26. Nedeľa po Svätej Trojici 2013

Kázňový text: 1Tes 4,13–18

Dnes by som chcel s vami bratia a sestry otvoriť otázku smrti a zomierania. Je posledná nedeľa v cirkevnom roku a tá hovorí tematický o pripravenosti na druhý príchod Krista. Neviem, ako sa to bude ďalej vo svete vyvíjať, ale zatiaľ to vyzerá tak, že skôr ako druhý príchod Ježiša Krista nás čaká iný koniec sveta a tým je naša osobná smrť.

Vo svojich dôsledkoch je jedno i druhé rovnaké. Končí sa život tu na zemi a prichádza telesná smrť, potom vzkriesenie, posledný súd a na koniec večný život, alebo večné zatratenie.
Je to v podstate najjednoduchšie sformulovaná naša viera, čo sa týka posledných vecí človeka. Tak to učím konfirmandov a tak ste tomu boli naučení aj vy ešte v mladosti.
Teória je však jedna vec a viera v tak vážnych chvíľach ako je smrť je vec druhá. Iné je, čo ste sa naučili v mladosti, v konfirmačnom veku, ešte ako deti, a druhá vec je, čo ste od vtedy ešte o smrti počuli, kto vám čo ešte o tom nahovoril, či ste čítali nejakú knihu alebo videli niečo o tom v nejakých filmoch v televízii.
Náš pohľad na smrť je ovplyvnený mnohými vecami, s ktorými sme sa počas života dostali do kontaktu, a tak je náš pohľad niekedy poznačený iným náboženstvom, nekresťanskými vplyvmi, či ďalšími ľudskými poverami či výmyslami.

• Aby som bol konkrétny, tak minulý týždeň mi deti na náboženstve povedali, že človek môže zomrieť a narodiť sa ako niekto iný. Čo je vplyv hinduizmu.
• Do hrobu musíme dať mŕtvemu mincu do ruky, aby zaplatil prievozníkovi, alebo nech to znie pobožnejšie tak modlitebnú knižku či Bibliu.
• Chlapom v niektorých častiach Slovenska aj dvojdecovku. (Nezistil som načo.)
• Alebo sa v dome zakrývajú všetky zrkadlá. Čo tiež neviem odkiaľ pochádza a čo to ovplyvňuje.

Možno niečo z toho ste pri mŕtvom človeku urobili aj vy. Otázkou je však ale: prečo? Dôvod je veľmi jednoduchý. Náš pohľad na smrť nesformovala len naša viera a kresťanstvo, ale ďalšie a ďalšie informácie, ktoré sa nám do uší dostali. Rôzne fantastické filmy, ktoré sme videli v televízii, knihy, ktoré sme na túto tému čítali, ale aj nejaké zaujímavé príbehy, ktoré nám niekto iný rozprával. Videli ste napríklad film DUCH s Patrikom Swayzem? Ako ho zastrelili na ulici, a on ako duch pomáhal ešte svojej snúbenici? Vymyslený film, ale venuje sa téme smrti, a toho, ako to po smrti môže vyzerať. Či starší film Hráči so smrťou o klinickej smrti, alebo všelijaké mysteriózne seriály, ktoré sa na túto tému chrlia v Hollywoode. Ale aj zážitky ľudí, ktorí prežili klinickú smrť. To všetko ovplyvňuje náš pohľad na smrť a na to, ako sa na ňu pozeráme.
Niektoré tie príbehy ju zľahčujú, zosmiešňujú, iné smrťou desia a zastrašujú.
Ako by mal vyzerať náš pohľad na smrť? Ako by sme ju mali vnímať?

Bol som minulý týždeň v Košiciach, kde som na mestskom cintoríne pochovával. Pozabudol som trochu na to, že nie som na dedine, pretože keď som vstúpil do domu smútku, bolo tam asi 20 ľudí. Trochu som bol v šoku. V meste príde na pohreb už iba rodina, prípadne najbližší priatelia. Došlo mi, že sa zo smrti stáva už dosť súkromná záležitosť. Je to téma, o ktorej už veľa nehovoríme ani pred tými, ktorí sa k nej blížia. Máme na to svoj dôvod. Bojíme sa, že by mali pocit, že ich už pochovávame, že im berieme nádej. Takže kým sme zdraví, nie je dôvod hovoriť o smrti, lebo je to vec nepríjemná, a keď sa smrť blíži, tak to už zase nie je vhodné o nej rozprávať.

Postavili sme smrť v našich rodinách do určitého TABU, a odsúvame ju zo svojho stredu. Vďaka medicíne nám ľudia zomierajú v nemocniciach v cudzom prostredí, pretože sa nechceme na smrť pozerať, bojíme sa jej a ani nevieme, čo by sme pri nej mali robiť, keď prichádza.
A aká je najlepšia smrť? No taká rýchla v spánku, aby sme ani nevedeli že vôbec prišla. To mám z vašich slov. Došli sme k tomu, že smrť nechceme vidieť, nechceme o nej počuť, nechceme ju stretať, nechceme o nej hovoriť. Ale to neznamená, že keď sa mi takto správame, že smrť zmizla. Je tu a stále tu na zemi bude. Dosiahli sme len to, že smrť, ktorá nie je nikde, je vlastne všade.
Zabudli sme na zásadnú vec, zásadnú kresťanskú vec. Čo je vlastne smrť podľa Božieho slova? Je to bod, ktorý delí náš pozemský život od života vo večnosti. Je to bod, ktorý oddeľuje život v ktorom môžeme ešte niečo zmeniť od života, v ktorom už nebudeme meniť nič.
Vráťte sa na chvíľu vo svojich mysliach do školských lavíc a predstavte si, že píšete veľmi dôležitý a vážny test. Sedíte nad papierom, rozmýšľate a môžete písať odpovede. Ale potom povie profesor, zložiť perá, a to je moment, po ktorom už nič v tej písomke neopravíte, neovplyvníte už známku ktorú dostanete. Potom už len čakáte na výsledok. Tak nejako sa dá pozerať na smrť. Teraz sedíme nad otázkami a môžeme písať odpovede, môžeme ešte mnohé veci zmeniť a opraviť. Môžeme dokonca prejsť na prvú stranu a začať odznova, ale dôležitý je ten moment, zložte perá a odovzdajte písomky.
Ktorý žiak by chcel, aby táto výzva prišla neohlásene a narýchlo? Ktorý žiak by chcel, aby ani netušil, že sa ten koniec blíži?
Narážam na to, že v minulosti ľudia vedeli, že keď sa blížila smrť, že mali ešte chvíľu čas dať si veci života do poriadku, aj keď to bolo za cenu veľkého utrpenia. Prečo dnes rozmýšľame o tom, aby smrť prišla narýchlo, aby sme o nej poriadne ani nevedeli? Ako by sme tým pohrdli časom, kedy môžeme urobiť nejaké zmeny a opravy.
Viete, že pohľad na prichádzajúcu smrť u kresťanov nie je nijako komplikovaný ani záhadný. Keď vznikla kresťanská cirkev v Jeruzaleme na Letnice, veriaci ľudia si uvedomili, že v pohľade na smrť sú odlišní od pohanského sveta. Pavel napísal: Nechcem však bratia, aby ste nevedeli o zosnulých, aby ste sa nermútili ako ostatní, ktorí nemajú nádej. Kresťania si začali uvedomovať, že vďaka Kristovmu vzkrieseniu, je smrť úplne iná, ako ju videli doposiaľ.
A tak urobili prvé zmeny. Tam kde sa na pohanských pohreboch jojčalo a hlasite nariekalo, platili sa plačky, ktoré dokázali hodiny bedákať, kresťania začali spievať piesne, ktoré vyzdvihovali Krista, jeho vzkriesenie, ktoré ospevovali vieru vo večnosť a hovorili o nových nebesách a novej zemi. Bedákanie a kvílenie nahradili modlitby a žalmy, pretože si uvedomovali, že Boh pre veriaceho človeka pripravil krajšie miesto, a oni na to krajšie miesto idú. A namiesto čierneho odevu, začali nosiť biely.
Nerobili si nejakú ťažkú hlavu z toho, že nevedia úplne presne popísať, čo sa po smrti človeka udeje, to bola vec, ktorú s dôverou vkladali do rúk Ježiša Krista.
Podstatné bolo zmeniť ten beznádejný plač, bedákanie a kvílenie na to podstatné a zmysluplné pripomenutie si nádeje a večného života. Preto vás dnes bratia a sestry vyzývam, aby ste prišli na každý pohreb so spevníkom, či funebrálom v ruke, aby ste sa zapojili do oslavy a chvály Boha, aby ste sa zapojili do modlitieb, lebo to je to jediné, čo máme robiť v našom zármutku. To je to jediné zmysluplné, čo môžete robiť na pohrebe. Nechcem komentovať, aký zmysel má prísť na pohreb, a z diaľky všetko pozorovať a sledovať. Sme veriaci ľudia, a spev, modlitby a pripomínanie si Ježišovho vzkriesenia je to najlepšie, čo môžete robiť v takejto chvíli. Naozaj neviem o ničom zmysluplnejšom.
Našou povinnosťou ako veriacich ľudí je na každom pohrebe sprostredkovať nádej, ktorú máme vďaka Ježišovi Kristovi. Je dôležité bojovať s tým našim zármutkom práve tou nádejou, ku ktorej nás aj apoštol Pavel povzbudzoval.
A mali by sme sa naučiť hovoriť otvorene o smrti. Myslím, že sme naivní, ak si myslíme, že človek na smrteľnej posteli nevie, že sa jeho odchod blíži. Ľudia to vycítia a vedia o tom veľmi dobre. Prečo si myslíme, že nerozprávaním o smrti im pomáhame?
Veď je to posledný čas, keď sa môžu na ten odchod pripraviť, keď môžu priať Večeru Pánovu pred skutočným stretnutím s Kristom. Večera Pánova sa nikdy neprijímala k smrti, ale je to sviatosť, ktorá slúži k životu.
A čo robiť pri zomierajúcom človeku? Nie je to v podstate nič komplikované a zložité. Zoberte Božie slovo a čítajte z neho. Zložte ruky a modlite sa pri ňom. Zoberte spevník do ruky a spievajte piesne v ktorých sa hovorí o večnom živote, o spasení, o vykúpení skrze obeť Pána Ježiša Krista. Pretože našou povinnosťou je priniesť, sprostredkovať či pripomenúť nádej. Lebo veríme, že Ježiš umrel a vstal z mŕtvych, tak aj Boh privedie spolu s Ním všetkých, ktorí umreli v Ježišovi.

AMEN

Piesne: 689; 668; 691; 676; A 68; 223
Texty: Abak 3,3–6; 1K 15,22–28; J 5,24–29; Ž 126,1–6