Veľkonočný pondelok 2014

Kázňový text: Mt 22,31–32

Asi sa vám text, ktorý vám o chvíľu prečítam, bude zdať dosť čudný k dnešnému dňu. Ale našiel som v ňom niečo, čo ma zaujalo a oslovilo, a čomu by sme ako veriaci ľudia mali rozumieť. Odohral sa asi niekoľko dní pred Ježišovým ukrižovaním, ale napriek tomu hovorí veľa o vzkriesení a večnosti.

Po slávnostnom vjazde Pána Ježiša do Jeruzalema a hlavne po vyčistení chrámu, mali väčšinou ľudia pocit, že Ježiš musí byť prorok. Vyčistenie chrámu a veľká kritika bohoslužby dávala tušiť, že tento muž vystupuje ako Boží posol a tak jeho slova treba aj vnímať.
Za normálnych okolností by chrámová stráž takýmto veciam zabránila. Okamžite by spacifikovala človeka, ktorý by na nádvorí chrámu prevracal stoly peňazomencom a vyháňal predavačov. No v ten deň títo muži nezasiahli. Ježiš vystúpil v Jeruzalemskom chráme ako Boží posol, a všetci jeho slová a činy aj takto akceptovali. Aj v minulosti sa v Jeruzalemskom chráme ozývali rázne a kritické hlasy, a úlohou kňazov bolo zistiť, či na takéto konanie má tento človek právo. A presne tak sa to aj odohralo. Prišli starší a veľkňazi a opýtali sa Ježiša: Akou mocou to robíš?Kto ti tú moc dal? V podstate sa ho pýtali, od koho má oprávnenie takto vystupovať, kto ho tým poveril.
Odpovede sa však nedočkali, pretože Ježiš ich dostal do úzkych. Povedal, že im to povie vtedy, ak mu odpovedia na otázku: Odkiaľ bol Jánov krst? Ukázalo sa, že predstavení Izraela dokážu byť úžasní diplomati. Aby si nepobúrili ľud, odpovedali, že nevedia. Takže im Ježiš odpovedal, že im ani on nepovie, akou mocou to robí.
Ale tým to neskončilo. Prišli farizeji a pýtali sa Ježiša, či je dovolené platiť cisárovi daň. Aj tu Ježiš zareagoval veľmi šikovne (viete ako?). A ďalší na rade boli sadukaji, oni prišli s geniálnou otázkou ohľadne vzkriesenia, a na to im poslúžil Mojžišov zákon o levirátnom manželstve. Prišla reč aj na oblasť vzkriesenia.

Vypočujme si kázňový text: Mt 22,31–32

Toto bola vtedy v židovstve veľká zvláštnosť. Všeobecne vtedy všetky dôležité židovské skupiny verili v posmrtný život. Bola len táto jediná zvláštna skupina sadukajov, ktorá posmrtný život popierala. Verili v Boha, verili v Božiu moc, v Božie riadenie života človeka, zachovávali prikázania s veľkou úctou a rešpektom,ale po smrti nečakali už nič. Život sa pre nich končil smrťou, a za tým už nebolo nič. Napriek tomu, že boli zbožní a boli veľmi podobní farizejom a zákonníkom, večnosť v ich viere nemala miesto.
Priznám sa, že aj keď nad tým rozmýšľam, neviem si to celkom predstaviť. Naša viera stojí na nádeji večného života, my čakáme niečo pozitívne a dobré po smrti. Hovoríme o tom, že život na tejto zemi nie je to najpodstatnejšie a najdôležitejšie, čo máme. Večnosť v Božej blízkosti ma utešuje. A môže a má potešiť aj človeka, ktorý je na smrteľnej posteli, a má to potešiť aj človeka, ktorého čaká život na vozíčku, či s nejakým vážnym postihnutím a hendikepom. Môžem mu povedať, že toto je len tých pár desiatok rokov oproti večnosti v Božom kráľovstve. Nádejou na večnosť môžeme potešiť každého trpiaceho človeka. Veď sa tešíme na miesto, ktoré nám Ježiš zasľúbil, kde nebude slz, bolesti ani plaču. Hovoríme o tom, že našu vernosť Bohu tu na zemi odmení Pán Boh v nebesiach.
Ale je pre mňa dosť nepochopiteľné, ako tú celu svoju zbožnosť chápali sadukaji. Keď oni so žiadnou večnosťou nepočítali. Načo by napríklad bolo zachovávanie prikázaní a dodržiavanie predpisov zákona, keď všetko malo platnosť iba po smrť človeka? Aký mal byť z toho celého zisk?
Rozumiem tomu, že človek dodržiavajúci židovský zákon mal ľahší život, pretože kvôli vzťahom potrebujeme nejaké pravidlá, ale človek predsa túži po niečom viac, ako je len tento život.
Sadukaji napriek tomuto zvláštnemu a odlišnému chápaniu, v dobe Ježiša Krista boli. Často sa práve pre svoj názor na život hádali s farizejmi, ale keď mali spoločného nepriateľa, ako bol napríklad Pán Ježiš, vtedy zázračne dokázali držať pokope.
Možno nám k ich pochopeniu pomôže to, že sadukaji boli takou bohatšou vrstvou v Izraeli, mohli by sme povedať niečo také ako šľachta, čiže mali vysoké postavenie a dostatok majetku. Oň sa mohli vždy oprieť a tak sa na neho aj v plnej miere spoliehali. Možno práve to viedlo k tomu, že posmrtný život popierali, pretože si svoj majetok nedokázali zobrať so sebou. A bolo to najviac zjavné vtedy, keď smrťou zrazu ich opora nemala žiadnu cenu. Takže hodnotu stratili aj ich tituly a postavenie.
Tu, v tomto bode, som našiel určité spojenie s tým, ako sa na vzkriesenie a večnosť pozerajú ľudia dnes. V kresťanstve nemáme sadukajov, ale aj mnoho veriacich ľudí, ktorí vystupujú ako zbožní ľudia, majú problémy s vierou vo večný život a vzkriesenie. Akosi im to do ich zbožnosti a viery v Boha nezapadá. Je to príliš abstraktne, nedokázateľné, neoveriteľné, a ich viera je skôr čiste rozumová a praktická.
A to nehovorím o akejsi strednej vrstve v našom štáte a spoločnosti, ktorá si žije pohodlne a dostatočne finančne zabezpečená, kde viera v majetok, vo financie, nahradila úplne vieru v Boha. Je ťažké čakať od takýchto ľudí, ktorí všetko riešia peniazmi, aby verili na večnosť a na vzkriesenie, kde zrazu ich peniaze nebudú mať žiadnu moc ani silu.Nie je pohodlnejšie „dúfať“, že už nič po smrti nebude?
Ak by ste vy, bratia a sestry, mali niečo povedať o svojej viere vo večnosť a vo vzkriesenie, ako by ste o tom všetkom hovorili? Je to pre vás istota, o ktorej nepochybujete, alebo je to len veľký otáznik, v ktorom vôbec nemáte jasno?
Pre mňa bol Ježišov rozhovor so sadukajmi úžasným argumentom. To, s čím za Ježišom prišli v ten deň, bol púho-púhy výmysel. Bol o žene, ktorá si zobrala najstaršieho zo siedmych bratov, a keďže on zomrel bez potomka, podľa Mojžišovho predpisu, si ju mal zobrať mladší brat, ak bol slobodný, a splodiť svojmu mŕtvemu bratovi potomka. V tom vymyslenom príklade si túto ženu zobrali siedmi bratia, boli s ňou regulárne ženatí a všetci zomreli. Nakoniec zomrela aj žena. Otázka sadukajov na Ježiša bola zákerná. Ak existuje večný život, ktorému bude v nebi ženou? Všetkých siedmych? To nemá logiku.
Prvá vec, kde ich Ježiš vyviedol z omylu a možno aj mnohých pochybujúcich ľudí dnes je, že v nebi nebudeme manželmi. V podstate sme to mali vedieť. Všetci, ktorí ste boli, alebo ste ženatí či vydaté, skúste si spomenúť na svoj manželský sľub. …vernosť ti zachovávať, a tak ako to Pán Boh vyžaduje, s tebou verne nažívať až do smrti.
Manželstvo je úžasná vec, a keď sa nehádam s manželkou a nažívame v láske, tak si pomyslím, že by to tak mohlo kľudne byť aj vo večnosti. Ale faktom je, že manželstvo má jasný začiatok a jasne určený koniec. A či sa v nebi budú manželia poznať, keď sa stretnú, a či budú vedieť, že na zemi patrili k sebe, osobne si myslím, že áno. No v nebi podľa slov Pán Ježiša sa ľudia neženia ani nevydávajú.
No vážnejším argumentom večnosti bolo, keď im Ježiš povedal, že Boh je Bohom živých a nie mŕtvych.
Ak sa niekedy predstavujeme a hovoríme iným ľuďom kto sme, vysvetľujeme to väčšinou na vzájomných vzťahoch. Som otec troch detí, som ženatý, som farárom v cirkevnom zbore v Obišovciach… Nemôžem povedať v prítomnom čase, že som farárom v Chyžnom, keď to nie je pravda, to som len bol.
Pán Ježiš vytiahol pred učených a vzdelaných ľudí v zákone pasáž, ktorú veľmi dobre poznali a opýtal sa ich, či si uvedomujú, ako sa predstavil Pán Boh Mojžišovi pri horiacom kre. Tú vetu z Mojžišových kníh poznali veľmi dobre. Boh o sebe hovorí, že je Boh Abraháma, Izáka a Jákoba… Nebolo by na tom nič zvláštne, ale keď sa predstavoval vtedy, všetci títo traja spomínaní patriarchovia mali byť mŕtvy. Pán Boh sa mal teda predstaviť ako: bol som Boh Abraháma, Izáka a Jákoba. Ale Boh to povedal Mojžišovi jednoznačne: Som Bohom Abraháma, Izáka a Jákoba… Ak teda je stále ich Bohom, títo ľudia, aj keď zomreli, v ten moment museli byť už živý.Boh predsa nie je Bohom mŕtvych…
Nemôže vdova alebo vdovec povedať, môj manžel či moja manželka je… Nezodpovedalo by to pravde.Bol by sa Pán Boh predstavil ako Boh ľudí, ktorí boli mŕtvy? Čo by to bol za Boh? Veď by to bol dôkaz jeho vlastnej bezmocnosti.
Bola to vec, ktorú malo židovstvo roky pred svojimi očami, no nikdy sa nad tým takto nezamysleli. Ak je Boh Bohom Abraháma, tak ten Abrahám musí žiť.
A takto je náš Boh aj Bohom svojho jednorodeného syna Ježiša Krista, tak ten Ježiš Kristus musí byť živý. Lebo náš Boh je Bohom živých a nie mŕtvych!Potrebujeme ešte ďalší dôkaz vzkriesenia?

AMEN

Piesne: 136; 141; 126; 150; A 35; 656/4
Texty: Ez 37,1–14; Sk 10,37–43; L 24,13–35; Ž 16,1–11