11. Nedeľa po Svätej Trojici 2013

Kázňový text: Ef 2,8, Jak 2,24

Dnes sa po tretíkrát vraciame k vzťahu viery a skutkov. Hovorili sme o tom, ako to videlo židovstvo v Starej zmluve, a minulý týždeň sme uvažovali nad tým, ako sa k tejto veci staval sám Pán Ježiš. Dnes to bude postoj dvoch apoštolov, ktorí zo vzťahu viery a skutkov urobili nejednému teológovi ťažkú hlavu.

Počas reformácie bola okolo týchto dvoch apoštolov ohromná debata, až to viedlo k mnohým zlým uzáverom. Luther jednoznačne obhajoval postoj apoštola Pavla, ktorý pochopil Ježišove slová tak, že sme spasení milosťou skrze vieru, a nie sami zo seba, a ani nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil. Na strane druhej rímskokatolícky teológovia najviac argumentovali apoštolom Jakubom, ktorý hovoril, že zo skutkov býva človek ospravedlnený, a nie zo samej viery. Aj jeden aj druhý názor je v Božom slove, čo viedlo k rozporom a hádkam, a nakoniec aj nie k najvhodnejším uzáverom. Sám Luther vyhlásil, že Jakubova epištola je slamenou epištolou, a že teda v Božom slove by ani nemusela byť. Takéto extrémne tvrdenia sú následkom extrémnych konfliktov.
Veď to všetci dobre poznáte, keď sa doma pohádate a kričíte po sebe, vtedy často poviete veci, ktoré by ste pri rozumnom a pokojnom rozmýšľaní nahlas nikdy nepovedali. Tak treba brať aj Lutherov názor na list Jakuba, ktorý máme v Božom slove. Ak je v Biblii aj takéto slovo, je tam určite preto, že aj toto bolo potrebné povedať, a je niekto, kto niečo také potrebuje počuť.
Ale poďme na to pekne poporiadku. Apoštol Pavel prebral teológiu Ježiša Krista. Sám ju aj takto zažil na vlastnej koži, keď ho na ceste do Damasku zastavil vzkriesený Kristus a môžeme kľudne povedať, že tam Pavel zažil nie len obrátenie, ale aj odpustenie svojej nie najlepšej minulosti. Odpustenie všetkého, čo dovtedy napáchal. Keď sa opýtate: „Prečo mu to Ježiš všetko odpustil, prečo ho na tej jeho zlej ceste zastavil?“, nedopátrate sa inej odpovede, iba tej, že to bola Božia milosť, dar, ktorý dostal Pavel pre nič za nič. Bolo to jednoznačne z milosti. A toto pochopenie apoštol Pavel pretavil do celej svojej teológie, alebo ešte lepšie povedané do toho, čo potom celý život zvestoval. Odpustenie a spasenie človeka je z milosti, bez zásluh, bez skutkov, bez ľudského pričinenia. Nechápte to ako Pavlov uzáver na základe jednej skúsenosti.
Minule sme spomínali prípad lotra na kríži, ale zo života Ježiša Krista poznáme aj ďalšie. Žena hriešnica počula z Ježišových úst, …ani ja ťa neodsudzujem, ale choď a nehreš viac. Ježiš nečakal najprv lepší život niekoľko mesiacov, až potom povedal slová odpustenia. Najprv prišlo odpustenie, až potom bola výzva k zmene života. Známe je aj podobenstvo o márnotratnom synovi, ktorý prišiel po svojom dlhodobom záťahu domov bez peňazí. V tom podobenstve nestihol povedať ani jedno jediné slovo a otec ho prijal do svojho náručia, a kázal pripraviť nové šaty a prsteň na ruku. Ak sa opýtate prečo, nedočkáte sa logickej odpovede. Veď ešte nestihol nič povedať, ešte neukázal otcovi, že všetko pochopil a bude už žiť lepšie. Otvorená otcova náruč a teda odpustenie prišlo skôr. Všetci títo ľudia, ale aj mnohí ďalší neurobili ešte nič dobre, a predsa im bolo odpustené.
Myslím, že úplne správne tento Ježišov postoj Pavel opakoval. Milosť a odpustenie je niečo, čo si nezasluhujeme. Boh ho dáva, lebo to chce človeku dať. To je ten známy Pavlov výrok z Ef 2,8–9: Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil.
Ale to neznamená, že Pavel už nič viac neriešil. Otázkou je: Aká je reakcia človeka? Čo má urobiť človek potom, keď počuje, že mu bolo odpustené a že ho Boh prijal?
Pavel učil, že Božie odpustenie sa prijíma vierou. Že človek uverí, že sa Boh nad ním zmiloval. Že uverí aj tomu, že je to len tak, zdarma a z milosti. My si ten proces pripomíname pri spovedi tou treťou otázkou. Veríte, že vám Boh z lásky a milosrdenstva a pre umučenie a smrť svojho Syna odpustí všetky hriechy?
Tento moment nie je niečo jednorazové. Pri každom odpustení je to ten moment viery, ktorou sa milosť Božia prijíma. A vždy je to s tým upozornením, že je to bez tvojich zásluh, že sa tvoje dobré skutky k tomu nepridávajú, ani nijakým spôsobom nezmiešavajú. Pavel si bol istý, že sa ničím Bohu za milosť a odpustenie človek neodvďačí. Nič nemôžeš Bohu urobiť ako zadosťučinenie.
Pri tomto uvažovaní ma napadli otázky:

• Či vôbec Boh odo mňa ako človeka niečo potrebuje?
• Bez čoho by si On nevedel poradiť?
• Všemohúci Boh, ktorý stvoril nebo a zem, čo tento Boh potrebuje od nejakého Jaroslava Petra, bez čoho by sa nezaobišiel?

Nie je taká vec, a nie je taký skutok.

Keď ideme niekde na návštevu k ľuďom, ktorý sú na tom „ekonomicky“ lepšie, rozmýšľame, čo im kúpiť, aby sme neprišli s prázdnymi rukami. Je to niekedy problém, keď vidíte, že ten človek, všetko čo vás len napadne, má. A to je len človek. Zavďačte sa niečím Pánu Bohu. Čo také by od vás potreboval, čo by si nevedel zabezpečiť sám?

No napriek tomu, že Boh má všetko, a v podstate nič od nás nepotrebuje, vždy sa pri odpustení rodí vďačnosť. Sme zaviazaní Bohu, sme na jeho milosti závislí a tá vďačnosť sa potom prejavuje konaním dobrého. To je práca pre Božie kráľovstvo, to je pointa dobrých skutkov, ako to chápal apoštol Pavel.
Nepredbiehajú Božiu milosť a Božie odpustenie, ale nasledujú po odpustení, ako dôsledok vďačnosti Bohu a radosti z Božej milosti. Pavel to nazval: „viera činná skrze lásku“.
Ak by to boli všetci veriaci ľudia v celých dejinách kresťanstva pochopili takto, určite by sme neboli potrebovali v Božom slove list apoštola Jakuba. Ale nie je, a ani nebolo to tak. Sme veľmi vynaliezaví a našli sa kresťania, ktorí si slova Pavlove vysvetlili tak, že Boh odpustí vždy, veď je milostivý. Stačí vždy prísť s pokorným hláskom a sklonenou hlavou, a všetko bude dobré. To je taká lacná milosť, veď je zdarma. A načo nejaká vďačnosť za odpustenie? Načo nejaká zmena života? Odpustenie a milosť je odpustenie, a k ničomu to nemusí viesť. A takýchto vynaliezavých „kresťanov“ sa v dejinách našlo mnoho.
Myslím, že práve preto je v Božom slove aj list Jakuba. Sú takí, ktorí potrebujú po odpustení počuť, že viera sa predsa dokazuje v skutkoch, že ak si prijal odpustenie, je potrebné aby si sa zmenil a žil inak. Že to, čo ti Boh z milosti dal, sa prejaví v tvojom živote tým, že budeš slúžiť a zmeníš svoj doterajší život.
A znova príklad zo života. Keď stretnete ubitého a zdeptaného človeka, obťaženého vlastnými vinami, tak určite nezačnete tým, že ho budete ešte viac deptať, aby ste ho celkom ponížili. On potrebuje počuť niečo povzbudzujúce a potešujúce. Ale keď je niekto namyslený a príliš sebaistý, k tomu budete vo svojich slovách oveľa prísnejší.
Tak to robil aj Pán Ježiš. K žene hriešnici, ktorá bola ponížená už dosť, bol milostivým, ale sebaistých a samo-spravodlivých farizejov a sadukajov karhal veľmi ostro.
Robíme chybu, keď staviame slová apoštola Pavla a apoštola Jakuba k sebe, a hovoríme o tom, že si Božie slovo protirečí. Pretože nesledujeme kontext, v ktorom tieto slová boli napísané a vyslovené, a neberieme do úvahy celú situáciu. Do iných pomerov písal apoštol Pavel, a do iných pomerov písal apoštol Jakub. Každý z nich videl konkrétnych ľudí, ktorí mali aj konkrétne problémy na svojej ceste viery. Pavel sa snažil naučiť kresťanov, ako sa nám podáva Božia milosť, a Jakub mal pred svojim zrakom kresťanov, ktorí si tu Božiu milosť prestali absolútne vážiť. Nemohli písať rovnako, nemohli reagovať rovnako.
Jakubov pohľad sa dá tiež oprieť o slová Pána Ježiša. Spomeňte si len na podobenstvo o nespravodlivom sluhovi. Pán mu odpustil nesmierny dlh, lebo prosil o zmilovanie, ale keď tú milosť nedokázal vložiť do podobného skutku pri svojom spolusluhovi, jeho pán odpustenie zrušil.
Apoštol Pavel a apoštol Jakub si neprotirečia, dotvárajú len celý obraz milosti v ľudskom živote, ktorý je príliš komplikovaný a zložitý, a ľudia príliš vynaliezaví a vypočítaví.

AMEN

Piesne: 548; 538; 198; 638; A 59; 656/11
Texty: Zach 4,6; R 7,14–25; Mt 21,28–31; Ž 113,1–8