3. Nedeľa po Svätej Trojici 2013

Kázňový text: Jon 3,10 – 4,11

Dnešná nedeľa má heslo: Nájdenie strateného. Ako kázňový text bol vybratý príbeh colníka Zachea. Ale o Zacheovi sme už toho veľa počuli a tak som si vybral iného muža, ktorý bol tiež stratený a Pán Boh ho musel doslova hľadať.

Bol zo Starej zmluvy a stratil sa úplne úmyselne. Pán Boh ho potom musel usmerniť a vybral mu inú cestu, aj keď sa mu po nej veľmi nechcelo. Nakoniec predsa len urobil to, na čo ho Boh poslal, aj keď nie dobrovoľne a ani s nejakým nadšením, ale skôr naopak. Bol veľmi nahnevaný a namrzený a opakoval Bohu iba vetu: Veď ja som to vedel, že to tak urobíš.
Ťažko povedať či po tom všetkom ostal stratený, alebo ho Pán Boh našiel. Viete, o kom dnes budem hovoriť?
Je to Boží prorok Jonáš.

TEXT: Jon 3,10 – 4,11

Tohto Božieho proroka stále vnímam ako veľmi aktuálneho človeka. Mám pocit, že je stále veľmi blízko našej mentalite. Tvári sa ako absolútne suverénny a hrdý človek, ktorý sa chytil jednej myšlienky a tú stále opakuje dookola. Akoby chcel Bohu dokázať, že vie viac ako On. Že vo svojich zásadách je rozhodnejší ako Boh. O tom je celý jeho postoj v závere tejto krátkej biblickej knihy.
Má svojich pár argumentov, ktoré opakuje dookola, aj keď sú už dávno prežité a prekonané. Myslím, že aj deti už poznajú Jonášov životný príbeh, keď ho Pán Boh povolal ako proroka, a poslal ho do veľkého pohanského mesta Ninive.
Ninive nebolo prvým a nebolo ani posledným mestom, ktoré prelialo pohár Božej trpezlivosti. Pre hriechy, ktoré páchali jeho obyvatelia sa Pán Boh rozhodol, že ho zničí. Ale dostalo možnosť na pokánie. Posledný hlas, posledná priama výčitka Boha cez slová proroka Jonáša, ktorý prešiel celým mestom za tri dni. To skutočne svedčí o veľkosti mesta. Na rozdiel od Sodomy či Gomory, obyvatelia Ninive vytušili blížiacu sa hrozbu a urobili pokánie. Či už to bolo na slovo proroka, alebo na rozkaz kráľa, ktorý v tom istom zmysle vyšiel pre všetkých obyvateľov, už nevedno. Ale vieme, že sa obyvatelia obliekli do vrecoviny a tak deklarovali ľútosť nad svojím životom.
Lenže celá táto kniha proroka Jonáša, akoby ani nebola o veľkom meste Ninive, ale o jednom tvrdohlavom a zadubenom prorokovi, ktorý si zobral niečo do hlavy a stále opakoval to isté. A bol dokonca ochotný sa hádať s Bohom, že jeho hodnotenie a názor bol istejší ako ten Boží.
Myslím, že takých spravodlivejších ako je sám Pán Boh a múdrejších ako On, nám na našej zemeguli pribúda, dokonca i na našom malom Slovensku.
Jonáš potom, čo sa Pán Boh zľutoval nad mestom a obyvateľmi Ninive, dookola opakuje pred Bohom, že on to vedel, že to tak dopadne, že žiadna pohroma, o ktorej pred tými obyvateľmi hovoril nepríde, a on z toho celého vyšiel ako hlupák.
V podstate bola urazená len Jonášova pýcha a hrdosť. Nakoniec skonštatoval, že Boh je …milostivý a ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote. Neviem, či tieto vlastnosti sú dôvodom, prečo by sme sa na Boha mali sťažovať. Skôr by sme mali byť za ne veľmi vďační. Ale Jonáš mal svoj názor a rozprával ho, aby dokázal, že on je predsa chytrejší a že on to vedel vopred.
**Hlúpa ľudská hrdosť, ktorá sa nevytratila zo sveta dodnes. **

• Neverím v Boha, mám svoj názor a toho sa budem držať.
• Možno som už bol i oslovený i presvedčený, zaujalo ma to, počul som i dosť argumentov, ale ja som už proste raz taký a nebudem to meniť.

Som si istý tým, že Duch Svätý robí svoju prácu v človeku stále. A tak, ako my, veriaci ľudia, máme občas pochybnosti a zaváhame vo svojej viere a musíme s tými pochybnosťami bojovať, presne tak majú vo svojom presvedčení pochybnosti aj neveriaci ľudia. Aj ich vierou, že Boh nie je, a nič nebude potom keď zomriem, tiež občas niečo zatrasie. Prichádza mnoho podnetov, ktoré ich vyvádzajú z rovnováhy. Nie len my rozmýšľame nad zmyslom života, nie len nás trápia otázky typu: čo bude po smrti? Čo ak nejaký ten Boh existuje?
Ale ta „hlúpa“ ľudská hrdosť im berie príležitosť čokoľvek v ich živote zmeniť.
A ak sú aj ochotní nejaké pochybnosti pripustiť, stanú sa skôr akýmisi krypto-kresťanmi. Takými skrytými veriacimi bez toho, aby si ich okolie vôbec všimlo, že sa niečo v ich živote zmenilo. Niektorí vytiahnu potajomky Bibliu, iní sa pustia do počúvania bohoslužieb v rozhlase, ale do kostola už neprídu, pretože to by si ostatní všimli, že sa niečo zmenilo a to im ich vlastná hrdosť nedovolí. No všetko, kde je zaručená anonymita, je pre nich príležitosťou, aby dali najavo, že sa zmenili.
To sú tí prihlásení pri sčítaní ľudu v kolónkach rôznych cirkví. Je to dokladom ich pochybností nad tým ako žijú, a nad tým, že nemajú celkom jasno v tom, čo im ich nevera prinesie. Ale urobiť nejaký verejný prejav svojich pochybností, to už nedokážu. Verejne sa priznať k tomu, že veria, a prísť napríklad v nedeľu do spoločenstva kresťanov, na toto už odvahu nemajú. Z toho sa rodí také moderné skryté náboženstvo. Ostanú ako veľkí kritici cirkvi, inštitúcie, ale uvedomujú si, že tak ako žijú, že to nie je celkom dobre.
Hrdosť, ľudská hrdosť, niekedy až slepá zadubenosť im nedovolí priznať si chybu. Koľkých takýchto ľudí vo svojom okolí bratia s sestry poznáte?
Priznávam, že na to je potrebná veľká odvaha po rokoch života dať verejne najavo, že potrebujem Boha, a nie len potajomky, ale ukázať to aj ľuďom vo svojom okolí. Som rád, že takých ľudí máme. Len stále myslím na to, koľko by ich ešte mohlo byť. Len ako prekonať tú ľudskú hrdosť?
Jonáš je presne takýto človek. Točí dookola to svoje. A ja som vedel, že sa zľutuješ, vedel som, že to takto dopadne. Nie žeby sa tešil, že Boh cez jeho svedectvo zachránil 120 tisíc ľudí. On chcel, aby mu Boh prikývol: áno Jonáš, mal si pravdu. ALE NEMAL!
A Pán Boh mu to dokázal potom na jednom ricinovníku, ktorý bez jeho pričinenia za noc vyrástol a robil mu nad hlavou tieň. Ale iba jeden deň, potom vyschol a Jonášovi za mestom začalo páliť slnko na hlavu. Bol nahnevaný na celý svet. A potom prišla Božia otázka: Či si sa právom rozhneval pre ricínovník? A Jonáš ako vždy tvrdohlavo hovorí Bohu: Právom som sa rozhneval, až na smrť. No a Pán Boh mu vysvetľuje, že pre jeden vyschnutý strom na ktorého raste sa nepodieľal sa hnevá a je mu ľúto a Bohu nemá byť ľúto 120 tisíc ľudí? Myslím, že veľmi logický argument.
No hlúpa ľudská hrdosť nás aj tak ženie do záhuby. Neochota priznať si chybu, aj keď nám dôjdu argumenty, aj keď už nevieme oponovať. Najviac je to vidno pri mužoch, myslím, že viac ako pri ženách. Taký som bol a nezmením sa. Akoby im bolo jedno, že ich tá vlastná zadubenosť dovedie do zatratenia a všetko stojí iba na tom, že si niečo zoberieme do hlavy a tvrdohlavo sa toho držíme.
Jonáš sa pravdepodobne po Božom argumente zobudil a môžeme len dúfať, že mu to došlo, aj keď sa o ňom Biblia už viac nezmieňuje. Ale otázka je, ako je to s nami? Aj my sme tvrdohlaví a opakujeme stále to svoje a obhajujeme stále len ten svoj názor? Všimnite si, ako je niektorým ľuďom ťažké pripustiť, že sa mýlili. Vieme povedať všeobecnú frázu, že sme všetci omylní. To je dokonalý úkryt, kde sa stratíme. V dave, medzi všetkými. Ale priznať si, že som sa mýlil ja, že ja som urobil chybu, že ja som bol tvrdohlavý, toho sa dnes už nedočkáte.
No pokánie je aj o tom, že pripustím, že Božie argumenty sú lepšie, a že má predsa len pravdu. Pripustili ste to?

AMEN

Piesne: Najsvätejší…; 607; 273; 203; 620; A 89; 656/11
Texty: Mich 7,18–19; Ef 2,1–10; Mt 9,9–13; Ž 103,1–5.8–13