13. Nedeľa po Svätej Trojici 2013

Kázňový text: J 13,3–10a

Uvedomujem si, že nepoviem k téme viery a skutkov úplne všetko. Určite ostane ešte veľa nevypovedaného, ale k tomu všetkému, čomu sme sa venovali počas troch nedieľ treba predsa len niečo dodať.

Zopakujem len, že sme hovorili o dobrých skutkoch z pohľadu Starej zmluvy, potom z pohľadu Pána Ježiša a naposledy to bol pohľad dvoch apoštolov, ktorí formovali kresťanskú cirkev v jej začiatkoch. Boli to apoštol Pavel so svojím pohľadom na spasenie z milosti bez zásluh človeka, ale aj názor apoštola Jakuba s jeho pripomenutím, že viera musí mať svoj viditeľný prejav v nejakých konkrétnych činoch človeka.
Dnes by som chcel poukázať ešte na niektoré zaujímavé momenty vzťahu viery a skutkov, a preto som vybral biblický text, ktorý súvisí znova s tým najpovolanejším, a to je Pán Ježiš. Je trochu špecifickým príkladom, pretože pri Ježišovi samotnom nehovoríme o spasení z milosti, ani o spasení pre skutky. Ježiš je tým, ktorý nás ľudí bude súdiť. Túto právomoc mu odovzdal sám Nebeský Otec. Ale On sám svojím učeníkom v jeden večer ukázal úžasný príklad toho, ako sa ich viera a ich vzťah k nemu má ukázať a prejaviť. Porozmýšľajte, a skúste povedať, kedy Ježiš nie slovami, ale doslova skutkom ukázal svojím nasledovníkom, že mať vieru v neho, znamená konať. A doslova nás ku konaniu takýmto spôsobom vyzval. Je to umývanie nôh. Dodnes veľmi zvláštny biblický text a aj veľmi zvláštny Ježišov postoj.
TEXT: J 13,3–10a
Neprečítal som úvod, ale je tam jedno slovo, ktoré ma zarazilo. Je o tom, že keď Ježiš vedel, že už sa priblížila jeho hodina a keďže miloval svojich, dokonale im preukázal lásku. To slovo „dokonale“ ma skutočne zarazilo. Za tie tri roky si Ježiš vybudoval blízky vzťah so svojimi učeníkmi. Preukazoval im lásku, ako sa len dalo.

• Potom je skutočne otázka, čo bolo na tom umývaní nôh také dokonalé?
• Čím bol tento skutok taký výnimočný, že ho evanjelista Ján, ako jediný zapísal vo svojom evanjeliu a nazval ho dokonalým prejavom lásky?

Je na to mnoho teologických vysvetlení. Mohlo to mať súvis s očistením od hriechov, mohlo to mať súvis s prípravou pred hodom baránka. Mohlo to súvisieť s určitým podielom na Ježišovej smrti ako to povedal Petrovi: …ak ťa neumyjem, nemáš so mnou podiel… Ale dnes nechcem o ničom zvlášť špekulovať. Myslím na to, že dnes hovoríme o vzťahu viery a skutkov, a ak sa v tomto duchu pozriete na tento text, uvedomíte si, že Ježiš čakal od svojich nasledovníkov úžasné skutky lásky. Spojené aj s ponížením, aj so službou, ktorá je nezaujímavá a nepopulárna, a ktorá je nevďačná. Ukončil to slovami: …dal som vám príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil… J 13,15. Je to ten najjednoduchší dôvod, ktorým sa dá vysvetliť tento zvláštny Ježišov čin.
Ale všimnite si, kedy im toto poslanie Pán Ježiš sprostredkoval. Bolo to až nakoniec, po troch rokoch učeníctva. Zrazu im Ježiš povie: TOTO OD VÁS ČAKÁM. Skutky lásky, príkladný život, to je to, čím bude viditeľná vaša viera. Apoštol Ján to vo svojich spisoch často opakoval, že práve láska, ktorá sa prejaví v konaní bude znakom, podľa ktorého vo svete ľudia poznajú, že sme Ježišovi učeníci.

Keď sme boli v prvom ročníku teológie, mali sme jeden večer v posluchárni takzvaný „balecký“. Vyššie ročníky nám urobili program na uvítanie na fakulte. Hrali scénky, napodobňovali profesorov, dávali nám rozličné úlohy a na jedného z mojich spolužiakov vypálila úloha ísť dopredu a umyť štyrom piatakom nohy. Sedeli tam naši profesori, docenti, skoro celá fakulta a teraz zrazu takýto „trapas“. Zobrať handru do ruky, ísť na pódium a umývať niekomu nohy. Ten spolužiak na ktorého to vyšlo, to urobiť nechcel, a tak to urobil ďalší.

Ale musím sa priznať, že keď sa dostanem v Biblii k tomuto textu, vždy mi príde na um myšlienka, dať to niekomu urobiť v kostole. Ježiš povedal, že to máme urobiť tak, ako to urobil On. Doslova a do písmena nás k takémuto činu vyzval. Urobili by ste to? Mali by ste pri tom pocit hanby? Myslím aj na to, žeby som to mal urobiť ja vám, lebo vystupujem tu v kostole ako ten, ktorý vám káže, učí vás a napomína, takže by to mala byť moja úloha. (…kto chce byť medzi vami prvý, nech je sluhom všetkých…)
Faktom je, že toto poslanie dostali učeníci vo veľmi úzkom uzavretom kruhu pred poslednou večerou, a to celému tomuto činu dáva aj trochu iný charakter. Bolo to pozvanie k službe až po určitom čase. Až vtedy, keď sa učeníci naučili Ježišovi veriť, keď už niečo s Ježišom preskákali. Je to ako v hrách, ktoré hrajú deti na počítačoch. Najprv musíte zvládnuť nejaký level, až potom postupujete ďalej. Tak mi to v pohľade na vzťah viery a skutkov pripadá.
Ten prvý level je: pochop, nauč sa to a prijmi, že spasenie je z milosti. Ak si toto základné zvládol a máš to v pamäti, nastupuje druhý level, ktorý je v tom živote veriaceho človeka trochu ťažší: nauč sa slúžiť, nauč sa aj ponížiť, ak je treba, nauč sa konať skutky lásky a milosrdenstva. Ale pozor, nedomýšľaj si, že za to ťa bude mať Boh radšej, a že za to ti skôr odpustí a zmiluje sa nad tebou. To sú tie dve koľajnice, ktoré idú vedľa seba, ale nikdy sa nespoja.
Takto žije viera, takto sa zviditeľňuje. Keď začali fungovať cirkevné zbory, Biblia opisuje, ako si kresťania začali akosi automaticky pomáhať, predávali majetok a pomáhali chudobným, aby mal každý to, čo potrebuje pre život.
No nikde v Biblii sa nedočítate, žeby túto tému nahodili apoštolovia a vyzývali kresťanov, aby si takto pomáhali. Toto sa neučilo a nepodávalo ďalej ako priama Ježišova požiadavka. Predaj majetok a podeľ sa so žobrákom. Ale kde sa to teda vzalo? Odkiaľ to prišlo? Na to je iba jedna možná odpoveď, a ňou je, že to prišlo prirodzene, že to vyplynulo zo vzťahu, ktorý mali títo ľudia ku Kristovi, že sa to zrodilo ako dôsledok ich viery. V tom to bolo výnimočné.
Možno sa budete pýtať: Čo je na tom také výnimočné? Veď to bola obyčajná charita, aké máme aj my dnes. Rôzne charitatívne organizácie, ktoré nemajú nič spoločné s Kristom ani s vierou dokážu slúžiť a pomáhať podobne. Dokonca to môžu byť úplní ateisti a dokážu robiť skutky lásky. Ľutujem, ale nie je to to isté. Položte si základnú otázku: PREČO?

• Prečo taká služba a pomoc?
• Zo súcitu? Zo spolupatričnosti k chudobným?
• Z logického uvažovania, že predsa aj o nejakých bezdomovcov sa musí niekto postarať?
• Alebo preto, že si tak vybudujem meno a povesť?

Základný rozdiel je práve v tej odpovedi na otázku: PREČO? Prvý kresťania by odpovedali, že je to preto, lebo veria v Krista, lebo patria Kristovi, že toto je ten najzákladnejší a najpodstatnejší dôvod prečo boli ochotní konať skutky lásky a dobro. Nie pre vypočítavosť, nie preto, že si niečo logicky uvedomili, a nie preto, že im tých chudákov bolo ľúto. Viera tých ľudí dozrela, a vzťah k Ježišovi sa začal naplno prejavovať. Živá viera začala prirodzene prinášať ovocie skutkov.
Keď sa Martin Luther v časoch reformácie trápil nad tým, kde nájde milostivého Boha, začal tým, čo je človeku najprirodzenejšie a najlogickejšie. Skutkami. Urobiť niečo dobré, prispieť niečím k odpusteniu. Ale veľmi rýchlo dospel k tomu, že človek z vlastných síl nemôže dosiahnuť taký stav, aby si odpustenie zaslúžil.

Tento týždeň som si k tejto téme prečítal veľmi vďačné prirovnanie. Predstavte si, že by ste niekde raz len vďaka nepozornosti prešli na červenú a chytil by vás pri tom policajt. Určite by ste dostali mastnú pokutu, a keby ste ho vytočili, mohol by vám zobrať aj vodičský preukaz. V takých chvíľach zvykneme hovoriť my, šoféri, že sa to stalo prvý raz, že také veci nerobíme bežne. Že roky jazdíme bez nehôd. Ale v ten moment také veci nezavážia. To nikoho nezaujíma, že celý čas ste chodili podľa pravidiel a predpisov, a že chodíte opatrne a bezpečne. Porušili ste predpis a budete za to pykať.

Luther toto pochopil veľmi rýchlo. Ak by chcel mávať skutkami, nesmel by porušiť Boží zákon – NIKDY! Ale to sa už mnohokrát v našom živote stalo. Preto prišlo to jasné svedectvo o Božej milosti, ale aj jasný postoj k skutkom, v ktorých môžete živú vieru zbadať na živote iného človeka.

AMEN

Piesne: 498; 461; 200; 553; A 61; 656/11
Texty: 2Kron 28,8–15; R 12,9–15; Mk 12,41–44; Ž 112,1–9