Nedeľa po Deviatniku 2013

Kázňový text: Žid 11,13–16

Včera bol sviatok Predstavenia Krista Pána. Je to trochu zvláštny názov pre sviatočný deň a možno vás ani v prvý moment nenapadne, na akú udalosť sa zo života Pána Ježiša viaže. Je to situácia, ktorú však dobre poznáte a ak začnem hovoriť o staručkom Simeonovi, ktorý v chráme zobral Ježiša na svoje ramená a chválil Boha, tak hneď viete, o aké predstavenie Ježiša ide.

Dnes som však nečítal na úvod text, ktorý by súvisel s touto historickou udalosťou. Boli to slová z listu Židom, ktoré pripomínali dávne udalosti, súvisiace s nádejou a očakávaním zasľúbenej zeme z dôb patriarchov. Keď mužovia ako Abrahám, Izák a Jákob žili v očakávaní, ktoré sa malo naplniť dedičstvom zasľúbenej zeme.
Myslím, že je pochopiteľné, prečo tento obraz použil pisateľ listu Židom. Pripomeniem len, že autora tohto biblického listu nepoznáme. Dosť dlhý čas sa autorstvo pripisovalo apoštolovi Pavlovi, ale teológovia potom porovnávaním slov, ktoré pisateľ použil, porovnávaním štýlu reči a spôsobov vyjadrovania jasne dokázali, že ním Pavel nie je.
V podstate je to veľmi jednoduché. Každý kazateľ aj v dnešnej dobe má svoj štýl reči a vyjadrovania. Má svoju slovnú zásobu, má slová a slovné spojenia, ktoré používa častejšie, ako niekto iný. Ja si uvedomujem, že je to tak aj pri mne. A nepomáha vždy ani to, že si kázeň píšem od slova do slova. Určité slovné spojenie a aj určité argumenty sa aj v mojich kázňach opakujú.
Podľa toho sa porovnávaním dvoch textov dá zistiť, či ich písal jeden a ten istý človek, alebo nie. Jazykoví odborníci rozobrali biblické texty do najmenších detailov a tým potvrdili, že skutočne list Židom, nenapísal apoštol Pavel.
Problémom je, že táto metóda skúmania nám nepovie, kto tým autorom skutočne bol. Ale aj tak vieme, že bol kresťanom, ktorý veľmi dobre poznal Židovstvo a celý tento list napísal, aby dokázal Židom, že sa v osobe Ježiša Krista naplnili všetky starozmluvné proroctvá a že Ježiš je tým Mesiášom, ktorého Izrael očakával.
Ale poďme trochu k tej podobnosti nášho textu a včerajšieho sviatku Predstavenia Krista Pána. Tá podobnosť je v momente očakávania. Na jednej strane očakávanie Simeonovo, ktorý vedel, že uzrie Spasiteľa sveta a na strane druhej očakávanie patriarchov, ktorým Boh sľúbil, že im dá vlasť, ktorá bude ich vlastníctvom. Tá nádej a očakávanie v dobe patriarchov je v niečom veľmi zvláštna.
Preberáme to s deťmi na náboženstve. Abrahámovi sľúbil Pán Boh, že ak vyjde zo svojej krajiny a poslúchne Boha, stane sa z neho veľký národ a dostane do vlastníctva zasľúbenú zem. Túto históriu všetci dobre poznáme. Abrahám na toto Božie volanie zareagoval, pretože nemal potomka, dediča svojho majetku. A dôležité bolo, že uveril slovám Hospodinovým. Nie len tým o potomstve, ale aj tým o zasľúbenej zemi. A tak sa vydal z Cháranu. Celý život putoval ako kočovník po Kanaánskej krajine a Boh mu stále opakoval, že táto zem bude raz vo vlastníctve jeho pravnukov a prapravnukov a praprapra-pravnukov. Poviem že to znie síce milo, ale keď nad tým rozmýšľam, tak tomu celkom nerozumiem.

Predstavte si, že by ste mali podpísať zmluvu s nejakou poisťovňou v ktorej sa zaviažete od dnes šporiť každý mesiac po 20,– eur až do konca svojho života a vašim praprapravnukom vyplatia raz 100 000,– eur. Pozdáva sa vám to ako dobrý obchod? Chápem, žeby bol niekto ochotný šporiť pre svoje deti, alebo ešte pre svojich vnukov, alebo ešte pre svojich pravnukov, ale každé ďalšie „prapra…“ je v nedohľadne. Tie deti nikdy nebudete vidieť ani ich nikdy nebudete poznať. Nemôžete ani len tušiť, čo budú zač a či vôbec budú a to ešte nepočítame do toho tú neistotu, ktorá vo svete vládne.

Pýtam sa teda, na akú zem sa to ten Abrahám podľa Božích zasľúbení tešil, keď sa jej on nedožil? Nebola pre neho. Nebola dokonca ani pre jeho milovaného syna Izáka. Nebola ani pre jeho vnuka Jákoba ani pravnuka Jozefa. A potom prešlo ešte ďalších 400 rokov otroctva v Egypte, keď sa Izraelci vrátili do Kanaánu a zaujali túto zasľúbenú zem pre seba a svojich potomkov. Presne o tom je náš dnešný text v ktorom sa hovorí, že …títo všetci umreli vo viere a nedosiahli, čo im bolo zasľúbené.
Pre toto mi vŕta v hlave, čomu uveril Abrahám a čo vlastne očakával?

• Potomstva, ako piesku v mori?
• A zem, ktorú počas svojho života nikdy nevlastnil a bol celý život v nej iba cudzincom?
• Kvôli tomu odišiel z Cháranu?

To by nedávalo zmysel! To by bolo ako s tým sporením pre praprapravnúčatá.
Pisateľ listu Židom píše, že za tým muselo byť niečo oveľa viac. Niečo oveľa väčšie. Píše: Ale oni túžili po lepšej vlasti, to jest po nebeskej. Aj Abrahámovo zasľúbenie máme vnímať, ako zasľúbenie domova v nebesiach, ako zasľúbenie života po smrti, ako zasľúbenie nebeskej vlasti. Tomu uveril Abrahám a preto sa vydal na cestu a šiel.

Jedná vec je vidieť svoju budúcnosť v deťoch a vnúčatách. Pomáhať im a zabezpečiť ich. Druhá vec je, že v jeden moment svojho života budeme zase len individualisti. Budeme len sami a budeme myslieť len na seba a to je moment smrti. Abrahámova radosť z toho, že bude mať potomkov, že svojim rozhodnutím pre nich pripravil a zabezpečil budúcnosť bola jednou radosťou, ale druhá radosť bola v tom, že jeho životné rozhodnutia mu zabezpečili domov v nebeskej vlasti. A toto bol skutočne dôležitý moment. Veľmi podobný tomu, ako ho prežíval Simeon.
To bol ten moment nádeje. Mám niečo, čo mi dodáva radosť, niečo, čomu sa môžem tešiť a tou radosťou môžem žiť. A nie sú to len materiálne veci a veci tohto sveta. Pri Abrahámovi to iba tak vyzerá. Začal sa uháňať aby mal potomkov, ako piesku v mori a zem na ktorej raz títo jeho potomkovia budú žiť. Ale to nie je úplná pravda. On mal aj inú nádej a iné očakávanie, ktoré by sme mali mať aj my a ktoré by malo byť aj nám blízke.
Skúste sa tak pozrieť každý sám osobne na svoj život a povedzte si, akým očakávaním žijete?
Viem, že najprv vás napadnú veci, ktoré sa vzťahujú na vás, vašu rodinu, vaše deti a vnúčatá. Musím sa priznať, že aj mňa. (aj keď vnúčatá ešte nemám) Sú mnohé veci, ktoré robíme pre nich, ale je vo vašom živote aj ten osobný moment očakávania nebeskej vlasti? Taký osobný ako ho mal Simeon, či Abrahám? Raz v živote príde ten čas, keď už nebude podstatné to, čo urobíte pre svojich najbližších. To bude chvíľa, kedy bude podstatné, či máte nádej na nebeskú vlasť a či žijete jej očakávaním.
A nech sa vám v živote prihodilo čokoľvek, nech prišli aj pochybnosti, vedzte, že toto je to, čo kresťanmi hýbe stále vpred.

Čítal som raz v jednej knihe, ako hovoril OSUD: Moje údery sú tvrdé. Povalil som už vernosť, vieru i lásku. Všeličo padlo pod mojimi údermi. Len akýkoľvek tvrdý úder som dal nádeji, kým som narátal do desať, znovu vstala.

Abrahám bol mužom viery a ohromnej nádeje. Raz ho dokonca aj Pán Ježiš použil ako dôkaz existencie večného života, keď vysvetľoval sadukajom: či ste nečítali, že Boh je Boh Abrahámov, Izákov a Jákobov. Či by sa Boh odvolával na to, že je Bohom tých, ktorí sú mŕtvy?
Mať nádej na večný život, je každého osobná vec. Nikto ju nemôže mať za vás. Nikto vám ju nepožičia a nikto vám ju ani nepredá. Je to niečo, čo vo veriacom človeku rastie s poznaním Boha. A musím dodať, že ho to aj teší.

AMEN

Piesne: 345; 79; 78; 644; A 85; 656/5
Texty: Iz 55,8–11; 1K10,20–25; J 7,40–52; Ž 119,89–96