Nedeľa po Vstúpení 2013

Kázňový text: Žid 6,17–20

Bol som tento týždeň na STK s autom, a pán, ktorý mi auto kontroloval si všimol na sedadle Bibliu a ešte nejaké knihy. Zobral som si ich s tým, že ak budem dlho čakať, aspoň si premyslím nejaké veci ku kázni na dnešnú nedeľu. On sa prihovoril a začal s tým, že či som farár. Hovoril: Vedel som to, povedal som to kolegom, lebo nikto nebude mať také knihy v aute, ak nie je farár.

A potom nasledovalo to bežné. Nie som veriaci, ale občas do kostola hlavne na sviatky chodím. No mám zlé skúsenosti s ľuďmi, ktorí do kostola chodia, ale aj s farármi, ktorí nežijú tak, ako by žiť mali… Bolo dosť toho, čo bolo pre neho a vieru v Boha prekážkou. A veľa sa na to skutočne ani povedať nedá, keď má v pamäti prípady, kde sme my, ako kresťania, aj my, ako farári zlyhali.

Je to ohromné spochybnenie, ktoré vyvracia všetko čomu veríme a na čo sa spoliehame. Ľudia nás vidia v zlom svetle, čo spochybňuje to základné, prečo tu cirkev je a čím má byť cirkev v tomto svete viditeľná.
To celé naše snaženie vychádza často nazmar práve pre zlý obraz a zlé skúsenosti. Môže sa 50 úprimne veriacich ľudí snažiť ukázať aká cirkev má byť, môžu vynaložiť všetko svoje úsilie, ale potom stačí jedna zlá skúsenosť s niekým, kto sa na kresťana hrá a celé to snaženie šmahom ruky vyjde nazmar. A stále je dosť tých, čo tento obraz kresťanstva vo svete vedia až neopraviteľne pokaziť.
Z toho ma občas chytá depresia, pretože Kristova cirkev taká nie je, ale jej obraz je v dnešnom svete doslova a do písmena zohavený.
Možno i preto píše pisateľ listu Židom, aby vytrvali v nádeji na večný život, aby nepochybovali a nevzdávali sa, aby boli vytrvalí v práci i láske, ktorú dokazovali ku ľuďom v tomto svete. Čo vôbec nie je také jednoduché. Vydržať, aj keď sa práca nedarí tak, ako by sme chceli.
Život veriaceho človeka je popreplietaný veľkým nadšením a potom veľkým znechuteným. Raz sme odhodlaní sa do všetkého pustiť a urobiť pre Krista čokoľvek, a inokedy nemáme chuť, sme depresívny a nešťastní z toho, ako to cele v cirkvi ide. Mať vytrvalosť a držať sa na jednej úrovni je veľmi ťažké, a to nehovoriac o tom, že by sme mali pomaly aj napredovať.
Je to ako beh na dlhé trate, veď bežíme celý život. Človek začne v rýchlom tempe, ale takto dlho nevydrží a tak spomalíme, niekedy aj zastaneme. A príde znova nadšenie, naberieme síl a pustíme sa odznova. Preto píše pisateľ židom, aby …preukazovali takú istú horlivosť s plnou istotou nádeje až do konca. Toto nadšenie a taká vytrvalosť nás dosť opúšťa.
Mať nádej je veľmi dôležitá vec. Kresťania majú žiť nádejou, tým sa vyznačuje naša viera. Veriaci človek nemôže byť predsa beznádejný. Keď Ježiš vstupoval na nebesá a učeníci tu ostávali sami, pripomínal im, že majú čakať zasľúbenie Otcovo, ktoré ich bude sprevádzať a povzbudzovať. A tak bol zoslaný na učeníkov Duch Svätý. Pre Ježiša bolo dôležité pripomenúť učeníkom, že nezostávajú sami.
Nám sa toto vedomie moci a sily Ducha Svätého vytráca. Nevieme počítať s tým, že sú veci, ktoré má na starosti Boh skrze Ducha Svätého. Že nie všetko stojí na tom, čo my urobíme, zorganizujeme, pripravíme a koho všetkého pozveme, či oslovíme. Často rozmýšľam nad akciami, ktoré robíme v zbore, či to má alebo nemá zmysel. A ten zmysel hľadám v ovocí toho, čo ktorá akcia donesie.
Veľa sme sa rozprávali o detských táboroch. Za päť dní sa venujete deťom, učíte ich, aby sa modlili a rozprávali s Bohom, lebo je to dôležité, aby sa modlili pred jedlom, aby si čítali Božie slovo, nehovorili Božie meno nadarmo. Ale pýtam sa, čo dokáže také dieťa zmeniť v rodine, keď príde po týždni domov a tam sa pred jedlom nikto nemodlí, pred spaním mu nikto nepovie zlož si ruky? Jeden čas som o tom veľa premýšľal a preberal som to s kolegami, ale aj s tými, s ktorými pripravujeme tábor, či to celé má potom zmysel. Veď nemôžem čakať, že malé dieťa zmení život rodiny.
Ale potom si vždy povieme, že je treba mať nádej, že to predsa len na toho mladého človeka vplyv má a že to raz nejaké požehnanie prinesie.
Nádej sa týka aj nášho očakávania večnosti. To je základný bod nádeje. Toto vedomie má pre nás byť úplne samozrejme a nemôže nás z nej vyviesť ani náhla a tragická smrť.
Ak hovoríme o nádeji, niet v Božom slove lepší príklad nádeje, ako príklad patriarchu Abraháma. Pre Židov, ktorým bol tento list adresovaný, to bolo blízke, pretože je to ich vlastná história. Abrahám bol muž, ktorý čakal na naplnenie zasľúbenia do svojich 100 rokov, keď sa mu ako zázrakom narodil syn Izák. Niet lepšieho príkladu života v nádeji. Ten, ktorý trpezlivo čakal, sa nakoniec dočkal, a to bol dôkaz, že Božie zaľúbenia nikdy nie sú povedané iba tak do vetra.
My sme tiež dedičmi zasľúbení. Máme mnoho biblických sľubov. Od Božej prítomnosti, kde sa dvaja, či traja zídu v Božom mene, cez vypočutie našich modlitieb, až po zasľúbenie večného života po smrti, a života v Božej blízkosti. Nakoľko sme si v týchto veciach istí? Nakoľko sa dá spoľahnúť na Božie slovo?
Keď chcú ľudia potvrdiť svoje slová a dať im nejakú vážnosť, majú vo zvyku prisahať na niečo, čo im je cenné, alebo čo je pre ich život dôležité. Niektorí to robia veľmi často a prisahajú na všetko: na svoj život, na Boha, na svoju rodinu, príbuzných, atď…
Pán Ježiš to nikdy zvlášť neschvaľoval, pretože kto s tým preháňa, prestupuje určité pravidlá. Preto povedal, aby sme neprisahali na nič, ani na chrám, ani na Boha, ani na svoj život, pretože nič z toho nie je naše.
Ale náš text hovorí jednu veľmi prekvapivú vec, že aj Pán Boh prisahá. Aj keď by to robiť nemusel, pretože Jeho slovo je nemenné. Jeho áno je áno, a jeho nie je nie. No napriek tomu Boh použil prísahu. Doslova sa prispôsobil v niečom nám ľuďom. Použil to len jeden jediný krát, a to práve vtedy, keď chcel, aby sme verili, že z Božej milosti môžeme dosiahnuť spasenie. Ako píše list Židom, chcel nám dokázať: …nezmeniteľnosť svojej vôle.
Boh vyslovil zasľúbenie, a zaručil to prísahou na seba samého, pretože nič vyššie nie je. Môžeme len špekulovať nad tým, prečo to urobil. Prečo sa nám v tomto stal podobným?
Možno len preto, že my to tak robíme. Prísaha dáva vážnosť naším slovám. A aj keď máme napísane, že nemáme prisahať, sú určité prísahy, ktoré nám ostali stále. Napríklad manželská prísaha. Manželia si povedia spoločné áno, čo by biblicky malo stačiť, ale vyžadujeme od nich, aby spolu potvrdili tento svoj sľub manželskou prísahou. To sľubujem pred Pánom Bohom, alebo prisahám pred Pánom Bohom má manželov upozorniť na to, že je to vážna vec a záväzné rozhodnutie.
Mať nádej večného života, je podstatná vec pre veriaceho človeka a preto sa Pán Boh rozhodol, že nie len že nám oznámi zasľúbenie, ale potvrdil toto zasľúbenie prísahou na svoju osobu, aby sme si uvedomili, že sa na túto vec viery môžeme spoľahnúť.
Pisateľ listu Židom to nazval bezpečnou a vážnou kotvou, ktorá má veriacemu človeku zabezpečiť istotu.
Kotva je vlastne spojenie lode s pevnou zemou, je to prepojovací prvok medzi niečím neistým a stále pohybujúcim sa v mori, s pevnou zemou. Toto je vlastne naša nadej večnosti. Náš neistý život s mnohými otázkami a pochybnosťami má hodenú kotvu nádeje až v nebesiach s niečím istým a nemenným, a tým je náš Boh.
Možno to mnohí poznáte, keď vystúpite z lietadla, a zrazu máte pevnú pôdu pod nohami, alebo vystúpite z lode na breh, a cítite, že toto je niečo pevné a nehýbe sa to pod vami.
Toto je pre nás nádej večného života a spasenia. Máte to? Držíte sa toho z celej sily?

AMEN

Piesne: Ó Ježiši..; 160; 162; 163; 164; A 39; 656/16
Texty: 5M 31,6–8; G 3,13–14; L 11,11–13;Ž 27,1.7–14