19. Nedeľa po Svätej Trojici 2013

Kázňový text: Ezd 3,8–11

Máme dnes bratia a sestry slávnostný deň pamiatky posvätenia nášho Obišovského chrámu. Sviatočný deň by mal byť plný radosti a nadšenia, dobrých správ, nejakých darčekov. Je to niečo podobné, ako deň vašich narodenín.

Človek sa zobudí v trochu lepšej nálade, pretože má nejaké očakávania. Počíta s tým, že si to aspoň tí najbližší všimnú, zagratulujú, poprajú niečo dobré a vážne, prípadne zvykneme povedať aj niečo humorné na pobavenie. Zdvihneme zopár telefonátov s gratuláciami, a tí najbližší nezabudnú na nejaký darček, ktorý nás má potešiť a pripomenúť, že sa ľudia okolo nás o nás zaujímajú.
Niečo podobné by sa malo udiať dnes, aj keď kostol nemá emócie a nemôže nám porozprávať, ako tieto slávnostné chvíle prežíva. Nepotriasame rukou, ale darček v priebehu roka kúpime. Je v podobe nejakej úpravy, vynovenia, výmeny niečoho starého za nové, či opravy nejakého poškodenia.
Čo teda k dnešnému dňu povedať? Zagratulovať? Otázkou je: komu? Kostolu alebo nám? Dnes si prečítame biblický text, ktorý nám trochu priblíži radosť z chrámu, radosť z takejto budovy, ktorá ma slúžiť na oslavu Hospodina, nášho Trojjediného Boha.
Je to udalosť, ktorá sa odohrala po návrate Židov z babylonského zajatia. Trvalo im dva roky, kým ako tak opravili hradby Jeruzalema a svoje domy, a potom sa pustili do stavby chrámu. V chudobe, unavení a vyčerpaní, ale v srdci s ohromným nadšením a vďačnosťou.Generácia ľudí, ktorá sa poučila z minulosti a vážila si to, že im Boh doprial vrátiť sa do vlasti a môcť začať odznova.
TEXT: Ezd 3,8–11
Takto opisoval Ezdráš radosť ľudí, keď sa začala stavba domu Božieho. Pri tak veľkých veciach je vždy nadšenie a odhodlanie. Myslím, že vtedy bolo ozaj úprimné a pravdivé, ale ak trochu poznáte starú zmluvu, časom človek upadne do letargie, všednosti, a to čo má si prestane vážiť. Tak nejako to bolo v pokračovaní druhého chrámu.
My máme dnes slávnosť, ale viete sa tešiť a tak úprimne radovať z toho, že tu tento kostol stojí? Máte radosť a vnútorne nadšenie z toho, že toto je miesto, kde sa môžete stretávať s Bohom, s bratmi a sestrami? Ak by bol tento kostol živým, tak by asi viac spomínal na časy, keď tu bolo v takýto deň všetko natrieskané a spev bol mohutný, aj keď asi trochu pomalší, ako dnes.
Lenže kostol je len budova, veľkolepá, vysoká a honosná, ale vždy iba budova z kameňa, vápna, betónu a tehál. Budova, ktorá ma svojský tvar, ale je to len niečo hmotné, neživé. Je to ozaj tak?
Viem, že starší k nej majú väčšiu úctu a oveľa bližší vzťah a bližšie spojenie. Vedia povedať, že je to ich kostol, ich miesto, súčasť ich života. Mnohí máte k tomuto miestu vlastnícky vzťah. Poviete, že je to môj kostol.
Mladším ľuďom je toto vnímanie cudzie. Necítia také povedomie, že toto je moje vlastníctvo, môj kostol. A keby bol schátralý a zničený, vedeli by bez problémov povedať: stretávajme sa niekde v kultúrnom dome, veď Bohu by to neprekážalo. Chváliť a oslavovať Boha môžeme všade.
A neveriaci ľudia, tým by to bolo asi celé jedno, aspoň by niektorých potešilo, že ich ráno o 5:00 nebudia zvony, keby tu bolo všetko na rozsypanie.
Ako to teda je? Ktorý postoj k chrámu je ten správny?
Na jednej strane je kostol symbolom cirkvi. Pokiaľ v nejakej dedine kostol stojí, je opravený a dobre vyzerá, viete, že tam sú ľudia, ktorí do zhromaždenia chodia, a ten zbor má nejaké duchovné formy života. Ak chátra, rúca sa a je v dezolátnom stave, je to dôkaz toho, že kresťanské spoločenstvo tu dýcha z posledného a pomaly končí.
Najsmutnejšie na tom je, že je to niečo, s čím sa musí popasovať už aj naša cirkev. Často si opakujeme Ježišovo zasľúbenie, ktoré povedal pre svoju cirkev, že: „ju ani brány pekelné nepremôžu“, a podľa tohto slova si občas myslíme, že to platí aj o cirkevnom zbore, ako základnej organizačnej jednotke cirkvi. Ale to nie je pravda. Generálne presbyterstvo začína riešiť jednu ohromnú dilemu, ktorá nie je iba v západných krajinách. Čo s kostolmi, kde už niet ani jedného evanjelika, ktorý by sa o nich staral? A nehovoríme o ojedinelom prípade. Dokonca ich ani nie je komu darovať. Keby v tých dedinách pôsobila iná kresťanská cirkev, tak by nebol problém povedať, tu je kostol, používajte ho vy. Je to už aj naša realita, bavíme sa možno aj o 20 prípadoch. Kostol stojí, ale už niet človeka, ktorý by v ňom otvoril okná a vyvetral, zazvonil, či prišiel do neho na nejakú bohoslužbu. Zrazu sa nám zdá Ježišovo slovo nenaplnené. Brány pekelné cirkev nepremôžu, ale premohlo ju vysťahovalectvo, nevera a apatia ľudí, či rómsky problém. A symbol kresťanstva v obci nemo hovorí, že cirkev umiera.
Ako to teda Ježiš myslel? Nie je kostol potrebný, aby Ježišova cirkev žila? Alebo sa kresťanstvo mení? Bude fungovať do budúcna ako v prvej cirkvi, keď sa stretávali veriaci iba po domoch? Keď sa do chrámu v Jeruzaleme postupne nevedeli dostať, lebo ich židia nepustili, a im ostali len domácnosti?
Keď nad tým rozmýšľam, tie kostoly po všetkých tých dedinách a mestách predsa niekto postavil, a bolo za tým aj presvedčenie a ohromná viera, že cirkev potrebuje takúto stavbu. Tí ľudia ich stavali vo viere, že toto potrebuje cirkev Ježiša Krista, aby žila na tejto zemi.
Keď porovnáte, že náš kostol má cez 200 rokov, a zamyslíte sa v akých domoch vtedy žili ľudia, ktorí ho stavali, je to ohromný paradox. Oni žili v maličkých kamenných či váľkových domoch s jednou izbou a kuchyňou, kde žili často i tri generácie, ale keď stavali kostol, kde by sa stretávali pri Božom slove, postavili niečo také. Ohromitánske a vysoké s mohutnou vežou, ktorú je vidieť na široko-ďaleko.
Má niekto odvahu povedať na túto prácu, že to celé zle pochopili, a nebolo to potrebné a ani to nemalo zmysel? Občas si povieme, že nám nie je treba takýto veľký kostol. Ak by to bolo niečo menšie, povedzme praktickejšie a variabilnejšie, ľahšie by sa to udržiavalo, ľahšie by sa tu kúrilo, všetko by mohlo byť iné.
Ale títo naši starí otcovia a prastarí otcovia len prebrali spôsob nejakej vtedajšej tradície. Kostoly sa stavali v tej dobe takéto. Dnes sú modernejšie, ale princíp kostolov ostal podobný. Je tam nejaká základná loď, to je miesto, kde sú lavice a kde ľudia sedia, potom je vyvýšená oltárna časť, na vhodnom mieste kazateľnica a krstiteľnica, a nakoniec vysoká veža. Na tomto sa nič nezmenilo. A či už je vpredu oltár, alebo len stôl a nejaký kríž, to už záleží na vkusu ľudí.
Sú takéto stavby v súlade s Božím plánom? Sú v súlade s Božou vôľou? Alebo je to jedno, kde sa stretne Boží ľud? Občas mi niekto povie, že ísť na bohoslužby do domu, ako máme povedzme v Suchej Doline, nie je ono. Sú ľudia, ktorí do takéhoto spoločenstva neprídu. Radšej ostanú doma, a keď tak raz začas pôjdu do kostola do mesta. Vtedy sa pýtam, či záleží na tom, kde počúvam Božie slovo? Či je dôležitá budova? Veď je jedno, kde som, hlavné je, že mám otvorené uši i srdce.
Otázkou je, čo vlastne mám mať rád? Čo milujem? Tú budovu, či to, že sa ľudia stretnú ako jedno spoločenstvo, ako bratia a sestry? To nadšenie, keď sa židia vrátili zo zajatia a začali budovať chrám bolo preto, že sa zjednotili, že ich spájala spoločná vec, že tvorili spoločenstvo a mali rovnakú vieru a rovnaký názor na Boha. Bola tam vďačnosť za záchranu a vyslobodenie. Postaviť nanovo chrám bolo pre nich aj prejavom vďaky. Preto ten veľký jasot, keď položili základný kameň.
Pamätám si, ako sme raz boli na jedných bohoslužbách u nás na Slovensku v jednom kostole. Bol veľký, a aj ľudí bolo celkom dosť, ale každý sedel vo svojej lavici po dvoch, po troch, vždy dostatočne ďaleko od druhých. Na jednej, na druhej strane lavice, ale vždy od seba. Bolo to také čudné. Tí ľudia si boli takí ďalekí, takí nejednotní, takí odcudzení.
Nadšenie z kostola opadne. Možno takú úprimnú radosť mali v tomto kostole vtedy, keď ho dokončili a videli toto mohutné dielo, ale po 200 rokoch sa tešiť z niečoho, čo sme ani nepostavili my, je už nejednoznačné. Prišla už do toho celého taká všednosť.
No radosť by sme mali mať z niečoho iného. Tá radosť by mala byť zo spoločenstva.Z ľudí, ktorí sú tu, z toho, že sa tu stretneme, aby sme spolu oslavovali Boha, modlili sa spoločne, mali možnosť počuť, čo nás Boh nového učí a v čom nás napomína. Radosť z toho, že tu máme priateľov, s ktorými sme zajedno vo veciach viery.
Mám takú kacírsku otázku: Myslíte si, žeby mohol Boh nenávidieť toto miesto? Môže sa mu stať odporné? Keď som prednedávnom videl fotky z niektorých evanjelických kostolov, uvedomil som si, že budova nie je nič. Že môže prísť čas, keď schátra a nebude ju mať kto opravovať a navštevovať, a keď sa rozsype a spadne. V konečnom dôsledku sa pominie nebo i zem, a tak sa pominú aj tie naše kostoly a katedrály. Ale spoločenstvo ľudí oslavujúcich Boha bude aj v nebesiach.
Toto je podstata kostola. Stavajú sa na to, aby v nich ľudia tvorili spoločenstvo veriacich.Aby sa spojili ako jedna duša, a oslavovali Boha, aby spolu ako jedna duša zaspievali: Smieť žiť pre Krista, pre neho mrieť, ako sme to robili dnes. Aby sa porozprávali pred kostolom, aby si podali navzájom ruky, aby sa na seba usmiali a povedali si: dobre že vás vidím, dobre, že ste tu. Nemilujte kostol, ale milujte spoločenstvo týchto ľudí, ktorí sa spolu stretávajú s Kristom a s vami. A pracujte na tom, aby to bolo lepšie spoločenstvo, aby vzťahy medzi nami boli dobré, aby tu bol pokoj a porozumenie, ohľaduplnosť i láska.
A vtedy ten kostol neschátra. Bude tu stáť, a bude dôkazom toho, že tu ľudia žijú s Bohom, a že Boh miluje toto miesto.

AMEN

Piesne: 492; 475; 649; 633; 263; A72
Texty: J 2,13–22; Ž 84,2–5