3. Nedeľa po Zjavení 2014

Kázňový text: R 12,17–21

Pomsta či odplata, je jeden z najzákladnejších a najprirodzenejších pudov človeka. Mať moc nad niekým, kto vám ublížil, ovládať ho, môcť o ňom rozhodovať, prináša nám ľuďom veľmi zvláštny pocit spokojnosti. A dnes by som sa s vami o pomste či odplate, ku ktorej všetci máme sklony, chcel rozprávať.

To, čo som vám dnes prečítal zo slov apoštola Pavla, je veľmi vysoko položená latka. V podstate týmito slovami nám zobral apoštol Pavel z rúk všetky možné ľudské zbrane, aby sme nimi mohli vykonať aspoň akú takú spravodlivosť v ľudských konfliktoch. Jednoducho nám povedal, že nemôžeme sa vôbec nijakým spôsobom odplatiť za zlo, ktoré nám iný človek spôsobí.
Dokonca v liste Korintským, vyčítal Korinťanom, že sa súdia na svetských súdoch pred neveriacimi ľuďmi. Čiže: Nesúďte sa s človekom, ktorý vám ublížil, neodplácajte sa zlým za zlé, nepomstite sa… A ani nehovorím o tom, že máme našim nepriateľom, ak sú smädní, podať pohár vody, a ak sú hladní, tak im máme dať sa najesť.

• Rozmýšľam: prečo nám Pán Boh zobral z rúk všetku súdnu moc?
• To nám vôbec nedôveruje, že by sme boli schopní urobiť niečo v tejto veci správne?
• To nám vôbec neverí, že sme schopní vykonať nejakú spravodlivosť?

Takýto pocit z týchto slov apoštola Pavla mám. Jeho odporúčanie vnímame ako slovo od Boha. A ten nám jednoznačne radí: neber súd do vlastných rúk! Dôvod? Si neschopný posúdiť veci správne a spravodlivo!
Neurazil som vás bratia a sestry?
V podstate som iba inými slovami povedal to, o čom nám hovorí náš dnešný text. Človeče, nemáš na to, aby si spravodlivo posúdil človeka, ktorý ti ublížil, či previnil sa proti tebe.
Myslíte si bratia a sestry, že nemáme takú morálku, charakter, zásady a poznanie spravodlivosti, aby sme mohli iného človeka spravodlivo odsúdiť?
A teraz nemyslím len na súdy a sudcov, pre ktorých to je ich životné povolanie. Tu sa myslí na každý náš postoj voči človeku, ktorý urobil niečo zlé, a ktorého my ohodnotíme hoci len tým, že je hlupák, ak niečo také urobil.
Nepozerám súdnu sieň, ale reklamám sa človek nevyhne. Sú tie vyslovené tresty sudcu a posúdenie vecí absolútne správne a spravodlivé?
Uvedomujem si, že úlohu sudcov preberáme veľmi často. Hodnotíme ľudí, posudzujeme, rečami odsudzujeme, sťažujeme sa či vyčítame…
Aj vždy vtedy, keď začnete sledovať nejaký film, kde sú záporné a kladné postavy, kde sú intrigy, vždy sa v nich od diváka vyžaduje, aby posúdil, kde je spravodlivosť, a aby jej držal palce. A my niekedy celý film čakáme na to, že zlo niekto odhalí, že zákerný človek bude potrestaný a spravodlivosti bude učinené zadosť.
Na tých príbehoch si cvičíme svoju sudcovskú spravodlivosť, a je v nás zároveň pestované to, že vieme posúdiť, čo je dobro a čo je zlo. Je to taká psychológia pomsty, aj keď v tých filmoch, ktoré sledujeme, je to často také umelé. Hlavný hrdina či hrdinovia sú dokonalo dobrí, a zlí sú absolútne zlí. Dilema nastane, keď niet čisto dobrého hrdinu, ani absolútne zlého. A vtedy sme v koncoch, na koho stranu sa máme postaviť.
Prečo nám Pán Boh neverí? Prečo všetku sudcovskú moc si ponecháva iba pre seba, a nám skôr odporúča trpieť krivdy, ako naprávať zlo tým, že budeme vykonávať spravodlivosť?
Sudca má ohromnú moc. Rozhoduje o vine či nevine človeka, a mal by vedieť posúdiť všetky veci a okolnosti zla, ktoré niekto vykonal. Mám pocit, že najväčším problémom sudcu, je posúdiť zmýšľanie srdca človeka. Rozoznať, či to zlo bolo úmyselné či neúmyselné, či ľútosť je úprimná, alebo je to dobre zahrané divadlo. Či má pred sebou niekoho zákerného, alebo niekoho skôr nešťastného.
Takto je to v tých ťažkých prípadoch, keď rozhoduje sudca o vraždách či finančných priestupkoch, ale tak isto to je aj v tých našich osobných konfliktoch, kde sa do role sudcov, bojujúcich za spravodlivosť pasujeme my sami.

Mám z tohto týždňa dobrú skúsenosť. V utorok mi volal spolužiak, že by si potreboval u nás na fare odložiť auto, pretože ide vlakom o 5:30 do Bratislavy. Či by som ho neodviezol ráno k vlaku do Kysaku. Povedal som, že samozrejme, takže keď bude ráno na dvore, nech prezvoní. Ja som vstal o 5:10, obliekol sa, a pomaly zišiel do obývačky. Ľahol na gauč a čakal. Do 6:00 neprišlo žiadne auto a tak som zaľahol a pokračoval v spaní.
On však prišiel na dvor pár minút po piatej. Na fare bola tma a nechcel nikoho budiť, a tak odišiel a parkoval na stanici v Kysaku.
On rozčarovaný, že sa na neho spolužiak vykašľal. Ja rozčarovaný, že vstanem v čase, ktorý nezvyknem, a úplne zbytočne. A on ani nezavolá, že do Bratislavy nešiel. Tak som si to ráno myslel. Ak by ste počuli jeho verziu, mal jednoznačne pravdu. A ak by ste si vypočuli moju, tiež by ste mi dali za pravdu.
Až telefonát na ďalší deň to celé vysvetlil a urovnal.

Nie je jednoduché posúdiť vec, ak nepoznáte všetky okolnosti. Biblia hovorí o pohnútkach a zmýšľaniach srdca. Aby ste mohli byť sudcom, potrebujete vidieť do človeka. Potrebujete vidieť to, čo je veľakrát ukryté niekde vo vnútri, a nie vždy to vedia slová z toho vnútra dostať von.
Je ťažké si priznať, toto neposúdim! Neviem rozhodnúť čo je správne. Možno je to našou suverenitou a sebaistotou, že vieme rýchlo o druhom človeku povedať: ten je podvodník, ten je zlodej, ten alkoholik, ten klamár…
Pohľadal som si, ako sa môžete na Slovensku stať sudcom. A zistil som, že sudcom sa môže stať občan SR, ktorý nemá trestný záznam, má vek min. 30 rokov a vysokoškolské právnické vzdelanie. Sudcov vymenováva a odvoláva prezident na návrh Súdnej rady SR.
No a za ústavného sudcu môže byť zvolený občan SR, ktorý dosiahol vek 40 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a je min. 15 rokov činný v danej oblasti. Samozrejme, tiež nesmie mať trestný záznam.
S tým trestným záznamom v našom štáte to má logiku. Nemôže predsa iných súdiť niekto, kto už bol súdený a odsúdený. Vyzeralo by to trápne, aby za krádež súdil zlodeja niekto, kto sám už za lúpež sedel vo väzení. Čo by mu taký sudca mohol vyčítať?
A vtedy mi to došlo, prečo z nás Pán Ježiš nechce mať sudcov. Nemôžeš odsúdiť človeka za hriech, keď si sám hriešny. Keď si taký istý ako on. Ako chceš súdiť, keď si sám zaslúžiš odsúdenie?
Nemáš morálne právo, aby si niekoho odsudzoval, a nehovoriac o tom, že nemáme ani možnosti, aby sme videli do pohnútok a zmýšľania človeka. Preto to od nás Pán Boh nechce. Preto nás vyzýva k miernosti, k tolerancii a odpúšťaniu, a upozorňuje na to, že súd konečný a spravodlivý prináleží len Jemu.
Vieme o tom veľmi jednoducho krásne a jasne rozprávať. No oveľa horšie sa to dáva do reality bežného života. Nesúďte! Keď mi máme pocit, že vieme posúdiť, či je niečo dobro, alebo zlo. Pán však hovorí: nevieš to človeče urobiť dobre.
Vieme povedať, že ak Róm niečo ukradne, je zlodej, a zaslúži si trest. Ale tento náš rýchly súd neberie do úvahy to, že sa dieťa narodí do rómskej rodiny, kde ho od malička iní učia, že kradnúť nie je nič zlé, že na krádež, keď niečo potrebuje a je v núdzi, má plné právo. Kto z nás by sa chcel narodiť ako Róm v nejakej rómskej osade? Spravodlivý súd predsa musí posúdiť i celú tu históriu a zobrať do úvahy všetky poľahčujúce i priťažujúce okolnosti.
To je to, čo našim súdom chýba. Preto nás apoštol Pavel dnes vyzýva: nesúďte, toto prenechajte Pánu Bohu.

AMEN

Piesne: 548; 45; 550; 553; A 19; 656/5
Texty: Am 3,1–8; R 12,1–5; Mt 8,5–13; Ž 31,2–8