Nedeľa po Vianociach 2012

Kázňový text: L 2,34

Názov nedele v cirkevnom roku ako „Nedeľa po Vianociach“ znie dosť deprimujúco. Na Vianoce sa ľudia veľmi tešia a je to skutočne obdobie, ktoré je iné ako bežné dni v roku. Ale ak sa niečo nazýva ako nedeľa po Vianociach, tak to vyjadruje, že to výnimočné a zvláštne sa už skončilo a teraz nastupujú dni, ktoré budú bežné, obyčajné až nudné.

Pritom by sme však boli radi, aby Vianoce so svojou zvesťou neskončili iba tak. Najme v cirkvi, veriaci ľudia, máme také predstavy, žeby posolstvo Vianoc pretrvalo a ovplyvňovalo aj nasledujúce bežné dni v roku. Sú časté priania typu: …aby ste prežívali trvalé Vianoce… Má to svoju logiku, pretože počas Vianoc sú ľudia pokojnejší, láskavejší, pohodovejší, tlačí nás k tomu celé naše okolie. Ale veľkou túžbou je, aby sa tieto pozitívne veci skutočne preniesli aj do ďalších dní roku. Lenže dnes máme nedeľu po Vianociach a to jednoznačne evokuje, že už je „po“.Po sviatočných dňoch, po sviatočnej atmosfére, po sviatočných pocitoch a po všetkom, k čomu nás Vianoce naštartovali. Takže aj po takej väčšej sebakontrole a ovládaní.

Prečítam Vám jeden zápis štrnásťročného dievčaťa, ktorý si urobila po Vianociach do svojho osobného denníka, bolo to presne 27. decembra:
Dnes ráno otec zlikvidoval vianočný stromček. Mame vadilo, že z neho už priveľmi opadáva ihličie. Tety včera odcestovali. Mama je rada, že už sú preč. Obrus, ktorý od nich dostala, hneď vyhodila do vreca so šatstvom určeným do zberu. Povedala, že je veľmi gýčový. Ja z toho celého mám iba zmiešané pocity. Celé týždne som sa tešila na Vianoce a jediné, čo mi z nich zostalo, je veľká prázdnota a niečo ako sklamanie. Ani to poriadne neviem popísať.

Hovorí vám to niečo? Ale vážne! Nemyslím na vyhodené darčeky, taký barbari dúfam nie sme. Ale ten pocit prázdnoty po všetkých tých prípravách, po všetkej tej námahe? Tie tri dni ubehli rýchlo a väčšinou máme väčšie očakávanie, ako tých pár dni voľna môže priniesť.

• radosť z detí, alebo vnúčat, čo sa zastavili na tri hodiny
• radosť z nejakej návštevy, ktorú sme urobili
• radosť z nejakej po 30-ty krát videnej rozprávky
• radosť z toho, že ste niekomu venovali nejaký darček a on bol skutočne prekvapený a tešil sa
• či radosť z darčeka, ktorý vás prekvapil a potešil vás
• väčšinou je to len chvíľka, pár okamžikov
• možno ste čakali niečo viac a neprišlo to

Uvedomujem si, že toto je prežívanie nejedného človeka po Vianociach. A mám pocit, že sa to stáva ani nie tak deťom, ale nám dospelým. Keď si zoberiete, koľko prípravy venujeme Vianociam, upratovania, pečenia, varenia, nakupovania, ale z roka na rok, akoby ten Vianočný čas išiel rýchlejšie a rýchlejšie. Po nich skutočne prichádza taký pocit prázdnoty a trochu aj nechuť znova nabehnúť do práce a začať fungovať tak obyčajne a všedne. Nechcem sa teraz opýtať, či to stálo za to? Bola by to najhlúpejšia otázka, akú by som položil.
Myslím, že by bolo hlúpe znevážiť námahu, ktorá mala prispieť v našich rodinách pre pokojnejšie a radostnejšie prežité dni. Ak to čo i len trochu pomohlo k budovaniu našich rodín, tak to stálo za to. Chceli sme si spríjemniť prostredie v ktorom žijeme, sadli sme si k spoločnému stolu a snažili sme sa byť k sebe milší, zháňali sme darčeky, aby sa človek žijúci vedľa nás trochu potešil a zaradoval. To všetko je dobrá vec.
Lenže ako to celé potiahnuť ďalej?
Keď príde v rodine po Vianociach prvá hádka, človek si uvedomí, že to slávnostné a povznášajúce je už dávno preč a prichádza znova každodenná realita. A je to aj napriek tomu, že sme si priali požehnané sviatky a nový rok, posielali si pohľadnice s textami, aby to vianočné dieťa ovplyvnilo aj nasledujúce dni, aby sa Ježiš narodil aj do našej rodiny a aby ten vianočný čas v nás trval čo najdlhšie.
Moja otázka je, na čo to vôbec bolo?
Sú to len také sviatočné frázy?
Nereálne romantické priania?
Taký zdedený náboženský formalizmus?
Keď ste na prvú slávnosť vychádzali z kostola tiež som vám prial požehnané sviatky. V podstate je to tiež taká náboženská fráza. Koľko takých prianí sme za tieto dni narozprávali? A to nás ešte čaká Silvester a nový rok, kde s tým budeme pokračovať. Nie je to iba taká povrchná a pokrytecká slušnosť?
Ja som dnes vybral ešte raz text, ktorý patrí k Vianociam. Je to veta, ktorú vyslovil staručký Simeon, keď v chráme držal Ježiša v náručí. Súčasťou tej jeho ohromnej radosti bola jedna čudná veta, ktorú povedal Márii, jeho matke: Tento je položený na pád a na povstanie mnohým v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať.
Celkom to k tým Vianociam nesedelo. Musím povedať, že ani nám v dnešnej dobe toto k Vianociam nepasuje. Na Vianoce si prajeme len dobré a krásne veci, len pohodovú a ukľudňujucu atmosféru. Chceli by sme mať blažené a povznášajúce pocity. Možno preto, lebo vieme, že nám nikdy nevydržia dlho, len pár dní. Ale Simeonove proroctvo dotvára obraz toho, čo k Vianociam patrí. Ježiš bol daný na povstanie a na pád.
To znamená, že celé Vianočné sviatky sú pre nás dané ako dve možnosti, ktoré máme na výber. Buď je to Kristus na ktorého sa postavíte a budete stáť v tomto svete pevne, alebo je to Kristus na ktorom si dolámete nohy. (Chcem tu na okraj dodať, že toto je tiež vianočná zvesť)
Predstavte si, že by som vám dnes pri východe z kostola postavil do dverí jeden ohromný balvan. A nemohli by ste odtiaľ vyjsť. Buď by ste sa naň vyštverali a potom z neho pomaly zliezli, alebo by ste pri šplhaní naň spadli a polámali sa. Viem, že by to nebolo nič príjemné. A ešte k tomu tá predstava, že toto by vám ako naschvál urobil farár. Asi by ste boli aj naštvaní, čo si to vlastne dovoľuje. Ale uvedomte si, že Vianoce, ako sviatky pokoja a lásky, ktoré sme si my vytvorili s povrchnými prianiami a frázami, nevystihujú vôbec ich podstatu a hĺbku. Aspoň čo sa týka Simeonovho proroctva.
Kristus prišiel na svet, a bol daný na pád, alebo na povstanie človeka. Vianoce vôbec nie sú na to, aby všetci boli v ten čas spokojní a šťastní.
Takto sme pochopili Vianoce my ľudia. Sú to sviatky pokoja a lásky, keď majú byť všetci kľudní a natešení. Rozmýšľajte však so mnou. Ak sú Vianoce o príchode Krista, čo by sme ako veriaci ľudia mali chápať, tak Kristus bol daný svetu na to, aby sa ľudia rozdelili na dve skupiny.

• jedni, ktorí na Kristovi padnú a dolámu sa, ublížia si, urazia sa, budú dotknutí, namrzení a naštvaní
• a tí druhí, ktorí vďaka Kristovi povstanú zo svojej vlastnej biedy a so svojho vlastného hriechu, postavia sa na Neho a vďaka Nemu budú žiť.

Znie to hlúpo, keď farár povie, že vôbec nemáme byť všetci spokojní a šťastní počas Vianoc. Vianocami začalo základné rozdelenie, pretože prišiel Niekto, na kom sa ľudstvo v tomto svete láme. A ak som niekoho na Vianoce podráždil, donútil ho hnevať sa, vyprovokoval som niekoho, tak v zmysle Simeonovho prorockého slova som urobil dobre.
Je nebiblické cítiť sa spokojne a šťastne na Vianoce, keď pre vás Kristus nič neznamená. Z čoho sa tešiť? Z toho, že toto dieťa mi prináša zatratenie, pretože v neho neverím a nič pre mňa neznamená? (Hrozná veta.) Kristus je daný mnohým ľuďom na pád, tak to prorokoval staručký Simeon. Dolámu sa na ňom, ublížia si a prídu o kráľovstvo Božie a večný život. Je toto dôvod na pokoj? Je toto dôvod na radostné Vianoce?
Pri zomierajúcom človeku nežartujeme a nesmejeme sa, pretože smrť je vážna vec. Pri duchovne mŕtvom človeku podávame ruky a prajeme požehnané Vianoce. Je to v poriadku?

AMEN

Piesne: 54; 58; 62; 63; A 16; 656/5
Texty: Jer 31,15–17; Žid 2,11–13; L 2,33–40; Ž 71,14–18