4. pôstna 2014

Kázňový text: 1Kr 19,9–16

Minulý týždeň som s vami začal, bratia a sestry, dosť rozsiahlu tému. Tému znechutenia, sklamania, beznádeje až hlbokej depresie, ktorú prežíval prorok Eliáš.

Aj pre mňa samého bol v jeho životnom príbehu prekvapivý moment, keď jeho skleslosť a sklamanie prišli v čase, keď sa mal tešiť a radovať z víťazstva na vrchu Karmel. Napriek tomu sa zľakol vyhrážok kráľovny Ízebel, a došiel do štádia, keď už sa mu nechcelo žiť. Nemal v ten moment až samovražedné sklony, ale vážne prosil Boha, aby ukončil jeho život, lebo bol unavený a ďalej už nevládal takto žiť.
Je to o to prekvapivejšie, že to bol Boží muž, že Bohu slúžil oddane a verne, že sa na Boha v plnej miere spoliehal, čo dokázal aj na vrchu Karmel. No nevyhol sa takémuto stavu smútku a beznádeje. Nechcem dnes už viac rozoberať, čo takéto stavy spôsobuje. V živote každého človeka to môže byť niečo iné.
Začnem však tým, že Pán Boh má pre takéto okamžiky ľudského života pochopenie. V celej tej situácii Eliášovho života nenájdete z Božej strany žiadnu výčitku. Nič na spôsob: Eliáš, ty mi nedôveruješ? Eliáš, ty sa už na mňa nechceš spoliehať? Neveríš, že tieto veci vyriešim do zdarného konca?
V Eliášovom prípade sa to celé javilo ako strata dôvery v Boha. Skutočne mu mohol Boh vyčítať, že prežil obdobie sucha a Boh sa postaral, cez jeho ruky vzkriesil dieťa sareptánskej vdovy, na vrchu Karmel bojoval s bálovými kňazmi, a teraz sa zľakol vyhrážok jednej ženy? Darmo bola kráľovnou. Boh, na ktorého sa spoliehal Eliáš, bol predsa oveľa viac.
Pán Boh si Eliáša a jeho sťažnosť vypočul, a bez výčitiek a kritizovania zobral do úvahy, že už ďalej nevládze. Uznal, že je to na jedného človeka veľa. Môže byť vyčerpaný a unavený, a to potom spôsobuje takú nechuť až sklamanie.
Dnes sa veľa hovorí aj o vyhorení. Existuje na to mnoho odborných moderných termínov, ktoré majú určité znaky spoločné. A to je vyčerpanie, strata motivácie a chuti robiť niečo do budúcna.
Eliáš niečo také zažil a Pán Boh uznal, že je to pre neho ozaj dosť ťažké. Pýtate sa, ako to viem? Eliáš dostal jasné pokyny. Mal nájsť Elizea, muža, ktorý bude jeho nástupcom, mal pomazať nového kráľa nad Izraelom a nového kráľa nad Júdom. Tým sa ukončila jeho prorocká služba. Pre mňa to teda znamená, že Pán Boh jasne uznal, že Eliáš urobil všetko, čo bolo v jeho silách ako proroka.
Každý máme nejaké svoje hranice. V práci, v škole, v rôznych povolaniach, aj vo svojej službe. Nemáme neobmedzené možnosti, nemáme neobmedzenú silu, ani neobmedzenú vytrvalosť. A je chybou, keď si myslíme, čo všetko zvládneme. Nejde o nejaké vlastné podceňovanie. Sú veci, ktoré jednoducho už sú nad naše sily. To sa týka mladých ľudí, strednej generácie, ktorá dokáže sedieť v práci od svitu do mrku, ale aj starších, ktorí veľa krát na staré kolená by radi obrátili svet hore nohami a ako si im nedochádza, že v ich veku sa to už nedá.
Ak si človek zoberie príliš veľa na svoju hlavu, môže prísť stav, keď sa mu v jeden moment zosype všetko, a môže stratiť motiváciu, ale aj chuť žiť.

Boli sme minule s rodinou na kúpalisku a chceli sme sa zviesť na šmýkačke, tak sme presvedčili aj našu Júliu, ale keď s nami vyšla po schodoch hore, bolo jasné, že sa bojí a nechce sa spustiť dolu. Ale kto by sa s ňou vracal späť po schodoch dolu, keď všetci odtiaľ chodia iba opačným smerom. Tak som ju pekne krásne chytil, posadil na šmýkačku a pustil. Samozrejme že to bolo s revom. Celá jazda plus dopad. Urazená a s plačom odtiaľ odišla. Došlo mi, že v tomto sme ju jednoznačne precenili. Toto nebolo pre ňu.

Príznaky

Každý človek by mal pri sebe samom vedieť, čo dokáže zvládnuť a čo už je na neho priveľa. Niektorí sme takí, že nevieme povedať nie, a tak si naberieme na hlavu veci, ktoré tak či tak nedokážeme zvládať. A keď už veci nejdú, potom sme nervózni, vystresovaní, podráždení, sklamaní. Toto sú také prvé príznaky toho, že niečo nie je v poriadku. Nehovoriac o tom, že tieto situácie potom majú väčšinou aj nejaké zdravotné prejavy, pretože v strese a nervozite sme náchylnejší na všelijaké choroby.
Ale sú prípady, keď jednoducho nemáte na výber. Môže vás čakať služba, ktorá vás bude veľmi ubíjať. To je napríklad starostlivosť o chorých ľudí v rodine. Niekedy jednoducho nemáte na výber, keď viete, že to je práca, ktorú máte urobiť. A je jedno, že vás to zdeptá a ubije.
Vtedy sa môžeme utešovať slovami, že Pán Boh nenaloží na naše plecia viac, ako sme schopní uniesť. No nič to nemení na tom, že to môže byť veľmi náročné.

Pomoc

Čo je v takýchto chvíľach dôležité? No podstatné je, aby sme neboli sami. Aby sme sa mali s kým o tom porozprávať. Samota v takýchto prípadoch len celú vec zhoršuje. V Eliášovom prípade to vyzeralo tak, že ostal sám, ale on bol Boží prorok a Pán Boh ho samého v týchto momentoch nenechal. Tú samotu mu odbúral tým, že k nemu prišiel úplne blízko. Rozmýšľal som nad tým, prečo? Eliáš chcel vidieť Boha? Nikde sa to tam nepíše. Nemal takú túžbu. Z ničoho nič mu Boh povedal, aby sa tam postavil do jaskyne a čakal. A prišiel silný víchor, potom zemetrasenie, potom oheň a nakoniec tichý vánok a v tom bol Hospodin. Eliáš nemal na Chórebe okolo seba ľudí, a tak mu tu spoločnosť, blízkosť niekoho iného, urobil sám Boh. Eliáš tak zažil niečo výnimočné.
Možno teraz poviete, že aj vy by ste takúto Božiu blízkosť chceli zažiť. Ja si myslím, že sa to kľudne môže stať. Každý človek vníma Božiu blízkosť po svojom, ale mne z toho vychádza aj niečo celkom iné. My tu tvoríme spoločenstvo Ježiša Krista, sme cirkvou, teda spoločenstvom veriacich ľudí, ktorí si majú byť navzájom pomocou a oporou.
Nie je potrebné veľa na to, aby ste zistili, že niekto vo vašej blízkosti prežíva takéto chvíle depresie. Nepotrebujete na to vysokú školu, nemusíte byť psychológ. Stačí, ak si budeme viac všímať ľudí okolo.
Máme v zbore takých, ktorí sa už roky starajú o svojich blízkych, ktorí sú chorí. I to dokáže byť veľmi ubíjajúce a ťažké. Navštívte ich, porozprávajte sa s nimi, ponúknite im, že ostanete dnes pri ich blízkom, a oni si môžu ísť niečo vybaviť alebo len oddýchnuť.
Niekedy stačí aj navštíviť a vypočuť si toho druhého. Možno v niečom poradiť. Ten pocit blízkej osoby, kde zmizne samota, je nenahraditeľný.
Je pre mňa úžasné dočítať sa v Božom slove, ako sa Pán Boh priblížil Eliášovi v takýchto momentoch samoty, ako za ním prišiel len preto, aby Eliáš nepociťoval samotu, keď sa mu všetko zdalo také bezvýchodiskové a beznádejné.
Koľkým ľuďom v našom okolí by sme svojím záujmom a svojou prítomnosťou dokázali takto pomôcť? A mali by sme, keď sa oslovujeme bratia a sestry v Pánovi.

Záver

Nechcem tvrdiť, že som našiel liek na depresívne stavy ľudí. Ale životný príbeh Eliáša mi potvrdil, že Pán Boh vie, že v takýchto stavoch môžeme skončiť všetci. A viem aj to, že nás za to ani neobviňuje, ani neodsudzuje.
Božie slovo nás upozorňuje na to, že každý máme svoje hranice. Sú veci, ktoré dokážeme zvládať, a sú veci, ktoré sú nad naše sily. Treba vedieť povedať nie.
A ak sa nám stane niečo také, že nás množstvo našich povinnosti a práce ubije a dôjdeme do podobného prežívania ako Eliáš, Biblia hovorí jasne, že tieto chvíle nemáme prežívať sami.
Potrebujeme cítiť Božiu blízkosť, a ona môže prísť aj v osobe brata či sestry, ktorí prídu s pomocnou rukou.
Sme v pôste, a tak si môžeme vybaviť aj vetu Pána Ježiša na kríži. Bola tiež plná smútku a bolesti: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?

AMEN

Piesne: 93; 96; 97; 108; A 29; 656/4
Texty: Iz 54,7–10; R 5,1–11; J 6,1–15; Ž 84,6–13