2. adventná 2013

Kázňový text: Žid 10,39
Neviem, či je v Božom slove ešte nejaký provokačnejší text, ako tento. Už som ho pár krát citoval na našich pohreboch, pretože je taký vyzývavý až dráždivý. Doslova a do písmena šprtá do človeka. A v jeden moment je v podstate napísaný dosť nelogicky.
Čo je podľa vás bratia a sestry opakom zbabelosti? Čo je protiklad tohto slova? ODVAHA. Ja by som odpovedal rovnako. Opakom zbabelého človeka je odvážny človek. Teda ten, kto sa nebojí, kto znesie aj určité riziko, kto sa nevystraší.
Dnes je to vysoko pozitívna vlastnosť.
- Obdivujeme ľudí, ktorí majú odvahu urobiť niečo nové, vyskúšať niečo neznáme.
- Obdivujem ľudí, ktorí sa vyberú do cudziny a dokážu tam žiť, aj keď to dlhodobo neschvaľujem.
- Obdivujem tých, ktorí naberú odvahu, a začnú podnikať a vložia do toho všetko čo majú a idú tak do ohromného rizika.
- Obdivujem odvahu tých, ktorí sa dokážu postaviť voči presile, ktorí dokážu bojovať aj keď to vyzerá beznádejne.
V tom všetkom je ohromná odvaha. Máte takúto odvahu bratia a sestry? Ste odvážni, alebo by ste sa zaradili skôr na druhú stranu? Ste skôr menej odvážni? Snažím sa to zjemniť pretože povedať to priamo, že sme zbabelcami, je dosť surové.
Ale dnes je to slovo o zbabelcoch postavené trochu inak. Autor listu Židom postavil do protikladu slová, ktoré nám ako protiklad nikdy nepripadajú. Hovorí o tom, že sme buď veriaci, alebo sme zbabelci.
Keď by som od vás chcel, aby ste mi povedali protiklad slova veriaci, čo odpoviete? NEVERICI. Ale autor listu Židom by povedal, že opakom veriaceho človeka, je zbabelec. Prečo? Čo je na nevere zbabelé? A čo je na viere odvážne?
Včera som bol na pohrebe, a na kare pri stole sme sa celý čas rozprávali o tom, ako nám cirkev a celkovo kresťanstvo upadá. Ako sa mnohí mladí, stredná generácia, ale aj straší ľudia nezaujímajú o Boha, ani celkovo o žiadne duchovné veci. A potom som prišiel domov a znovu si sadol k tomuto textu a začal som mu rozumieť. Došlo mi, že prichádza čas, keď veriť v Boha, byť kresťanom, bude znova vyžadovať odvahu. Znova preto, lebo počas rokov budovania socializmu bolo potrebné mať k viere odvahu. A postupne znova prichádza čas, keď veriť bude odvážne. Keď na to budete potrebovať odvážne a zmužilé srdce.
Prichádza postupný psychologický tlak väčšiny. Nezľahčujem ho, lebo je to veľmi vážna vec. Veriacich ľudí, ktorí sú praktizujúcimi kresťanmi, vo svete rapídne ubúda. A logicky prichádzajú ľuďom na um otázky typu: Kto je teda mimo? Ja, či všetci tí okolo mňa? To že verím v Ježiša Krista, ale drvivá väčšina už nie, je dôkazom čoho? Oni majú pravdu a ja sa mýlim? Či sa mýlia oni a ja mám pravdu?
Väčšina mladých ľudí tento tlak nezvládne. Väčšina kresťanov, ktorí sa dostanú do kolektívu, kde je viac neveriacich ľudí, tento tlak nevydrží. Aj kedysi veriaci ľudia si zvyknú na život neveriacich ľudí. Je to jednoduché a rýchle. Ušetríte si tým denne niekoľko minút času. Byť kresťanom je cesta proti mnohým. Byť veriacim človekom je byť odvážnym.
Nie je to však iba v tom, že ideme proti prúdu. Tá odvaha je aj v niečom inom. My sme vo svojej viere stavili všetko na Krista. Všetko čo máme a čomu veríme, stojí a padá na Ježišovi Kristovi. Na základe jeho vzkriesenia veríme vo večný život, na základe jeho zasľúbení máme nádej na spasenie. Chytili sme sa jeho slov a dôverujeme tomu čo nám zasľúbil.
Na to je potrebná ohromná odvaha, spoľahnúť sa na niekoho, koho sme nikdy nevideli a koho sme sa nikdy nedotkli. Toto nedokáže hocikto.
Keď sme v detských kázňach rozprávali o sudcoch, pri každom bol ten moment spoľahnutia sa na slovo proroka, či anjela. A títo ľudia sa stali dôležití len preto, že uverili slovu, a šli a bojovali proti Filištíncom, Amóncom, Midjáncom… A išli so svojim životom do ohromného rizika len preto, že uverili. Tým, že uverili, neboli zbabelcami.
Veriť v Krista je ohromný krok viery, ktorý mnohí ľudia nedokážu za celý život urobiť. Darmo majú zasľúbenia, darmo sa im takáto možnosť ponúka. Nepomôžu im k tomuto kroku ani svedectvá, ani životné situácie. Uveriť je pre nich príliš odvážne. Preto ich pisateľ listu Židom nazýva tak surovo, že sú zbabelcami.
Viera skutočne vyžaduje veľkú odvahu. Čítal som životný príbeh cirkevného otca Justína, prezývaného aj Justín Martýr. Pred svojou smrťou vyhlásil takúto vetu: Pokúsil som sa študovať všetky dostupné filozofie, čo ma nakoniec priviedlo k presvedčeniu, že len jedno učenie môže byť to pravé. Je to to, ktoré vyznávajú kresťania, že Boh je Stvoriteľ a Pán všetkého stvorenstva, a že Ježiš Kristus prišiel na svet podľa proroctiev, aby spasil človeka a naučil ho pravde.
Tesne pred popravou za vlády Marca Aurélia bol predvedený za hlásanie kresťanskej viery pred prokurátora Junia Rustica a ten sa ho pýtal:
- Keď budeš teraz bičovaný a sťatý, myslíš, že prídeš do neba?
Justín odpovedal:
- Ja si to nemyslím, ja to viem!
To, čomu sme uverili, nás vedie k záchrane života. Keď stojím na cintoríne, a stojím tam často, myslievam na tento moment našej viery. Uverili sme, mali sme odvahu urobiť tento krok a nezľakli sme sa ho. Nie sme zbabelci.
Autor listu Židom píše: …nie sme zbabelci, aby sme zahynuli… nenechali sme svoju budúcnosť len tak v niečom neznámom a neurčitom. Kto vie, nejako to už bude. Myslím, že je to povzbudzujúce pre všetkých nás, že sme nabrali odvahu veriť, a tým nám Ježiš Kristus zachránil život.
Takúto vieru potrebujeme dnes aj pri večery Pánovej.
AMEN
Piesne: 8; 10; (4); 14; A 4; 656/17
Texty: Iz 11,1–6; R 15,7–13; L 21,25–33; Ž 110,1–7