Veľkonočná Nedeľa 2013

Kázňový text: J 21,1–14
Máme dnes Veľkonočné ráno, taký trochu sviatočnejší deň, ale sami viete, že takéto dni idú veľmi rýchlo. Čo takého sa dnes vlastne udeje? Myslíte si, že sa stane niečo zvláštne? Príde niekto z nejakou senzačnou správou? Postaví sa dnes, ako to my hovoríme, svet hore nohami? Mám pocit, že nič také strhujúce dnes nečakáme.
Sme v pohode a kľude, veď máme sviatky, nejdeme do práce, a máme po Nedeli ešte ďalší deň voľna navyše.
Moja otázka však je: Dá sa tak pokojne a vyrovnane spomínať na deň, ktorý bol plný vzrušenia a šokujúcich správ, plný nervozity a stresu, a pre niektorých ľudí aj plný strachu zo stretnutia s Kristom?
Dnes necítime strach, neskrývame sa pred židmi, ako učeníci vtedy. Oni tento deň prežívali s ohromnými obavami. Keď zabili ich učiteľa, prečo by niečo podobné neurobili veľkňazi aj s ich životmi?My sa dnes nemusíme obávať, čo s nami urobia, keď sa hlásime ku Kristovi.
Nestresujú nás správy o tom, že niekto mŕtvy sa ukázal tomu a tomu, a videli ho tam a tam. A nemusíme riešiť ani veci typu: …to predsa nemôže byť pravda, asi si ho s niekým poplietli, ľuďom už z toho všetkého šibe a vymýšľajú hlúposti…
Všimnite si, ako si tu dnes sedíme v kľude, nestresujeme sa, nie sme nútení špekulovať, nie sme nútení sa vypytovať, či niekto niečo počul, či niekto niečo videl. My si len tie udalosti pripomíname. Žijeme už inde, úplne ďaleko od tejto udalosti.
Uvažoval som, koľko by v dnešnej dobe trvalo rozšíriť takúto správu o smrti človeka aj s nejakými fámami o vzkriesení medzi ľuďmi. S dnešnými modernými vymoženosťami, ako sú mobilné telefóny, SMS, MMS, televízia a rozhlas, by to bol skutočne okamžik. Ale ako to bolo vtedy?
O vzkriesení obehla správa Jeruzalem za jeden deň bez emailov, bez SMS, bez MMS, bez internetu a webových stránok, a bez novín. Napriek strachu a obavám z predstavených židov. Keď odchádzali dvaja učeníci v nedeľu večer z Jeruzalema do mesta Emauz a Ježiš sa k nim prihovoril a tváril sa, že o ničom nevie, zaznela na jeho adresu výčitka, že je asi jediný v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa v ňom po tie dni stalo. Celé mesto bolo skutočne po tých udalostiach na nohách, každý tým žil, a hlavne tými správami, že niekto, kto bol už dva dni mŕtvy sa ukázal ľuďom, a oni môžu potvrdiť, že ho videli živého.
S odstupom rokov v nás tieto správy nič zvláštne nevyvolávajú. A ak by som vás tlačil k tomu, aby ste urobili trochu rozruch, aby ste o tom hovorili tak nadšene ako ľudia vtedy, asi by ste sa ma začali pýtať: Čo mám povedať? Komu to mám povedať? Načo by som to niekomu hovoril?
Prejdeme dnes v našom rozmýšľaní o niekoľko dní ďalej, a prečítame si biblický text z Jánovho evanjelia. Nájdete v ňom ten istý moment, ktorým kresťanstvo žije dnes. Senzácia o vzkriesení pominula za pár dní, a už to nepôsobí tak šokujúco a zázračne, ako v začiatkoch. Od Ježišovho vzkriesenia nám ubehlo už skoro 2000 rokov, a dnes už taký rozruch nevyvoláva.
TEXT: J 21,1–14
Od Ježišovho vzkriesenia uplynulo niekoľko dní. Učeníci už zažili aj stretnutie s Ježišom. Bolo to väčšinou krátke, a Ježiš bol iný, ako pred tým. Vo vzkriesenom tele, ktoré dokázalo v jeden okamžik zmiznúť, stratiť sa, potom bez otvorenia dverí sa znova ukázať, bol pre nich trochu záhadný. Vedeli, že je to on. Určite zvyky, spôsoby správania, rozprávanie sa nezmenilo. Mali pochybnosti, a keď pred nimi nestál, určite sa o tom hodiny bavili, dokazovali a vyvracali, či to je skutočne On. Ale s odstupom času aj správa o vzkriesení strácala na intenzite. A učeník Peter, najodvážnejší z nich, sklamaný a znechutený aj sám zo seba, hovorí: Idem loviť ryby. Nie je na tom nič zlé, až na to, že táto veta v sebe skrýva ešte ďalšie nevypovedané, ale veľmi rozhodné uzávery.
To „idem loviť ryby“ z Petrových úst znamená: končím, končím s učeníctvom, končím s poslaním o ktorom niekedy Ježiš hovoril. Balím si veci a vraciam sa k svojej práci, ktorú som robil pred tým. Akoby po tých vyčerpávajúcich a dramatických udalostiach počas Veľkej noci v Jeruzaleme mal všetkého dosť. Akoby sa chcel vrátiť tam, kde prestal. Akoby celý ten čas strávený s Ježišom bol len nejakou epizódou, ktorá skončila. Chce pokračovať tam, kde prestal pri prvom stretnutí s Ježišom. Vracia sa z veľkého Jeruzalema na galilejský vidiek. Od vznešeného poslania po boku Mesiáša späť k loveniu rýb. Chce, aby jeho život pokračoval tam, kde ho prerušil Ježiš, keď ho povolal za učeníka. Na brehu toho istého jazera.
Toto je veľmi podobné aj nám. Príde veľké nadšenie, zapálenie pre nejakú novú vec. Vtedy sme pre všetko odhodlaní, ale časom tá chuť pomaly slabne, a my končíme a chceme sa tak ako Peter vrátiť tam, kde sme ten svoj predošlí život prerušili.
Aj život s Bohom, život viery, má takéto stavy. Po veľkom a odhodlanom nadšení prichádza takýto útlm. Všetci kresťania to zažívajú. Mali sme možno väčšie očakávania, väčšie sny, väčšie túžby. Keď človek nevidí ovocie svojej práce, snaží sa, ale neprichádza žiadna zmena. Namiesto toho stále nové a nové problémy, ktoré len viac deptajú, vtedy prichádza moment sklamania. Niekedy zapríčinený inými, inokedy našimi vlastnými zlyhaniami.
Peter ozaj nebol jediný sklamaný kresťan pod slnkom. Porozmýšľal, pouvažoval, a rozhodol sa vrátiť sa späť. No musím povedať aj na základe Petrovho osobného života, že sa to nedá. Nedá sa vrátiť späť a myslieť si, že znova budete môcť žiť tak, ako pred tým. Je to dosť naivná predstava.
Peter si to možno predstavoval jednoducho. Budem znova rybár, zabudnem na to čo bolo, budem sa tváriť, že som Ježiša nikdy nestretol a že mi Ježiš nikdy nič nepovedal. Ale toto sa predsa už vymazať z mysle nedá. Tak, ako Peter nedokázal zatvoriť túto trojročnú kapitolu s tým, že Ježiš mu nikdy nepovedal: „budeš loviť ľudí“, či: „ty si skala a na tej skale postavím cirkev“. Nedá sa to iba tak ani v našich životoch.
Kto sa raz už dostal do Božej blízkosti, koho sa už raz dotklo nejakým spôsobom Ježišovo slovo, nebude mať už bez Krista pokoj, nebude si kľudne žiť svoj starý život. Nedá sa na Krista nemyslieť.
Petrov návrh akceptovali aj ďalší. Vybrali sa teda na loď, odmakali si celú noc, ale minulosť ich znova dobehla. Stalo sa to isté, čo pri poslednom ich love, keď prvýkrát stretli Ježiša. Za celú noc neulovili vôbec nič. Keby aspoň zopár rýb bolo v tej sieti, ale nič? Je to akoby naschvál. Ďalší dôkaz toho, že nemôžeš pokračovať tam, kde si pred tromi rokmi skončil. Nejde to, nedá sa vrátiť späť.
A vrchol všetkého bolo, že Ježiš ich už čakal na brehu s rozloženou pahrebou a pečenou rybou. Akoby ich prichytil pri čine, pri zlom rozmýšľaní. Chceli ste od všetkého utiecť, hodiť všetko za hlavu? Ešte k tomu znova nemajú v sieti nič, akoby to dokazovalo, že ani loviť ryby nevedia.
Museli to byť veľmi ťažké chvíle pre učeníka Petra, ale aj pre ostatných. Akoby ich tým Ježiš chcel ponížiť, dokázať im, že sú nič, že bez Jeho pomoci už nevedia ani chytiť nejakú rybu. No ak toto bol jediný spôsob, ako mali pochopiť, že skutočne bez Krista už nedokážu urobiť nič, tak to bolo nakoniec dobré.
A Ježiš si s nimi znova sadol, ako pred smrťou, a rozprával sa s nimi. Mal s nimi spoločenstvo a trávil s nimi čas. Evanjelista zaznamenáva, že sa ho už nikto neodvážil opýtať, či je on Kristus, lebo to všetci už pochopili. Teraz to už bolo jasné aspoň tým siedmim.
Máme dnes Veľkonočnú nedeľu, a mne naša cirkev, ale aj naše spoločenstvo, a musím povedať že aj môj vlastný život pripadá, ako taký Petrov melancholizmus. Vieme o vzkriesení, vieme o tom nesmiernom Božom zázraku, ale chytá nás taká depresia a nechuť. Aj v cirkvi hádžeme siete, ale nič nevieme uloviť. Je to akoby také umelé, také nanútené, ale Ježiš je tu, je živý, je skutočný, je vzkriesený, a chce si s tebou aj dnes sadnúť a mať s tebou spoločenstvo. Presne tak, ako vtedy na brehu Genezaretského jazera. Neuvidíme ho ako učeníci, ale môžeme prežiť Božiu blízkosť a vnímať duchovne, že je s nami.
Ako to viem? Chcem vám porozprávať jeden príbeh z druhej svetovej vojny.
Jednému židovskému dievčaťu sa podarilo počas vojny utiecť cez múr varšavského geta. Pred prenasledovateľmi sa ukryla v jaskyni, ktorú pri odstreľovaní zavalilo a ona sa už nedokázala dostať odtiaľ von. Po oslobodení ju na tom mieste našli mŕtvu. Na stene jaskyne boli vyžgriapané do kameňa tri vety:
- Verím, že existuje slnko, aj keď ho nevidím.
- Verím v lásku, aj keď ju necítim.
- Verím v Boha, aj keď mlčí.
Aj keď Ježiša nevidíme, môžeme v duchu zažiť takéto stretnutie s ním, ako učeníci pri Genezaretskom jazere. Pretože veríme v Boha, aj keď niekedy mlčí a my nemáme chuť ani silu kráčať ďalej. Stretnutie so vzkrieseným Kristom je predsa len trochu iné.
AMEN
Piesne: Najsvätejší; 130; sl. sláva 123; A 35; 132; 125, 141, A 34; 656/14
Texty: J 20,1–10; Ž 118,14–24