21. Nedeľa po Svätej Trojici 2013

Kázňový text: 1M 6,5–17

Veľmi jednoduché a krátke biblické rozprávanie o potope sveta možno v mnohých z vás vyvolá určité rozčarovanie, keď som ho vybral ako kázňový text na pamiatku posvätenia tohto nášho chrámu.

Niektorí ste možno automaticky skeptický k takémuto príbehu a pripadá vám, ako nedokázaná a neoverená rozprávka z dávnych čias. Príliš romantická, literárna, ako nejaká bájka, z ktorej sa dá ťažko niečo hodnoverné a podstatné povedať ľuďom 21. storočia.
No vôbec to takto nemusí byť. Ale nechcem dnes historicky dokazovať potopu, aj keď by sa dali povedať argumenty, ktoré by stálo za to zvážiť. Povodňová katastrofa okolo roku 4000 pr. Kristom v južnej Mezopotámii je archeologicky istá, aj keď nie je dokázané, že je totožná s tou biblickou. O potope sveta hovorí príbeh z južnej Babylonie na sumerských tabuľkách z Nippuru. Skutočnosť ničivej potopy sa stala súčasťou sumerskej historickej a literárnej tradície. Veľmi známe je mimobiblické rozprávanie o potope, ktorá tvorí súčasť dlhšieho starovekého diela: Epos o Gilgamešovi. Takže sa vôbec nemusí jednať len o vymyslený príbeh, ale o niečo, čo má svoj reálny historický základ. Ale toto nie je dôvod, prečo o tom dnes chcem hovoriť.
Ten Noachov príbeh je pre mňa určitou paralelou k oveľa novšej histórii, ktorá tvorí súčasť tohto nášho malého kostola. Vždy pri výročí sa neviem ubrániť predstave, ako povedzme tu v Kysaku vznikla myšlienka postaviť kostol. Ako to pred tými 63 rokmi muselo byť. Kto prišiel s tým nápadom, s tou myšlienkou, že táto dedina potrebuje kostol? Kto to celé naštartoval? Viete, na začiatku to musel byť ten jeden človek, ktorý o tejto veci začal uvažovať. A ak mám byť úprimný, tak si myslím, že takéto myšlienky neprichádzajú z ničoho nič. Väčšinou je za tým nejaké vnuknutie,ktoré toho človeka osvieti, osloví, či zaujme. A to je to, čo mi veľmi pripomína ten Noachov príbeh.
Podobá sa to tomu, ako Boh oslovil človeka s tým, že ma postaviť niečo, čo má slúžiť na záchranu ľudstva. Áno, takto sa pozerám aj na tento kostol v Kysaku. Boh dal niekomu vnuknutie, myšlienku stavať niečo, čo má prispieť k záchrane ľudstva, k záchrane človeka. Možno nie celosvetovo, ale lokálne tu v Kysaku a jeho okolí.
Je to stavba, ktorá tiež začala nejakou Božou výzvou, oslovením človeka k práci a konaniu. Tak ako Noachova stavba, ktorú staval dlhý čas a ľudia prichádzali s otázkou: Prečo to robíš? Aký to má zmysel? Čo tým chceš dosiahnuť? Tie isté otázky museli zodpovedať aj tí, ktorí stavali tento kostol. Načo vám je? Kvôli čomu ho potrebujete? Je to dobrý nápad? Možno sa niekto i pousmial. Možno sa našli i takí, ktorí proti tejto stavbe bojovali. Je to akoby popis Noachovej situácie, v ktorej bol pre mnohých vo svojej dobe doslova za blázna. Nová zmluva hovorí o tom, že Noach svojich súčasníkov volal k pokániu, napomínal, vyzýval za celý ten čas. Snažil sa ako len vedel. Tie roky stavby korábu, boli poslednými rokmi Božej milosti vtedy. Ale požadované ovocie jeho výzva nepriniesla.
Myslím si, že ten istý účel má aj táto stavba. Je to miesto záchrany. Miesto, kde sa človek môže ukryť pred hriechom a prečkať takú duchovnú pohromu, ktorá dnes zachvacuje náš svet. Doslova a do písmena je to taký úkryt, kde sa človek môže cítiť v bezpečí.
Noachova poslušnosť je poslušnosťou tých, ktorí stavali tento kostol. S problémami, starosťami, ako vždy s malým množstvom peňazí, ale v presvedčení, že je to nutné k prežitiu, že je to nutné k záchrane.

Nemyslím teraz priamo na budovu. Keby prišlo nejaké zemetrasenie, tak nás ani tento kostol nezachráni. To sme si mali stavať nejaký atómový kryt. Ale toto miesto má chrániť dušu človeka. To bol dôvod, prečo ho v minulosti ľudia postavili. Verili tomu, že tu nájde človek odpočinutie, že pri Božom slovo nájde potešenie i povzbudenie, a keď tu príde obťažený hriechmi, bude tu počuť zvesť o odpustení. To je to, čo stále potrebujeme, a tieto potreby vám nič iné neutíši ani neuhasí.
Viem, že v Kysaku majú ľudia tých možností viac. Môžu zájsť do kultúrneho domu na nejaké vystúpenie, čo môže potešiť a kultúrne povzniesť človeka. Je dobré vidieť niečo hodnotné, niečo umelecké. Ľudia môžu dať prednosť relaxu, a zahrať si na ihrisku futbal či tenis, alebo sadnúť na bicykel a vyvetrať sa, či hocijako inak odreagovať. Aj to človek k svojmu životu potrebuje. Ale žiadne z týchto miest vám nevyrieši obťažené svedomie. Na žiadnom z týchto miest vám nemôže nikto povedať: odpúšťajú sa ti tvoje hriechy, choď v pokoji a nehreš viacej.
Tento kostol je tu preto, aby bol duchovnou archou záchrany pre ľudí v Kysaku a okolí. Nie pred potopou, ale pred hriechom a životom v ňom.
Sú určite takí, ktorí povedia, že pre dnešnú dobu je to už niečo zastarané a nemoderné. Že niečo také v dnešnej dobe moderný človek nepotrebuje. Pripúšťam, každý môže mať svoj názor. Tak isto nepotrebná bola aj Noachova archa na mieste, kde široko ďaleko nebola voda, po ktorej by sa mohla tá loď plaviť. Bola na posmech ľuďom, ktorí chodili okolo a nechceli uveriť správe, že toto potrebujú ak chcú prežiť.
Som si istý, že to bol pre Noacha a jeho synov veľmi ťažký čas. Stavať také veľké dielo a pritom počúvať výsmech a urážky. To odoberalo síl, zneisťovalo ich v tom, čo robili. Občas sa cítim podobne, keď tvrdím, že potrebujeme spoločenstvo veriacich ľudí, že potrebujeme cirkev, že potrebujeme byť tu na tomto mieste, aby sme mohli duchovne rásť a napredovať. Že pre duchovný život človeka je to nutnosťou. A mnohí absolútne nevidia dôvod, kvôli čomu by sem chodili. Čo im taký kostol môže dať, ako ich takéto miesto môže zachrániť? Veď nič nehrozí!

Pritom nevidia, že hrozba je tu vždy, ale je vždy skrytá. Tak ako vtedy pohroma záplavy. Pokiaľ za dní Noacha nezačalo vytrvalo pršať, nikto tu hrozbu necítil. Loď nepotrebujete, keď svieti slnko, ale až keď začne stúpať voda. No vtedy už nie je čas na stavbu. Kým sa v živote darí a všetko ide dobre, nepotrebujeme ani Boha ani spoločenstvo, ale keď príde pohroma, vtedy je ho už ťažké nájsť. Preto hovorí Božie slovo: Hľadajte Hospodina dokiaľ sa dáva nájsť, vzývajte ho dokiaľ je blízko. Je to prirodzený prejav človeka v utrpení: Bože pomôž! No je otázne, či práve vtedy sa dá Pán Boh človeku nájsť.
V tom bola potopa krutá. Keď Boh zavrel dvere korábu, nemohol ich už Noach otvoriť. Boh je tým, ktorý môže zatvoriť dvere svojej milosti a človek bude darmo búchať na dvere kostola, môže sa stať, že tam Boha nenájde.
Kostol i koráb hovoria o stiesnených podmienkach. Nastúpiť a tlačiť sa v nejakej lodi, počúvať na každé slovo, nemať veľa na výber. To všetko hovorí o obmedzovaní.Je to presný opak slobody, ktorú dnes ľudia postavili na vrchol všetkých túžob. Byť slobodný, nedať si zasahovať do života, nedať sa nikým ovládať. Mať slobodu vo všetkom čo chcem a po čom túžim. Toto sa dnes považuje za ideál. Stavať nejakú loď podľa presných pokynov, dať si tak veľmi zasahovať do života, kvôli tomu byť ostatným za blázna, podriadiť sa absolútne niekomu inému a nemať na výber, to je ohromné otroctvo. Tlačiť sa v nepohodlnom korábe s nejakými zvieratami a čakať, kým príde búrka. Toto sú veci, ktoré ľudia nechcú.
A nechcú to presne tak, ako nechcú sedieť v nedeľu v kostole a počúvať, ako im na základe Biblie niekto hovorí, čo môžu robiť a čo nie. Čo je dobré a čo je hriech. Majú pocit, že byť tu je obmedzovanie ich vlastnej slobody. Nechcú byť zatvorení za týmito múrmi a nechcú sa tlačiť v nejakých nepohodlných laviciach, keď sloboda je tam vonku, kde si môžu robiť, čo sa im len zachce.
A takto to skutočne je. Tam vonku to zatiaľ vyzerá tak slobodne a voľne. Až do chvíle, keď sa spustí dážď. Dážď pohromy a biedy. Vtedy prídu tie výčitky: keby som bol nastúpil, urobil veci v živote inak, keby som si bol vybral inú cestu. Keby som bol toho Boha hľadal skôr. V ľudskom živote môže prísť potopa. Je obrazom toho konečného a posledného, keď už niet cesty na nápravu, korektúru ani reparát. Už je to iba to bezhlavé búchanie na dvere, ktoré už nikto nemôže otvoriť. Tak sa predstavil Pán Ježiš v Zjavení v liste do Filadelfie: …ktorý otvára tak, že nikto nezatvorí a zatvára tak, že nikto neotvorí.
No dnes tomu tak ešte nie je. Kysacký kostol tu stále stojí, stále sa na ňom pomaly pracuje. Vymenili sme tohto roku okná, nejaká práca nám zostala ešte na ďalší rok. Takže na nás ostala tá Noachovská robota. Máme čas možno niekoľko desiatok rokov, aby sme volali ľudí k pokániu. Pripomínajte im, že bez Boha ich čaká len pohroma. Že im hrozí večné odlúčenie od Boha, večné zahynutie, ale že dvere Božej milosti sú tak otvorené, ako sú otvorené pre každého jedného dvere nášho kostola. Takže nám ostáva iba dúfať, že budeme úspešnejší v napomínaní, ako bol Noach vo svojej dobe.
Tak vážne bolo vtedy Noachovo napomenutie, pretože mohlo zachrániť životy mnohých ľudí. Ešte vážnejšie je naše volanie ľudí k Bohu a do spoločenstva s Kristom, pretože ich môže zachrániť od večného zahynutia.

AMEN

Piesne: 347; 350; 642; 628; A 73; 263
Texty: Ž 84,2–5; J 4,21–24