10. Nedeľa po Svätej Trojici 2013

Kázňový text: L 18,9–14

Pred dvoma týždňami sme sa spolu zamýšľali nad vzťahom skutkov a viery v Starej zmluve. Uzatvorili sme túto vec tým, že veľkí muži Starej zmluvy si nikdy nedovolili vytiahnuť svoje zásluhy pred Bohom, aby si čokoľvek pred ním vydobyli. Rešpekt, úcta a bázeň pred Bohom boli také veľké, že Božie rozhodnutia akceptovali bez toho, aby si za svoju službu nárokovali niečo viac.

Ale to, čo sa v dobe Starej zmluvy nejavilo ako žiadny problém, začalo postupne vychádzať na povrch a v celej svojej „kráse“, ak to tak môžeme nazvať, vypukolo už v časoch Pána Ježiša. V podstate to, k čomu došlo v cirkvi v časoch pred reformáciou, toto isté sa oveľa skôr objavilo aj v židovskom náboženstve.
Nepriniesla to do viery bezbožnosť. Problém záslužných skutkov nepriniesli do cirkvi povrchní a neveriaci ľudia, ktorí proti nej brojili, alebo sa o ňu nezaujímali, ale práve naopak. Zbožnosť, oddanosť Bohu, ohromná horlivosť za Božie veci začala prinášať pohľad, ktorý najpresnejšie vystihol Pán Ježiš v podobenstve o farizejovi a publikánovi. Nemusíme si ho ani prečítať, všetci ho poznáme veľmi dobre. Pozri Bože, čo ja robím!…postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého čo mám… Toto nemohol povedať žiadny vlažný žid, žiadny trošku veriaci, ale človek, ktorý si dal skutočne záležať na tom ako žije, ktorý si to v živote sledoval a kontroloval, ktorý o takéto veci dbal.
Náš pohľad na farizejov je tak kritický preto, lebo ich kritizoval aj Pán Ježiš, ale ak by ste začali skúmať život zákonníkov a farizejov, museli by ste im uznať tú snahu o pedantnosť a zbožný život. Nebolo vôbec jednoduché žiť tak, ako žili oni. Strážiť a dodržať všetky tie predpisy. Zachovávať do detailov všetky príkazy a zákazy.

• Na jednej strane to bolo ozaj obdivuhodné, prinášať všetky tie obete, vidieť to všetko úsilie, ktoré ich to stálo.
• Na strane druhej, tu bol ten moment, kedy sa začali rodiť záslužné skutky. Tu je to vedomie: Bože, veď ja sa snažím a robím pre teba oveľa viac, ako niekto druhý. Bože, veď toto všetko musí predsa u teba zavážiť. Nie je to niečo zanedbateľné.

Musíme povedať, že to skutočne nebolo zanedbateľné. Ale nemá to nič spoločné so spasením a večným životom.
Podobenstvo o farizejovi a publikánovi nerieši priamo večný život a spasenie, ale rieši niečo, čo so spasením súvisí, a to je odpustenie. Len ten môže byť spasený, komu bude odpustené, takže farizej akoby ostal pred bránami večného života.
My odsudzujeme farizeja preto, že bol pyšný a povyšoval sa nad druhých aj nad publikána, ale skúste chvíľu uvažovať i o tom, že bol skutočne taký, ako v tej modlitbe opísal.

Len taká zmienka z modlitby, že dáva desiatky zo všetkého čo má, nám stojí dnes za zamyslenie. Desiatok pre žida znamenal 10 % zo všetkého čo získal, zarobil, čo sa mu urodilo, či čo mu vyniesol obchod. A on tých 10% zo všetkého daroval Bohu. Prehoďte si to do dnešných dní. To znamená, že by ste každý mesiac so svojej výplaty, dôchodku, mladí z vreckového, rovno dali bokom 10 %. Keď máte plat 400,– eur, tak to znamená, že 40,– eur položíte bokom a dáte na charitu, cirkev, alebo iné dobročinné účely. Ale k tomu musíte dať aj 10% z úrody vašej záhrady. Zemiaky, zeleninu, ovocie. Zo všetkého ešte 10% patrí Bohu.

My sa bavíme o 1,– eure mesačne, ktoré máme dať ako cirkevný príspevok, a máme kresťanov, ktorým sa to vidí veľa. A to je pritom iba jedna vec, ktorú o tom farizejovi modliacom sa v chráme vieme. Napriek tomu máme o nich a ich viere zlú mienku. Bol to iba príklad, ale porovnajte sa s tým človekom. Robil toho dosť, ale toto nie je niečo, prečo nám Boh odpúšťa.
Tým podobenstvom to Ježiš chcel pripomenúť ľuďom tej doby, ale aj nám. Dobročinnosť, skutky lásky, pomoc, práca v charite a ďalšie a ďalšie obete, ktoré môžete vo svojom živote robiť, nemajú súvis s odpustením a Božou milosťou. Milosť a odpustenie je zdarma! Boh odpúšťa preto, lebo to sám chce.
Môžeme to porovnať aj z iného pohľadu, z takého nášho ľudského. Čo všetko dobré sa dalo urobiť z toho, čo dal tento farizej ako desiatok Bohu? Bolo to veľa peňazí pre pomoc hladným, biednym, chudobným a bezmocným. No publikán pre cirkev nedal nič. Z ničoho nič nerozdelíte chudobným a biednym, z ničoho ani nikomu nepomôžete. Ale aj tak hovorí Ježiš, že odpustené bolo publikánovi a farizej odišiel domov neospravedlnený. Dôvod je v tom, že odpustenie nesúvisí s tým, čo sme dobré urobili, ani koľko toho dobrého urobiť vieme, či chceme.
To, o čom dnes hovoríme, nestojí na jednom podobenstve z Biblie. Zoberte si iné podobenstvo o robotníkoch na vinici, kde rovnakú odmenu dostali tí, ktorí pracovali celý deň na slnku ako tí, ktorí robili iba hodinu. Môžeme povedať, že i v tom prípade išlo o skutky a prácu človeka. A prakticky to potom bolo viditeľné aj pri lotrovi na kríži, ktorý toho počas života veľa dobrého neurobil.
Uvedomujem si, že to nemôžeme uzavrieť tak, že Pán Ježiš žiadne dobré konanie od človeka nevyžadoval. To by bola zásadná chyba. Práve Pán Ježiš očakával, že budem konať mnoho dobrého, že si budem slúžiť a pomáhať. Veď Božie slovo hovorí, že: neprišiel, aby jemu slúžili, ale aby on slúžil… Alebo veľmi známe slová z kázne na hore: …tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach. Mt 5,16. Je to úžasná výzva ku konaniu, ktorá pre nasledovníkov Ježiša Krista patrí. No nie je tam spojenie skutkov, ktoré platia za naše hriechy, a zaručujú nám spasenie.
A ak vám prídu na um slová z podobenstva o poslednom súde, kde bude hovoriť Pán Ježiš o tom, že čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste urobili, áno, je to obraz posledného súdu, kde sa berú do úvahy skutky človeka. No pri pozornom čítaní tých slov sa dozviete, že sa títo ľudia opýtajú Ježiša: Pane, kedy sme ťa videli hladného, alebo smädného… To znamená, že oni vôbec nikdy nepočuli a nikdy nevedeli, že službou blížnym slúžia Bohu. Čo sa o nikom z nás povedať nedá. Opis tohto súdu sa týka ľudí, ktorí o Ježišovi nemali ani to základné poznanie. Ale my o tejto službe, ktorá je pre Ježiša, dávno vieme.
Napadlo ma, žeby sme skutky, Božiu milosť a odpustenie, ktoré prijímame vierou, mohli prirovnať ku koľajniciam. Idú vedľa seba, sú a majú byť súčasťou života človeka, ale nikdy sa nespoja a nepretnú. Nezmiešajú sa. Je to taký očný klam, keď sa postavíte na železničnú trať, a pozeráte sa rovno do diaľky na koľajnice, mate pocit, že sa niekde v diaľke nakoniec spájajú, aj milosť aj skutky, ale nie je to pravda. Tak nejako si to zmotali dohromady farizeji v dobe Ježiša Krista a tak nejako to spojila dohromady aj cirkev pred reformáciou.
Pravda je taká, že odpustenie je milosť. Nemá nič spoločné so zásluhami, s dobrými skutkami človeka. Je to odpustenie, ktoré dostal publikán po svojej modlitbe a nezaslúžil si to. A je to aj to neospravedlnenie farizeja, ktorý by si to podľa nášho pohľadu zaslúžil, ale odišiel domov so svojimi hriechmi.
Pristúpte aj vy dnes k stolu Pánovmu v pokore, s úprimnou ľútosťou, a nemyslite na to, čo všetko ste urobili pre dobro cirkvi i pre svoje spasenie. Toto nie sú Božie potraviny, za ktoré zaplatíte a pôjdete domov. Z Božou milosťou sa nedá obchodovať.

AMEN

Piesne: Najsvätejší…; 316; 459; 326; 629; A 79; 656/11
Texty: 5M 30,11–16; Zj 3,1–3; Mt 11,20–24; Ž 74,1–3.8–12