Veľkonočná nedeľa 2014

Kázňový text: J 20, 19–21

Veľká noc je v kresťanskej cirkvi najradostnejším sviatkom, aký máme. Je to aj preto, že stojí v kontraste s ohromným smútkom a bolesťou Veľkého piatku. Najprv boli blízki ľudia Pána Ježiša ponížení tým, že videli Jeho potupnú smrť, všetko bolo beznádejné, všetko bolo mŕtve, zomrelo s ich majstrom, ale potom prišlo veľkonočné ráno, a s ním úžasná správa o vzkriesení a víťazstve nad smrťou. Ježiš žije!

Nie preto, že nejakým spôsobom oblafol či podviedol smrť, nie preto, že ju oklamal, ale preto, že nad ňou zvíťazil a porazil ju. A svedkom toho nebol len prázdny hrob Jozefa z Arimatie, ktorý zíval prázdnotou, ale svedkami boli ďalší a ďalší ľudia, ktorí Ježiša stretli vzkrieseného. Máme svedectvá ľudí, ktorí sa s ním rozprávali, ktorí s ním jedli pri Galilejskom mori, ktorí ho doprevádzali na ceste z Jeruzalema do Emauz, alebo svedectvo toho, ktorý mal možnosť sa dotknúť jeho rán na rukách, nohách a boku.
Z prázdneho hrobu mala ťažkú hlavu celá židovská veľrada. Celý Jeruzalem vedel o tom, že to telo tam Jozef z Arimatie ukladal spolu s Nikodémom, a počas stráženia rímskymi vojakmi jednoducho zmizlo. Bola to senzácia, ktorá sa nedala ututlať.
Keď potom na Letnice kázal učeník Peter, a hovoril o Ježišovi Kristovi, ktorého Boh vzkriesil z mŕtvych, uverilo vtedy na jeho slovo 3000 ľudí. A určite to nebolo iba Petrovým kazateľským umením, alebo jeho okúzľujúcim šarmom. Bolo v tom niečo viac. Dôvod?Mesto Jeruzalem, kde hovoril prvýkrát, veľmi dobre poznalo udalosti Veľkého piatku a Veľkej noci. Pre nich tieto veci neboli neznáme. V Jeruzaleme vedel každý v tej dobe o prázdnom hrobe, v ktorom mal byť pochovaný ukrižovaný človek, ale nebol.

A správy o tom, že ho videli konkrétni ľudia, stretli sa s ním, rozprávali sa s ním, sa utíšiť nedali. Jeruzalem týmito udalosťami vtedy žil. Vzkrieseného Ježiša stretalo stále viac a viac ľudí. Apoštol Pavel o nejakých 10 rokov nato skonštatoval, že ho videlo vyše 500 bratov, s ktorých väčšina ešte žila v čase napísania jeho listu do Korintu, a hocikto sa ich na to mohol opýtať.
Zo začiatku to vyzeralo tak, že spoznať Ježiša po vzkriesení bol trocha problém. Dlhšie to trvalo učeníkom, ktorí išli do Emauz. Ťažkosti mala na začiatku aj Mária Magdaléna. Ale nakoniec všetci tí, vybraní muži a ženy, si s istotou uvedomili, kto pred nimi stojí.Spoznávali ho podľa jedného základného a veľmi dôležitého znaku. A to je vec, na ktorú sa v Božom slove dnes spolu zameriame.

TEXT: J 20, 19–21

Máme aktuálne v zbore takú vhodnú skúsenosť. Hľadáme žijúcich ľudí, ktorí boli konfirmovaní pred rokom 1964 a skôr. Radi by sme ich pozvali na výročnú konfirmáciu. Viem, že sa stalo sestrám, ktoré zháňajú kontakty na ľudí z konfirmačnej matriky, že si o niektorých mysleli, že už zomreli, a potom im niekto vysvetľoval, že ten dotyčný žije a že býva niekde ďaleko.
Viete, ako to je. Počujete meno človeka, s ktorým ste sa konfirmovali a ktorý tu už cez 30 či 40 rokov nebýva, možno ste si ho s niekým poplietli, a stane sa. Nie je to úmyselné.

Ak by si o vás niekto myslel, že ste zomreli a vy by ste ho zrazu niekde stretli na ulici, asi by to bol pre neho šok. Viem si predstaviť, že niečo také museli zažívať tí, ktorí stretli Ježiša na veľkonočnú nedeľu. Mali na to v podstate jeden celý deň, aby tú správu o smrti nejakým spôsobom strávili. Celú sobotu mohol každý z blízkych ľudí premýšľať o tom, čo bude ďalej, keďže je Ježiš mŕtvy. Predstavte si zrazu ten šok, keď ho na ďalší deň stretli niekde na ceste alebo v dome.
Celkom rozumiem pozdravu, ktorým sa Ježiš zdravil. Hovoril: Pokoj vám! Do takej stresovej situácie, pokoj bolo treba. Ale nebol to len obyčajný pozdrav, bolo to niečo, čo Ježiš tým ľuďom do života ozaj v ten deň priniesol.
Ja vám tiež môžem zaželať pokoj, ale ktoviečo sa vo vašom živote nezmení. No Pokoj, ktorý poprial Ježiš ľuďom vo Veľkonočné ráno, bol skutočným pokojom. Pokoj do nepokojného a rozháraného života. Pokoj do situácie, ktorá bola plná stresu a nervozity, strachu o život a ohromného smútku. V ten moment boli zodpovedané všetky otázky typu: Čo s nami bude ďalej? Čo si počneme? Tam ten Boží pokoj s týmto pozdravom vzkrieseného Krista prišiel. Nevieme si vôbec predstaviť, aký pokoj ich musel naplniť, keď zrazu videli Ježiša Krista živého.
Títo ľudia to vtedy potrebovali počuť. A potrebovali to počuť práve z úst Pána Ježiša. No nie sú jediní. Myslím, že stále je v ľudských životoch napätá situácia, čo sa týka vzkriesenia a života po smrti. Toto sú otázky, ktoré nemá ľudstvo vonkoncom zodpovedané. Naháňajú nám strach, máme v nich nepokoj. Chýbajú nám jasné odpovede.
Vo všetkom sa vyznáme, napredujeme v technickom pokroku míľovými krokmi, ale v oblasti smrti a toho, čo nasleduje potom, sme žiadny veľký pokrok neurobili. Túžba po večnosti v nás stále je. Keď nás prestraší smrť, vtedy každý človek by rád veril, že toto nie je koniec, že niečo predsa len ešte bude, ale nemáme sa v týchto veciach o čo oprieť. Nieto nič, čoho by sa ľudstvo chytilo ohľadne života po smrti. Výmysli, dohady, fantázie, rôzne špekulácie ohľadom okultizmu vo veci života po smrti, jasno nerobia. Točia sa mnohé filmy na túto tému, ale mám pocit, že viac zavádzajú, ako robia veci jasnejšími a zrozumiteľnejšími.
Myslím si, že mladým ľuďom akási neistota v tejto oblasti vôbec nevadí. Mladosť je čas, keď vás takéto otázky trápiť nemusia, aspoň si to mnohí takto myslia.
Ale potom, keď sa ten čas už blíži a roky pribúdajú, začínajú byť otázky smrti a života po nej veľmi naliehavé. Potom sa už chytáme čohokoľvek. Špekulujeme, fantazírujeme, sme schopní uveriť akýmkoľvek výmyslom a šarlatánom, aj fantázia nejakého režiséra vedecko-fantastického filmu nám vie sformovať náš pohľad na smrť. V tom celom je však jeden základný problém, a tým je práve tá vec s pokojom.
Donesie to do vášho života pokoj? Všelijaké tie výmysly a názory na smrť a to, čo bude po nej, prinesú vám skutočné upokojenie?
Poviem to tak polopatisticky, ako je to napísané v Božom slove, a ako najjednoduchšie sa to povedať dá. Veľkonočné ráno a vzkriesený Kristus priniesol ľuďom pokoj. Pokoj v súvise so smrťou a umieraním, s večnosťou a všetkým, čo s tým súvisí, pretože porazil smrť.

• Neponúkam vám žiadne lacné a populistické riešenie smrti.
• Nepoviem vám, že po smrti bude všetko dobré a všetko sa urovná.
• Nepoviem vám, že sa smrti nemusíte báť. Je to vážna vec, a môže končiť oveľa tragickejšie, ako si to len dokážeme predstaviť.
• Neupokojujem vás ani tým, že zomriete, a nebude vôbec nič cítiť, lebo to bude koniec existencie človeka. Klamal by som vás a zavádzal.

Poviem vám len to, čo o tejto veci hovorí Božie slovo. Jediný, kto sa mal právo vyjadriť k smrti, bol Pán Ježiš Kristus, a ten prišiel so slovami: Pokoj vám. No nepovedal to všetkým. A nad tým sa musíme pozastaviť.
V to nedeľné ráno boli na mieste vzkriesenia ešte rímsky vojaci, ktorí strážili zapečatený hrob. Od strachu pred tým, čo sa dialo, ušli a hneď na to prišli k hrobu ženy. Tých upokojovali anjeli slovami: Vy sa nebojte! To jasne dokazuje, že vzkriesený Kristus nepriniesol každému pokoj. Vojaci sa v strachu pred tým, čo sa tam dialo, chveli.
Ten pokoj v súvise so vzkriesením bol určený pre vybraných ľudí. A tí ten pokoj pre svoj život skutočne našli, a našli ho aj pre svoju smrť. Každý jeden to potom vo svojom živote dokázal. Ľudia okolo nich zúrili ohromnou nenávisťou, boli voči nim krutí a suroví, a oni dokázali s pokojom zvestovať evanjelium, s pokojom znášať bolesť, a nakoniec s pokojom aj zomierať.
Mali to, čo im vtedy, v to nedeľné ráno, priniesol vzkriesený Kristus. Mali pokoj v nepokojnom svete.
Nakoniec už iba jednoduchá otázka. Brat a sestra, priniesol takýto pokoj tebe a tvojmu životu vzkriesený Ježiš?

AMEN

Piesne: 128; A 33; 149; 130; 125; A 34; 132; 656/4
Texty: Mk 16,1–8; Ž 118,14–24