1. slávnosť Vianočná 2012

Kázňový text: J 1,4–11

Musím sa priznať, že posledné roky mi je dnešný deň a dnešné bohoslužby milšie, ako na Štedrý večer.
Teším sa, keď vystupujú naše deti, a keď je v kostole večer a všade na okolo je tma. Tá atmosféra Štedrého večera má niečo do seba, ale poviem, aj keď to vyznie dosť hlúpo, že mi ju kazia ľudia.

Cirkev je spoločenstvom veriacich ľudí, je to telo Kristovo, tak ho v jednom liste nazval apoštol Pavel. Vnímam to, ako keď sa stretne rodina. Ľudia, ktorí sa vídavajú a stretávajú často a chcú sa stretnúť aj v tak výnimočný deň, ako je Štedrý večer. Pre kresťanov je to skutočne významný deň. Lenže na bohoslužbách v ten deň nie sme ako jedno spoločenstvo. Sme taký pozliepaní a pozbieraní ľudia odvšadiaľ, mnohí veľmi vzdialení cirkvi a nášmu spoločenstvu.

Je to tak, ako keď si sadáte v nedeľu k obedňajšiemu stolu a zrazu tam príde niekto úplne cudzí. Je jasné, že ho prijmete, obslúžite, ale zachováte si svoje spôsoby, pretože väčšina okolo stola je na to zvyknutá. Lenže keby sa k vám na nedeľný obed dovalilo 20 cudzích ľudí, naruší vám to úplne ten rodinný kľud a pokoj. Rodinná atmosféra je zrazu fuč. Viac ako starostlivosť o bežný nedeľný obed sa musíte postarať o návštevu a venujete jej všetku pozornosť.

Za 15 rokov v službe som už vyskúšal na Štedrovečerných službách Božích všetko možné.

• Byť milým a kázať tak, aby som sa nikoho nedotkol
• byť neosobným, aby sa nikto v tých slovách nenašiel a necítil sa osočovaný
• byť láskavým a hovoriť milé slovo
• byť tvrdým a povedať to rovno bez okolkov, pravdu priamo do očí
• alebo byť dokonca surovým a preháňať a provokovať

Pri všetkých takých pokusoch môžete vidieť po čase aj nejaký výsledok. Pohlo to ľuďmi, či nepohlo? Zmenilo sa v nich niečo? Oslovilo ich niečo? Ale mám pocit, že niektorí ľudia prichádzajú na Štedrý večer do kostola s konkrétnou predstavou a konkrétnym očakávaním. A veľmi prísne si strážia, aby sa tam nič nové nedostalo. Zažiť amatérske vystúpenie detí a pretrpieť 15 minút, keď tu niekto rozpráva, potom už ideme domov, kde je už prichystaná slávnostná večera a debata pri televízii o darčekoch. (znova konečne bez reklamy)
Musím povedať, že je to ťažšie kázať ľuďom, ktorí vašim slovám neveria. Kristus je len nejaká tradícia a za celý rok vám už nemá čo povedať. A toto je na tvárach vidno. Nezakryje to ani vianočná atmosféra. Keby ste stáli tu na tomto mieste, tak by ste z tváre vedeli vyčítať: „tomuto neverím, to sú samé hlúposti“ Aj keď si ako farár uvedomujem, že je to ohromná príležitosť povedať zvesť evanjelia, je to možnosť dotknúť sa Božím slovom srdca človeka, pre mnohých skutočne možnosť počuť niečo o Pánu Bohu. A musím povedať, že pre niekoho to je aj posledná možnosť. Viete, keď chodíte raz za rok do kostola, smrť vás môže prekvapiť hociktorý deň z tých 365 a do ďalších Vianoc je skutočne ďaleko.
Nedávno som sa dostal k jedenému výskumu, ktorý hovoril, že v skutočnosti počutému slovu, jeho obsahu zo 100% svojej pozornosti človek venuje iba 7%. Len 7% percent pozornosti tomu, čo sa hovorí. Naproti tomu až 38% pozornosti venuje poslucháč farbe hlasu, spôsobu reči, tónu hovorenia. A najviac – 55% venuje tomu, ako rečník vyzerá a ako je oblečený. No musím povedať, že to nie je nijako extra lichotivé pre nás farárov. Len 7% pozornosti slovu, ktoré aj tu z tohto miesta odznie? No asi by bolo najlepšie, aby naša cirkev zaviedla pestrejšie lutheráky a asi potrebujem trochu schudnúť a omladnúť, keďže ten výzor je taký dôležitý.
Myslím, že naše bohoslužby by do tejto štatistiky vôbec nemali patriť. Nevenujte pozornosť tomu, ako farár gestikuluje a narába s hlasom, nevenujte pozornosť tomu, že by mal schudnúť a kamža mu na lutheráku nestojí dobre, ale sústreďme sa na 100% na Božie slovo, pretože kvôli nemu sme tu dnes prišli.

TEXT: J 1,4–11

Ak ste si už niekedy prečítali začiatok všetkých štyroch evanjelií, určite ste si všimli, že každé sa začína nejako inak. Matúš začína svoje rozprávanie rodokmeňom Ježiša Krista a potom pokračuje rozprávaním o Ježišovom narodení. Evanjelista Marek Ježišovo detstvo úplne vynecháva a svoje rozprávanie začína opisom Jánovho pôsobenia pri Jordáne. Lukáš, ktorý bol lekárom, ako bádateľ, ešte raz všetko preskúmal a zistil a opísal aj udalosti ktoré predchádzali narodeniu Jána Krstiteľa i samotného Ježiša Krista. Ale Jánovo evanjelium sa svojim začiatkom nepodobá žiadnemu predchádzajúcemu. Začína svoje rozprávanie o svetle v ktorom bol život, ktoré prišlo na svet a ktoré svieti každému človeku.
Nie je to popis Ježišovho príchodu na svet, nie je to popis jeho narodenia ani opis nejakých historických udalostí. Je to vysvetlenie toho, čo Boh urobil, keď sa Ježiš narodil ako malé dieťa na tento svet. Je to vysvetlenie toho, kto prišiel a prečo je životne dôležité ho poznať a veriť mu.
Ján vysvetľuje príchod Ježiša na našu zem, ako príchod svetla. Je to zvláštne, pretože tu predsa dovtedy nebola tma. Veď tu svetlo bolo. Tak načo vlastne Ján myslel?
Musím tu povedať jeden veľmi milý a starý vtip. Súvisí so svetlom.

Hádali sa raz murár, tesár a elektrikár, koho remeslo je najstaršie na svete. Murár sa začne vystatovať ako prvý a hovorí:

• Naše remeslo tu bolo, keď sa začali stavať v Egypte pyramídy. Už vtedy sme boli my, murári.

Tesár na to hovorí:

• To je nič. My sme boli ešte skôr. My sme stavali Noemovu archu, ktorá ľudstvo zachránila.

Elektrikár sa pozrie na nich pohľadom rovnajúcim sa stelesneniu múdrosti a hovorí:

• No chlapi, to je všetko nič. Keď Pán Boh povedal: „Buď svetlo!“, tak my sme už mali naťahané káble.

Pravda je taká, že nešlo vôbec o takéto svetlo. Ak v našej reči poviete, že niekto do niečoho vniesol svetlo, tak to znamená, že priniesol vysvetlenie, objasnenie, či porozumenie vecí. Alebo, že niečo objavil. Vysvetlil to, čo nikomu nebolo jasné. Dokonca občas používame slovné spojenie, „…že vysvitlo“, to znamená, že sme prišli na niečo, čo bolo skryté, alebo utajené.
Tak aké svetlo priniesol nám a našej zemi Ježiš Kristus? Ján dokonca hovorí, že On sám bol tým svetlom, to znamená, že nie len priniesol objasnenie nejakých vecí, ale On sám bol ich riešením.

Posledných niekoľko týždňov v utorok večer pozerám dokument o najväčších leteckých katastrofách, ktoré sa stali vo svete. Nikdy som ešte neletel a po tých dokumentoch asi ani nebudem. Nie žeby som sa rád pozeral na nejaké nešťastia, ale toto tam je skutočný život so všetkými nástrahami, ktoré prináša. Mnohé tie popisy sú popismi tých, ktorí niektoré katastrofy priamo prežili. Na čo mysleli, ako to prežívali.
Vždy keď sa stane nejaká nehoda lietadla, je tam ohromná snaha nájsť skutočnú príčinu, pretože letecký priemysel je o ohromných rizikách. Ak spadne nejaké lietadlo, vždy je tam otázka, či to nie je výrobná vada a čí tá istá chyba nespôsobí haváriu ďalšieho takého lietadla a smrť ďalších ľudí. Oni si uvedomujú, že sa musia poučiť z každej jednej chyby.
Ukazujú postupy vyšetrovania, skúmajú trosky, počúvajú záznamy z čiernych skriniek, komunikáciu pilotov v kokpite lietadla, ktorí sú v tej chvíli už mnohokrát mŕtvy. Vypočúvajú cestujúcich, ak náhodou haváriu prežili a tam veľa krát pri komentovaní povedia, že svetlo do tohto prípadu prinieslo to a to.

Skúsme sa pozrieť na náš svet, na zlo a hriech, ktorý je vo svete, ako na taký tragický veľký prípad pádu človeka. Predstavte si, žeby sme teraz začali skúmať, ako došlo k tomu, že človek a ľudstvo sa dnes nachádza na tak katastrofálnej pozícii. Pošpinení a poznačení hriechom, s narušenou morálkou, so zvrátenými hodnotami. Ako je možné, že sme tak hlboko spadli? Nevieme riešiť krivdy, chýba spravodlivosť, nevieme sa dopracovať k náprave, a ani nevieme ako pokračovať ďalej a kam, ktorým smerom sa vydať?
Takto to šlo s nami dole vodou od prvého hriechu, ktorý sme priniesli na svet. A ľudstvo na nič rozumné neprišlo, nenašli sme žiadane východiská ani žiadne riešenia. Ako vyšetrovanie, ktoré nevie zistiť príčiny a tým nevie pomôcť ďalším a ďalším generáciám po sebe.
Ale po dlhých rokoch skúmania zrazu čítame, že: …Svetlo prišlo na svet… Vysvitlo, že je cesta záchrany, že do tejto nejasnosti a ľudského chaosu zasvietilo svetlo v podobe malého dieťaťa, ktoré keď vyrástlo ukázalo nám ako máme žiť, a kde je problém úpadku. A že aj tento postupný úpadok ľudstva má nejaké riešenie. Pretože, …svetlo prišlo na svet. Toto malé dieťa nám ukázalo riešenie našich problémov.
Boh nám v Kristovi ukázal ako máme žiť, čo máme robiť, ako sa máme jeden k druhému správať. Na živote Ježiša Krista sme sa naučili, čo je dobré a Bohu milé. Čo je spásonosné a čo nám prináša záchranu.
Nebiť toho malého dieťaťa v Betleheme, nemáme cestu spásy, nevieme nič o tom, ako sa zachrániť z hriechu a smrti. To je to Svetlo, ktoré prišlo na svet. To je svetlo v tomto prípade ohromnej tragédii ľudstva. Obrazne povedané havarovali sme a nevedeli sme prečo. Ale vďaka Ježišovi Kristovi vieme prečo a vieme, čo urobiť, aby sme sa z toho dostali.
Otázne je, či závery tohto vyšetrovania akceptujeme, alebo si povieme, že to nie je pravda a že sú aj iné vysvetlenia. A tak bez Krista ohrozujeme seba, svoje deti a ďalšie generácie. No nemusí to tak byť.
V Kristu sme dostali všetky osvetľujúce informácie.

AMEN

Piesne: 55; 34; A 14; 38; 35; 592; A 13; 656/5