Veľký piatok 2014

Kázňový text: Iz 53,1–9

To, čo sme počúvali doteraz, bolo opisom situácie, ktorá sa odohrala okolo roku 32 v Jeruzaleme. V týchto biblických veršoch je zachytené utrpenie a smrť Ježiša Krista. Nikto z jeho blízkych netušil, že sa niečo také môže stať. Nikto to nečakal. Nebol predsa dôvod. Ježiš bol učiteľ, rabbi, ktorý nikoho neprenasledoval, nepáchal násilie, všetko čo robil, bolo na prospech ľudí, s ktorými žil, či ktorí žili blízko neho.

Napriek predpovediam, ktorými pripravoval učeníkov na tento moment svojho života, oni pripravení neboli. Nevedeli si predstaviť, že niekto ako Ježiš, populárny a známy v celom Izraeli, môže byť za niekoľko hodín vyhlásený za vinného a odsúdený na trest smrti. Všetko sa to zvrtlo akosi príliš rýchlo. Na nič nebolo čas. Nebol čas prihovárať sa, lobovať, podplatiť niekoho, alebo zvolať nejaký protest veľkého zástupu jeho stúpencov.
Ten šok Veľkého piatku musel byť pre učeníkov, ale nakoniec pre všetkých, ktorí Ježiša poznali, zdrvujúci. Tak zdrvujúci, ako len zdrvujúca dokáže byť násilná smrť.
No evanjeliá nie sú jediné, ktoré zachytili vtedajšie udalosti. Veľmi podrobne to, čo sa s Ježišom stalo, zaznamenal aj prorok Izaiáš. Toto ma fascinuje a vždy fascinovať bude. Opis Ježišovej smrti opísal Izaiáš okolo roku 550 pred narodením Ježiša Krista. A to je veľmi čudný paradox.
Vypočujte si svedectvo o ukrižovaní, napísané 580 rokov skôr, ako sa to celé skutočne odohralo:

TEXT: Iz 53,1–9

Nemohol to byť podvod, ani nijaká manipulácia s textom. Od roku 550 pred Kristom tieto slová obsahovala židovská Biblia, alebo ak chcete Tóra, zákon a proroci. Tieto slová čítali na svojich zhromaždeniach, vykladali si ich, chápali ich ako slová o Božom trpiacom služobníkovi. Aj keď priradiť to k nejakej konkrétnej osobe vtedy nevedeli.
Občas pri čítaní Izaiáša mám pocit, že to čo sa odohralo na Golgote, opísal oveľa lepšie, ako evanjelisti. Pretože oni opisovali iba to, čo mali pred svojimi očami, teda dej, ale Izaiáš išiel do hĺbky. Opísal to, čo to všetko znamenalo. Nie iba že Ježiša ukrižovali okolo 10 hodiny dopoludnia a okolo 3 popoludní zomrel. Izaiáš opisoval, že Ježišniesol naše bolesti, naše nemoci, bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti a znášal trest za náš pokoj. Izaiáš opisoval Ježišovu smrť so všetkými dôsledkami na osobný život človeka.
Musím povedať, že sa ľudstvo v tejto oblasti posunulo konečne ďalej. Cirkev už nemusí zápasiť s názormi, že Ježiš nikdy nežil, alebo že sa ukrižovanie Ježiša vôbec neudialo. Je to historicky dokázané a potvrdené aj mimo-biblickými záznamami. Ukrižovanie Ježiša už dnes nie je vecou viery, alebo nevery, ale historických faktov. Ale to ešte neznamená, že „máme vyhráno“, ako hovoria bratia Česi.
Izaiáš sa pýta: Kto uverí našej zvesti?Kto nájde tu spojitosť s nami samými, kto uverí že tá smrť má niečo dočinenia s našim osobným životom? Ak by boli udalosti Veľkého piatku len historickou vecou, môžeme sa s celým naším zhromaždením presunúť rovno do múzea. Tam predsa história patrí. Tam sa venujú minulosti, jej dokazovaniu či vyvracaniu. Ale to nie je Veľký piatok. Nie sme tu preto, aby sme si pripomenuli históriu. To vôbec nie je zmyslom našich Bohoslužieb.
Aj učeníci to pochopili, ale trochu im trvalo, kým našli to spojenie Ježišovej smrti a vlastného života. No Izaiáš o nej písal už 580 rokov skôr.
…on niesol naše nemoci,…
Čo tým Izaiáš myslel? Mal Ježiš moju chrípku či moju cukrovku či moju rakovinu alebo moju starobu? Alebo si odtrpel výmenu môjho umelého kĺbu?
Tieto naše choroby sú našim najmenším problémom. Oveľa horší dopad na náš život má choroba našich vlastných hriechov. Naše nečisté a nepokojné svedomie, ktoré nás ťaží, naša neschopnosť dostať nás z vlastných pocitov viny. Toto je choroba, ktorá bolí podstatne viac a ničí nás podstatne viac, ako čokoľvek iné.
Keby to v našich rodinách všetko klapalo v láske, v porozumení, bez hriechov, bez zákerností a zloby, hádok a nervozity, tak by sme naše choroby a bolesti znášali podstatne ľahšie.
Nie je problém operácia kĺbu, keď vás má kto prísť navštíviť do nemocnice, keď viete, že o vás blízky stoja, že vás podporujú. Keď sa nemusíte o nich strachovať. Nie je to až také ťažké, keď vo vašej chorobe cítite lásku a podporu, a nemusíte riešiť veci rozháraného a zničeného života ľudí okolo vás. I vážne smrteľné choroby by sme znášali ľahšie, keby sme sa nemuseli strachovať o to, ako to bude ďalej s našimi blízkymi.
Naša najvážnejšia nemoc je náš hriech a následky, ktoré s ním prichádzajú. A práve o týchto našich bolestiach Izaiáš rozprával. Toto je vec, ktorú riešil Ježiš na dreve kríža. A nie iba riešil, ale vyriešil. Našiel konečné riešenie.
Vina sa nepočíta tomu, kto zomrel. Súd nemôže súdiť niekoho, kto tu medzi nami nie je. Ani na Slovensku nemôžu súdiť niekoho, kto nie je medzi živými. Taký človek zomrel, a s ním zomrela aj jeho vina.
Práve pre toto musel Ježiš zomrieť. Ani učeníci a ani menovite Peter toto počas Ježišovho života nechápali. Prečo musel Ježiš zomrieť? Ale keď si pripomeniete slová nášho textu, tak je to jednoduché a zrozumiteľné. Ten, kto niesol naše viny a hriechy na svojich pleciach, zomrel. Bol za ne potrestaný a umučený. A zákonu tak bolo učinené zadosť. Keď už raz bol niekto potrestaný za priestupok a odpykal si vinu, nemôže byť za ten istý priestupok potrestaný niekto iný. A tak sme z celej tej šlamastiky hriechu vyviazli my.
Minimálne šesť krát opakoval Izaiáš, že smrť tohto Božieho služobníka má úzke spojenie s nami.On niesol naše nemoci, vzal na seba naše bolesti, prebodnutý bol pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti, znášal trest za náš pokoj, jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia.Podľa slov Izaiáša, tá smrť pre nás vôbec nemôže byť cudzia. Rozmýšľame zle, keď na to celé ideme spôsobom: veď to bolo veľmi dávno, nikto z nás vtedy nežil, a aj keď to v cirkvi donekonečna opakujeme, ľudia dnes žijú inak a inde.
Preto začal Izaiáš tieto slova o Božom trpiacom služobníkovi slovami: Kto uveril našej zvesti? On sa nepýta na to, či veríte, že ukrižovanie Ježiša Krista bolo skutočné. Bolo! Ale pýta sa na to, či rozumiete a veríte tomu spojeniu s vami. Že sa to stalo pre naše hriechy, pre naše neprávosti.
Bol opovrhnutý a opustený ľuďmi, bol ako niekto, pred kým si ľudia skrývajú tvár a nevážili sme si ho. Toto mal byť opis minulosti, všetko sa to po naplnení tohto proroctva malo zmeniť. Ale tá Izaiášovská otázka tu ostáva stále visieť: Kto uverí našej zvesti?

• Je to zložité uveriť, že za naše viny trpel niekto iný?
• Je zložité veriť že naše vlastné zlo, ktoré ešte len urobíme, je urovnané utrpením a smrťou niekoho iného?

Toto je zvesť Veľkého piatku. Nie je to o tom, či veríte, že sa táto historická udalosť stala. Je to o viere, že to bolo pre vás a pre mňa.

AMEN

Piesne: pašie
Texty: