelu to malo buchnúť do očí. Ste ako nemravná žena, ktorá behá za inými mužmi, pričom má doma svojho manžela, ktorý ju miluje.
Ozeáš to v poslušnosti Bohu urobil a zobral si za manželku Goméru (jej meno sa spomína v 1. kap.). Musel sa ju naučiť milovať, aj keď mu ona jeho lásku celkom nedokázala opätovať. Trochu to fungovalo, ale potom sa vrátila späť k svojmu starému predošlému životu. Ale Boh znova povedal Ozeášovi. Vráť sa pre svoju ženu a miluj ju.Nech vidí celý Izrael, že som ochotný ho milovať a že stále o neho stojím, aj keď ušiel a uctieva iných Bohov.
Ozeáš teda znova ide za Gomérou, vyhľadá ju a ponúka jej iný a lepší život a sľubuje jej nanovo, že ju bude milovať a odpustí jej.
Jedna vec, ktorá stojí za obdiv, je poslušnosť proroka. Len preto, aby niečo vysvetlil ľudu, musel potom celý život žiť s niekým, kto mal tak poznačenú minulosť. Nebolo to niečo, na čo sa zabudlo. Ľudia sa aj vtedy poznali dobre a proroci boli pod drobnohľadom vtedajšej verejnosti. Ozeáš odtiaľ neodišiel, neodsťahoval sa a pravdepodobne sa ani nerozviedol, ale musel sa naučiť túto ženu milovať.
No iná vec je práve ta zvláštna symbolika. To surové až vulgárne prirovnanie, na čo v Božom slove nie sme veľmi zvyknutí. Mám pocit, že ľudia dnes veľmi často zľahčujú hriech. Porušovanie Božích pravidiel nám vôbec nepripadá také vážne.

• Hneváš sa s niekým? Áno, ale to je jednoducho tak. Život dnes taký je.
• Nežiješ v usporiadanom manželstve? No a čo? To už je taká doba.
• Nepatríš do spoločenstva veriacich ľudí? To, že sa niekde ukážeš raz za rok na sviatky a prídeš k večeri Pánovej, to neznamená, že do toho spoločenstva patríš. Ale to ľuďom vôbec nevadí.
• Že dnes konáme hriešne, alebo že žijeme v hriechu, to dnes absolútne zľahčujeme, akoby to aj Pán Boh mal brať, ako novodobý trend.

Musím povedať, že toto je ohromný omyl. A ak chcete vedieť, ako som na to prišiel, tak poviem, že je to aj na základe toho, čo som vám dnes prečítal. Pán Boh náš postoj k nemu prirovnal k prostitútke. K nemravnej žene, ktorou všetci, celá spoločnosť pohŕda. Toto mal Ozeáš oznámiť Božiemu ľudu: Ste ako moja žena Goméra.
Predstavte si, žeby vás niekto takto vulgárne nazval. Asi by ste to neprijali s milým úsmevom, že je to v poriadku. Lebo to vážne v poriadku nie je. Ale pre Pána Boha sú naše hriechy skutočne takéto. Ohavné, neslušné a neprijateľné.
Napriek tomu oznamuje Boh Ozeášovi, aby šiel, vyhľadal túto ženu a aby ju miloval. To je rozumom a logikou nepochopiteľná vec. Niet dôvod prečo by ju mal milovať. Keď ju prvý krát vyhľadal, vytiahol ju z bahna v ktorom žila a ukázal jej lepší život. Ona sa po čase znovu vrátila do tej starej špiny na to morálne dno. Napriek tomu ju mal znovu nájsť a znovu ísť pre ňu a znovu ju milovať.
Je to vážne nepochopiteľná vec. Ale došlo mi, že takúto lásku potrebujeme. Napáchame mnoho zlého, zrádzame Boha, zrádzame svoju vieru, potom to úprimne ľutujeme a Boh sa pre nás stále vracia a opakuje, že máme prísť domov, že nás bude milovať. Lenže potom to isté urobíme znova. Z mesiaca na mesiac sa vraciame k starým hriechom, utekáme a tratíme sa Bohu. Sme neverní.
Uvedomil som si to minulý týždeň pri večeri Pánovej. Zrazu kľačali pred oltárom ľudia, ktorých som jeden celý rok nevidel. Rozmýšľal som: Prečo ste prišli? Čo chcete? Aby vám Boh na váš život dal pečiatku so slovami: je to dobré, odpúšťajú sa ti hriechy a môžeš zase žiť svoj vlastný život ďalší jeden rok, kým neprídu Vianoce?
Pri čítaní Ozeáša som si uvedomil, že sa to dá. Že človek môže prísť aj po roku a že ho Boh bude milovať a že sa môže znova Bohu stratiť. Ale raz to predsa musí skončiť. Nebude to do nekonečna fungovať takto.
Ozeáš mohol lásku prejavovať Gomére iba vtedy, keby sa s ním vrátila domov. Láska sa ťažko prejavuje na diaľku. Hospodin ťa bude milovať, ale k nemu treba prísť a ten svet hriechu a špiny a nevernosti v ktorom sme doteraz žili potrebujeme zanechať.
Je obdivuhodné, že v nás Boh ešte stále vidí niečo, čo môže milovať. Boh nás nestvoril ako tú Goméru. Do človeka predsa pri stvorení vdýchol dych života. Vložil do nás niečo dobré. To je ten Boží obraz, na ktorý sme boli stvorení. A Boh ho namaľoval dobre. V každom jednom z nás je Boží rukopis, ale my sme potom zobrali farby do vlastných rúk a premaľovali sme ten obraz podľa svojho. Boh stvoril človeka na svoj obraz, ale my sme zobrali štetec a namaľovali sme ho podľa seba. Lenže na tento obraz sa už nedá pozerať. Vôbec nie je dobrý a nie je ani krásny.

V starých kostoloch robia reštaurátori niečo podobné. Dokážu odstrániť nové omietky na stene, nové maľby a pod nimi sa ukáže pôvodný obraz, ktorý vôbec nebolo na prvý pohľad vidno.

Myslím, že to pôvodné vidí Pán Boh pri pohľade na každého jedného z nás. My to nevidíme, keď sa pozrieme na druhého človeka. Vidíme len to, čo obrazne povedané namaľoval on sám, čo urobil so svojím životom. Ale Pán Boh vidí to, čo je skryté pod mnohými nánosmi farby, omietky, prachu a špiny. A ako reštaurátor dokáže to všetko dať dole, aby odkryl to pôvodné, to čo vložil do každého jedného z nás.

Niečo podobné urobili reštaurátori s našou sochou kráľa Dávida, ktorá je teraz v zborovej miestnosti. Je k tomu celý popis v podobe bakalárskej práce. Odstraňovali náter za náterom, strhávali ho dole, až sa objavili tie prvé pôvodné farby a vysvitlo, že na začiatku nemal zelené gumáky ako rybár, ale krásne kráľovské topánky.

Pravda je taká, že dávať dole z nás tú špinu a farby a naše vlastné výtvory, je veľmi ťažká a bolestivá vec, ale Boh je ochotný toto s nami urobiť.
K tomu slúži aj tento adventný čas. Pripomína nám našu vlastnú hriešnosť, naše chyby a nedokonalosť a hovorí, že mu je to nanajvýš odporné. Pripomína mu to ženu cudzoložnicu. Ale Boh v nás ešte stále vidí aj nejaký potenciál, vidí to dobré čo do nás vložil, aj keď je to prikryté nánosmi hriechu. Dovoľme mu ich odstrániť a odkryť to Božie, čo je v nás. A nevracajme sa naspäť do tejto špiny.

AMEN

Piesne: 14; 16; 7; 28; A 3; 223
Texty: Iz 29,17–19; G 3,21–26; L 1,46–55; Ž 102,17–23