Zjavenie Krista Pána 2013

Kázňový text: L 11,29–32

Dnes vo svojom príhovore aj trochu odbočím od nášho textu, ale nakoniec dôjdem k dnešnému dňu, kedy si spomíname na zvláštnu udalosť, keď k malému Ježišovi prišli mudrci od východu a doniesli mu dary ako kráľovskému dieťaťu.

Z určitého pohľadu je to veľmi zvláštny moment. Ak si predstavíte, ako sa v tej dobe viedli vojny a bojoval národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu, nebol dôvod oslavovať narodenie panovníka iného národa. Ak ste k tomu neboli násilím nútení, alebo ak ste neboli vazalským národom, ktorý bol podrobený a podriadený, tak prečo by ste niesli dary konkurenčnému panovníkovi?
Mudrci od východu boli pre Židov pohania. Načo si teda uctiť narodenie niekoho, kto vám je absolútne cudzí? Nehovoriac o tom, že si narodenie „tohto panovníka“ neuctil ani vlastný národ. Ježišovi do Betlehema nepriniesli dary žiadny vyššie postavený vodcovia národa. Nejakých pastierov rátať nemôžme. Ale kde bola Židovská smotánka, keď sa narodil ich Mesiáš? Prehliadla to? Ignorovala to? Nemôžme ani na ospravedlnenie povedať, že o tom nevedeli. Pretože kráľovi Herodesovi oznamovali najvyšší kňazi, že sa má podľa proroctiev narodiť v Betleheme, ale nikto z nich Ho hľadať nešiel. To ma vedie k úvahe, že aj keď očakávanie príchodu Mesiáša bolo veľmi silné, tí najzbožnejší a najvyššie postavení o to vôbec záujem nemali.
A tak na hanbu celého Židovského národa tam boli akísi pohanskí panovníci s darmi, pretože pre nich bolo to dieťa dôležité.
Ale vráťme sa k slovám samotného Ježiša z dnešného kázňového textu. Vyčítal celému židovskému národu, že sú pokolením, ktoré vyhľadáva iba znamenia. V Ježišovom živote sa to opakovalo viac krát. Či už to boli zástupy jednoduchých ľudí, ktorí chodili za Ježišom kvôli zázrakom a uzdravovaniam, ale aj vzdelaní farizeji a zákonníci, ktorí mali vždy požiadavku typu, aké znamenie nám ukážeš, že toto robíš? Bola tam vždy chuť vidieť niečo nadprirodzené, niečo šokujúce, priam vyrážajúce dych. Nakoniec aj pri ukrižovaní znela požiadavka na zázrak, aby Ježiš zostúpil z kríža a oni v Neho uveria.
Ježiš však veľmi dobre vedel, že zázraky toho veľa k viere a zbožnosti nepridajú. Bol to len taký dychtivý proces, ktorý po každom zázraku túžil po ďalšom a ešte väčšom.

Niekedy som mal veľmi rád akčné filmy, asi ako každý chlapec. Filmy, ako Smrtonosná zbraň, alebo Smrtonosná pasca boli takým vrcholom akčnosti a napínavosti, pretože celý čas sa niečo dialo a vždy po nejakých 10 až 15 minútach bola nejaká akčná scéna alebo naháňačka. Vtedy som si myslel, že je to vrchol a že sa už nič akčnejšie ani natočiť nedá. Lenže vývoj ide stále dopredu a diváci chcú vždy ešte niečo viac akčnejšie a napínavejšie. A tak sa dnes točia filmy v ktorých sa začne naháňačka a akčná scéna po úvodných titulkoch a končí pri záverečných. Ale keď už tie staré akčné filmy boli nereálne, tak to čo sa točí dnes je už „prudko nepozerateľné“. Takže pozerám so ženou romantiku.

Taká nenásytná bola aj túžba po senzáciách a zázrakoch v dobe Ježišovej. Ale v dnešnej dobe sme z toho nejako ešte stále nevyrástli. Všimnete si to na televíznych novinách. Poriadna správa je vtedy, ak je to nejaká senzácia, pretože ak sa niečo dobré a slušné niekde deje, to dnes už nikoho nezaujíma.

Bolo to asi pred 4 rokmi v Chyžnom, kde je starostom môj svokor. Robili oslavy okrúhleho výročia prvej písomnej zmienky o obci. Takže obvolal televízie, či by sa z toho nedala dať nejaká správa do vysielania, aby sa obec trochu zviditeľnila, ale v podstate mu všade odpovedali spôsobom: také veci nie sú zaujímavé, ale dajte nám vedieť, keď niekto niekoho zabije, alebo sa stane niečo šokujúce, určite prídeme.

V podstate sa ani nečudujem, pretože oni žijú zo sledovanosti, a aj keď sa sťažujeme na to, že máme správy plné vrážd, samovrážd, havárií a lúpeží, tak ich tam máme preto, lebo toto sledujeme, toto nás udrží pri televíznych obrazovkách. Televízia je taká, akí sú jej diváci a to sme my. Pokolenie, ktoré hľadá len senzácie a znamenia.
Aj to ostatné očakávanie konca sveta sa vlastne rozšírilo len preto, lebo to bola senzácia, inak by to ostalo zabudnuté v nejakej lokálnej televízií a nikto by sa o to ani neobtrel.
Toto ma napadlo, keď som čítal ten Ježišov výrok o Židoch. Toto pokolenie je pokolenie zlé, hľadá znamenie, ale nedostane sa mu znamenia…
Ježišovo narodenie bolo dôležitou udalosťou, ale Židovský vyvolený národ znamenie nedostal. Mali len proroctvá, no pohanský svet mal úkaz na nebi v podobe jasne žiarivej hviezdy, ktorá sa záhadne ukázala na oblohe.
V ten deň povedal Pán Ježiš zástupom, že bolo dosť zázrakov a že už bude k dispozícii iba jedno znamenie a to proroka Jonáša. Nemusím dopodrobna vysvetľovať, že to bola predpoveď jeho smrti, pretože ako bol Jonáš v útrobách veľkej ryby, tak bol Ježiš uložený v hrobe tri dni. To bolo pre Židovský národ posledné veľké znamenie.
V túžbach po rôznych znameniach žijeme aj my dnes. Aj nám veriacim ľuďom chýbajú nejaké zázraky v mene Ježiša Krista, ale ten text hovorí jasne, že ich pre svoju vieru nepotrebujeme.
Louis Evely raz povedal o viere v Boha: Viera v Boha spočíva v tom, že človek má dostatok svetla k tomu, aby vydržal temnotu.
My máme Ježišovo vzkriesenie. Naša viera nepotrebuje ďalšie zázraky a senzácie.
Mudrci od východu sú pre mňa trochu takým zahanbením cirkvi a kritikou cirkvi. Židovstvo vtedy v tom svete predstavovalo cirkev, ktorá bola akoby zaspatá vo vlastnej zbožnosti a preto nevidela príchod Mesiáša. No pohanskému svetu stačilo znamenie na oblohe a on sa vybral hľadať kráľa.
Takto občas vidím aj tú našu strnulosť a zaspatosť v cirkvi. Neprejavujeme sa. Sťažujeme sa, že našu cirkev nie je vidno. Ale dôvod je jednoduchý. Cirkev nie je vidno preto, lebo nevidno jej členov. Čo je cirkev? To je spoločenstvo veriacich ľudí. Ak ich nie je vidno, nie je vidno ani cirkev a nemôže byť viditeľný ani jej vplyv. My sa neprejavujeme ako veriaci ľudia, ako členovia cirkvi.
Myslím, že nedostaneme ďalšie znamenia na to, aby sme obžili. Bolo nám dané znamenie proroka Jonáša. Vieme o Kristovom zmŕtvychvstaní a nič viac nemusíme hľadať.
A ešte sa nám môže stať, že za našu povrchnosť v zbožnosti na nás bude pred Bohom žalovať pohanský svet.

• Obyvatelia mesta Ninive uverili napomínaniu proroka Jonáša, ktorý za nimi prišiel iba s výstrahou. Stačili slová na to, aby sa celé mesto oblieklo do vrecoviny.
• Pohanskej kráľovnej zo Sáby stačil chýr na to, aby sa prišla pozrieť do Jeruzalema na múdrosť kráľa Šalamúna.
• Mudrcom od východu stačila hviezda, aby sa vybrali hľadať kráľa.

Čo potrebujeme my dnes, aby sme nasledovali Krista? Znamenia? Zázraky? Presvedčivé dôkazy, či iné senzácie? Odpoveď na naše túžby je v našom kázňovom texte, kde je jasne napísané: …dostane sa vám iba znamenia Jonášovho.
Brat, sestra, stačí ti toto? Stačí ti to ako znamenie pre tvoju vieru?

AMEN

Piesne: 590; 74; 77; 59; A 18; 656/5
Texty: Jer 1,17; 1Pt 3,18–22; L 11,29–32; Ž 72,1–3.10–13.19