3. pôstna 2014

Kázňový text: 1Kr 19,1–8

Tak starodávny text a tak moderná téma. Pýtate sa o čom chcem s vami dnes hovoriť? Veď je to len Eliášova púť na vrch Chóréb. Nie je na tom nič zvláštne a ani nič aktuálne. Ale poďme pekne poporiadku.

Eliáš je muž, ktorý si zažil svoje. Pôsobil ako Boží prorok v časoch, keď v Izraeli vládol kráľ Acháb a jeho nie veľmi slávna manželka Ízebel (Jezábel). Pochádzala zo Sidónu a bola náruživá služobníčka boha Baala. A nie len služobníčkou, ale dnes by sme povedali zaslepenou militantkou, ktorá surovo útočila proti Božím prorokom a chcela natrvalo zmeniť náboženstvo v Izraeli. Skoro sa jej to podarilo. Eliáš v jeden moment skonštatoval, že v Izraeli ostal len on jediný, ktorý prežil jej vyčíňanie. Ostatní boli vyvraždení, alebo ušli z krajiny. Eliáš potom na Boží rozkaz oznámil Achábovi, že na jeho slovo prestane v Izraeli pršať, a začne až vtedy, keď to Boh cez neho prikáže.
Takto sa začal hon na proroka Eliáša. Keď prestalo pršať, tak ho na rozkaz kráľa hľadali všetci vojaci v celom Izraelskom kráľovstve. Skrýval sa istý čas pri potoku Kerít, potom ho živila vdova zo Sarepty. Nakoniec sa odvážne postavil Eliáš na vrchu Karmel, aby celému Izraelu otvoril oči a ukázal, kto je skutočný Boh v Izraeli. Bol to úžasný prejav moci. Ľudia razom pochopili, že Baal je len výtvor človeka, ktorý sa so skutočným Bohom rovnať nemôže. V ten deň Izraelci povraždili všetkých Baalových kňazov a kráľovná Ízebel poslala odkaz Eliášovi, že mu to všetko spočíta a že sa staroby určite nedožije. A tu je moment, kedy sa začína náš dnešný text.
Eliáš unavený, vyčerpaný a trochu aj znechutený tým, že boj sa neskončil a všetko pokračuje ďalej, ako pred tým, uteká na púšť, aby si zachránil život. Prespal nejakú noc a keď sa zobudil skonštatoval: Dosť už; teraz, Hospodine, vezmi si môj život, lebo nie som lepší, ako moji otcovia…
Ako by ste nazvali takýto Eliášov postoj? Čo to je?Ak by ste požiadali o názor nejakého psychológa, povedal by vám, že ide o jasnú depresiu.
Depresia je v psychológii duševný stav charakterizovaný pocitmi smútku, skleslosti, vnútorného napätia či nerozhodnosti, spolu s útlmom a spomalením duševných a telesných procesov, ochudobnením záujmov a nízkym sebavedomím.
Sedí to. Vystihuje to presne to, čo Eliáš v ten moment na púšti i na vrchu Chóreb, kde nakoniec došiel, prežíval. Pocity smútku, znechutený z toho v akom stave bol celý Izrael, s ohromným stresom a vnútorným napätím, pretože zase sa musel skrývať a utekať. A ak by ste mali ohodnotiť na stupnici od 1 po 10 veľkosť Eliášovho sebavedomia, skončili by sme na čísle 1, ak jednotka znamená, že si už vôbec neveril.
Poznáte takýto stav zo svojho života? Od krátkodobejších depresií u malých detí, až po dlhodobé pri dospelých a starších ľuďoch. Je to niečo, čo sa v dnešnej dobe prejavuje veľmi často. Je tu dnes niekto taký, čo nikdy takéto pocity smútku, skleslosti, znechutenia až beznádeje nezažil?
Treba povedať, že depresia je psychologické ochorenie, a je riadnou medicínskou diagnózou. Na svete ňou trpí okolo 110 miliónov mužov a žien. Je to najbežnejšia psychická porucha. Každým rokom stúpa počet depresívnych pacientov až o 3%. Depresia najviac postihuje ľudí v produktívnom veku, bez ohľadu na sociálne a ekonomické postavenie. Až 15% ľudí trpiacich depresiou sa pokúša o samovraždu a len 25% vyhľadá odbornú pomoc na psychiatrii. Ale depresie v nejakej miernejšej podobe, v nejakej ľahšej verzii zažívame asi všetci.
Je to bežnejšia vec, ako to bolo v minulosti. Ľudia oveľa častejšie strácajú istoty a zabezpečenie, na ktoré sa spoliehajú.

• Ak mal niekto v minulosti stály príjem a mohol sa spoľahnúť na to, že prácu bude mať vždy, dnes je už táto istota fuč.
• Na to sa nabaľujú v dnešnej dobe aj ďalšie veci, ako splácanie pôžičiek či úverov.
• A k tomu v mnohých rodinách i základné existenčné problémy.
• Ale depresie vyvolávajú aj mnohé stresové situácie v rodinách, problémy s deťmi, choroby, s ktorými bojujeme a zápasíme, a nakoniec aj smrť ľudí, ktorí žijú okolo nás.

Rýchlejšie životné tempo nás akoby vháňalo častejšie do stresových situácií, ktoré potom nevieme s kľudom a pokojom zvládať.
Pričom by to v konečnom dôsledku malo byť naopak. Veď všetka tá moderná technika a vývoj nám mali život uľahčiť a spríjemniť, ale my sa sťažujeme na to, že depresívne stavy, kde nevidíme východisko, zažívame častejšie. Ako je možné, že sa k vnútornému kľudu, k vnútornej vyrovnanosti dopracovávame oveľa ťažšie?

Videli ste už niekedy zápas bojovníkov sumo? Je to len jeden väčší kruh, do ktorého sa postavia dvaja muži, väčšinou veľmi dobre pestovaní a ich úlohou je dostať protivníka von z tohto kruhu. Či už vytlačiť, či potiahnuť tak, aby sa dostal za čiaru. Celá pointa tohto zápasu je: stáť oboma nohami vždy pevne na zemi a mať stabilitu.

Takto nejako by sa dala opísať aj naša situácia. Človek musí stáť v živote na niečom pevnom, aby ho rôzne ťažké životné situácie nerozhádzali a nevyvrátili. Otázka je ale: na čom by človek mal stáť, aby zvládal stres a neistotu dnešných časov?
Slovo istota sa najviac skloňuje v poisťovníctve. Ak chcete mať istoty, dajte sa poistiť. A môžete dnes poistiť ozaj čo len chcete. Od auta, cez dom, cez stratu príjmu a neschopnosť splácať pôžičku, až po výzor, či nejakú konkrétnu časť tela. Ale neviem – kto poistí poisťovne?
To, na čom stojí váš život, musí byť niečo stabilnejšie a istejšie. Ako farár by som mal teraz povedať, že je to Boh. Ale životný príbeh Eliáša ma trochu zmiatol.
Ten svoju istotu v Bohu mal a napriek tomu sa neubránil depresii, ktorá ho v živote stretla. Stavu, v ktorom bol už unavený a znechutený a nechcelo sa mu ďalej žiť. Nepoteším vás a ani seba, keď poviem, že aj veriaci ľudia napriek svojej viere v Krista zažívajú „depky“. Možno je to prejav našej slabej dôvery v Boha, možno je to preto, že máme veľké očakávania a cieľ nám uniká. Možno je to preto, že nie sme trpezliví a nevieme čakať na nejaký lepší čas.
Aj mňa občas deprimuje moja práca. Človek by chcel vidieť, že sa nenamáha zbytočne, že nesedí za tým počítačom a nepíše tie kázne len tak do vzduchu. Že to slovo, ktoré hovorí, aj niekto počúva, a nie len počúva, ale že to s ním aj niečo robí. Tak rád by som videl nejaký krok vpred aj v nejakých číslach, v štatistikách, či v celej našej cirkvi, ktorá by mala napredovať a rásť, ale nevidím. A potom sa vynárajú mnohé otázky. Prečo? Má to zmysel? Nebolo by zo mňa viac úžitku, keby som robil niečo iné? Myslím, že Eliáš na vrchu Chóréb nebol vo svojom rozmýšľaní celkom osamotený. Mnoho veriacich ľudí takto rozmýšľa.

• Tak kde je problém?
• Sme vôbec veriaci ľudia, keď nás naša viera v Ježiša Krista neochráni pred znechutením a beznádejou?
• A vôbec, je to hriech, keď nevidíme nádejne to čo má prísť, a sme znechutení z toho, ako to celé v tom svete okolo nás ide?
• A ako sa k takémuto stavu postaví Pán Boh?
• Odsudzuje to, ako prejav nedôvery v Neho, alebo má preto pochopenie?

Ohľadne týchto ľudských rozpoložení je mnoho otázok. Skúsime sa k nim vrátiť budúci týždeň.
Prečítajte si doma 1Kr 19. kapitolu.

AMEN

Piesne: 396; 105; 101; 84; A 28; 656/4
Texty: Jer 21,7–3; Ef 5,1–9; L 11,14–28; Ž 34,16–23