15. Nedeľa po Svätej Trojici 2013

Kázňový text: L 17,3–6

Pôvodne som dnes chcel hovoriť iba o viere. Službou slova bol vybratý na dnešnú nedeľu text z Lukášovho evanjelia, 17 kapitoly, z 5. a 6. verša, kde sa hovorí o prosbe učeníkov, ktorí žiadali, aby im Ježiš prisporil vieru.

A Ježiš na to odpovedal, že keby mali vieru, ako horčičné zrno dokázali by presadiť strom rovno do mora. Ešte jednu podobnú udalosť spomína aj evanjelista Matúš v 17. kapitole, kde Ježiš hovoril o viere, ktorá by dokázala preniesť celý vrch z jedného miesta na druhé. Musím sa priznať, že som si tieto Ježišove reakcie vysvetľoval veľakrát mylne.
Slovo „prispor“ je už dosť archaické slovo, možno by sa dalo preložiť ako ušetri pre nás, uschovaj, aby sme jej mali dostatok pre život, daj nám ju, aby sme dokázali robiť veľké veci.
Samotná Ježišova reakcia na túto žiadosť bola ohromujúca, pretože on sám priamo povedal, že keby sme mali dostatočnú vieru, dokázali by sme presádzať stromy, či prenášať hory. Načo by nám teda boli bagre a buldozéry? Mohli by sme sa ako cirkevný zbor rovno prihlásiť do tendra na stavbu diaľnic, keby sme dokázali len tak vierou poprehadzovať kopce z jedného miesta na druhý.
Určite nie som jediný, kto podľa týchto slov už niekedy hodnotil svoju vlastnú vieru. Pohli ste bratia a sestry už nejakým kopcom? Skúšali ste to? Alebo aký strom ste presadili silou svojej viery? Ktorú horu ste posunuli aspoň o pár centimetrov? Keď nezapočítame tie, ktoré sme prehádzali lopatou, tak tam budete mať pravdepodobne ako aj ja, číslo 0. To teda znamená, že moja viera nedosahuje ani veľkosť horčičného zrna. Ono je vraj menšie, ako zrnko maku.
To porovnanie je dosť deprimujúce, pretože občas s hrdosťou povieme, že sme veriaci ľudia, že máme vieru v Boha, že sme kresťania. Ale ako sa môžem pochváliť niečím, čo je ešte menšie ako horčičné zrniečko? O čom to rozprávame, keď podľa tohto Ježišovho porovnania je tá viera taká maličká, až je nepatrná? Vrchy ani stromy prenášať vierou nevieme, tak akúto vieru máme? Je vôbec nejaká?
Vŕta mi v hlave, či toto je to, čo týmito slovami o prenášaní hôr a presádzaní stromov Ježiš myslel. Prakticky nikdy žiadnu horu ani on nikde nepreniesol. Vieme, že raz preklial figovník a ten po čase uschol. Ale o jeho prenášaní hôr a presádzaní stromov nič evanjelia nehovoria. Nikdy žiadnym spôsobom Ježiš neuľahčil človeku prácu, aby sa mu žilo lepšie tým, žeby nemusel nič robiť. To znamená, že na prenášanie hôr máme stále lopaty a fúriky a bagre a buldozéry. Na tom sa nič nezmenilo. Tak o čom je reč, keď Ježiš hovorí, že by sme dokázali presadiť strom s vierou veľkou ako horčičné zrno?
Ak poznáte evanjeliá, tak viete, že Pán Ježiš nezvykol vo svojich rečiach preháňať. Nehovoril tak, ako to často počúvame z úst napríklad politikov, alebo rôznych kandidátov na rozličné funkcie. „…keď ma zvolíte, urobím toto a toto, dokážem také veci vykonať, také mám plány… Toto v slovách Ježiša niet. Ale tu, keď hovoril o viere o veľkosti horčičného zrna, akoby prestrelil.
Myslím, že tieto slová by sme mali chápať ako podobenstvo, ako prirovnanie, ktoré Ježiš používal často. A ak ich chceme pochopiť, mali by sme zobrať do úvahy aj súvislosť, v akej boli vyslovené. Tá prosba „prispor nám viery“ bola reakciou na to, o čom Ježiš hovoril pred učeníkmi skôr (L 17,3–4). Bolo to o tom, že máme napomenúť brata a pokarhať ho, ak urobí niečo zlé, a ak učiní pokánie, tak mu máme odpustiť. Aj vtedy, ak by to bolo hoci aj sedem ráz cez deň, vždy by sme mali dokázať jeho ľútosť prijať.
Tieto slová boli pre učeníkov šokujúce. Oni brali Ježišove slová s absolútnou vážnosťou, ale toto sa im zdalo šialené. Bola to prirodzená reakcia, keď si uvedomili, že toto má byť súčasť ich viery. Tak si v duchu povedali: na toto nemám, toto nedokážem, potrebujem našetriť vieru, aby som dokázal urobiť takúto vec v živote.
My by sme reagovali v dnešnej dobe inak. Povedali by sme, že nie sme blázni, aby sme nejakému človeku sedem krát za deň niečo odpúšťali. Veď sa predsa nedáme zneužívať, nebudeme nikomu za hlupákov.
Učeníci však reagovali inak. S veľkou vážnosťou povedali Ježišovi, tak nám takúto vieru, ktorá dokáže i za deň sedem krát odpustiť, niekde ušetri a daj, lebo toto nedokážeme.
Celý ten text teda vôbec nie je o stromoch a ich presádzaní do mora, ani o kopcoch a ich presúvaní. Celé toto je o odpustení, ktoré má veriaci človek urobiť pri každom, kto príde s ľútosťou a prosí nás, aby sme mu odpustili. A ak budete o tom takto uvažovať, tak v Ježišovom živote je takýchto príkladov viac ako dosť. Asi najviditeľnejší je v slovách z kríža: Bože, odpusť, lebo nevedia čo činia.
Chcete teda vedieť aká veľká je vaša viera? Chcete si ju pomerať? Nie je na to prístroj. Nie je to ako u lekára, keď si prídete zmerať tlak a on vytiahne tlakomer dá vám ho na ruku a po chvíli vie povedať, či je to v poriadku alebo je tlak nízky, alebo naopak mierne zvýšený.
Nikde na farskom úrade som nenašiel „vieromer“, aj keď by to bolo jednoduchšie. Priložil by som to niekde na ruku a po chvíli by som vám povedal: je to podstatne menšie ako horčičné zrno, ešte sa potrebujete snažiť, alebo je to už ako zrnko maku, nebodaj ako zrno kukurice. Takýto pristroj nemáme, a myslím, že nie je ani na vyšších cirkevných úradoch.
Ono je to celkom inak.

• Je to o našej ochote odpustiť aj sedemkrát za deň.
• Je to o tom, že nebudete cítiť nenávisť voči dieťaťu, ktoré nie vždy počúva.
• Je to o tom, že vo vás nebude hnev voči manželke, či manželovi, aj keď neurobili to, čo ste od nich čakali a ani tak, ako ste od nich čakali
• Je to o tom, že s pokorou prídete aj za nepodareným susedom a milým slovom sa mu budete prihovárať, aj keď by si zaslúžil celkom iné jednanie.
• Je to o tom, že nebudete v srdci cítiť hnev voči človeku, ktorý vám ublížil, ale že tú horu vaša dôvera v Krista, akoby zázrakom prenesie od vás preč.
• Že vás neopantá nenávisť voči niekomu, kto je voči vám neférový a nečestný, ale že tomu stromu nenávisti rozkážete, aby sa vytrhol aj s tými velikánskymi koreňmi, zachytenými hlboko vo vás, a celé to hodíte do mora odpustenia.

Toto je ten zázrak viery v Ježiša Krista. Nespočíva v nejakých zázračných kúskoch s prenášaním hory, aby všetci naokolo videli, aké zázraky dokážete urobiť. A nie je to ani o tom, aby sme iným predvádzali, že viera v Krista dokáže presadiť strom.
To, čo mal Pán Ježiš pri týchto slovách na mysli, je oveľa nenápadnejšie, ale pritom oveľa ťažšie. Viera v Krista dokáže priviesť človeka k tomu, aby preniesol horu nenávisti preč zo seba, zo svojho vnútra. Aby dokázal zakorenený a hlboko v nás popreplietaný starý hnev vytrhnúť aj s koreňmi a hodiť preč do mora.
K tomuto nás vedie viera v Pána Ježiša Krista. Takže, bratia a sestry, máte takú vieru, ako horčičné zrno?

AMEN

Piesne: 547; 456; 548; 647; A 62; 656/11
Texty: 5M 4,29–31; F 4,11–13; L 10,38–42; Ž 127,1–5