2. po Veľkej noci 2014

Kázňový text: Mal 3,6–12

Kniha proroka Malachiáša je poslednou knihou Starej zmluvy. Musím však hneď v úvode povedať, že nebola napísaná ako posledná niekde tesne pred narodením Pána Ježiša.

Napísanie tejto knihy sa datuje do 5. storočia pred Kristom. Teda na čas, kedy sa Izraelci vrátili z Babylonského zajatia. Keďže sa spomínajú obete v chráme, tak s určitosťou vieme povedať, že chrám v Jeruzaleme už bol nanovo vybudovaný. To sa udialo pod vedením Zerubábela.
Mal to byť taký reštart, nový začiatok pre Izraelský národ. V babylonskom zajatí si vytrpeli dosť, boli potrestaní, a potom mal nastať nový čas nového začiatku a lepšieho života. Ale podľa knihy Malachiáša, ten optimizmus, nadšenie, vernosť a zbožnosť Izraela, dlho nevydržali. Prorok kritizuje v knihe najmä kňazský stav, ktorý bol zodpovedný za duchovnú stránku života. Zase dochádzalo k povrchnosti, prinášali sa choré, chromé a nezdravé obetné zvieratá. V podstate sa tým dávalo najavo, že Hospodinom opovrhujú. V časti nášho prečítaného textu zase prorok kritizuje dávanie desiatkov a nepoctivosť v tom.
Podľa týchto slov kritiky by sme mohli povedať, že sa nás táto kniha už veľmi netýka. My už žiadne obete neprinášame, a desiatky, teda 10% zo všetkého prímu tiež asi väčšina neodvádzame Bohu. Niektorí kresťania to stále robia. Učia sa tak dobročinnosti a dávaniu.
Židom mali pripomínať desiatky to, že všetko čo majú, je požehnaním od Boha. Že vlastne nič nie je iba ich a tak nedávajú zo svojho, ale z toho, čo im Boh požehnal. Je to dobrá vec. Neznamená to, že by ste všetko dali ako milodar na kostol. Môžete týmto darom podporovať chudobných, ak chcete, rôzne nadácie, či rôzne dobré projekty. Naučíte sa tak deliť s tým, čo vám dáva Boh.
Tým celým chcem povedať, že napriek iným prejavom zbožnosti, Malachiášovo slovo má jednoduchú aplikáciu do našich čias a našej viery. Nie je to až také ďaleké a cudzie tomu, čo žijeme my dnes.
A povedal by som, že podobnosť je ešte väčšia. Židovský národ v Babylonskom zajatí tak veľmi túžil po slobode a po návrate domov. A Boh mu to po tých +/- 40 rokoch doprial. Presne tak, ako sme my túžili, aby skončilo prenasledovanie cirkvi v našom štáte v rokoch komunizmu. Dokonca sa dá hovoriť aj o tých +/- 40 rokoch. Ale radosť zo slobody a možnosť duchovne slobodne žiť a venovať sa aj náboženským veciam, nám s príchodom slobody nevydržala dlho. Máme 25 rokov po revolúcii a konštatujeme, že v duchovných veciach je tu vlažnosť, povrchnosť, znudenosť či apatia. V podstate sedí aj ten odstup 25 rokov u proroka Malachiáša.
Myslím, že aj na naše potešenie, môžeme povedať, že táto biblická kniha nie je len striktne kritická. Nie je len o Božích vyhrážkach a trestoch. Je v nej aj jeden moment, ktorý ma prekvapil. Pán Boh hovorí: začnite byť poctiví voči mne a uvidíte, aké vám to prinesie požehnanie. Je tam doslovne slovo: …vyskúšajte ma týmto – vraví Hospodin. Skúste byť zodpovední a poctiví voči mne a uvidíte, že to bude mať vo vašom živote zmysel. Zbadáte ten rozdiel v požehnaní a zdare.
Takže vám dnes ako farár oznamujem, zoberte si to slovo Malachiáša k srdcu, vztiahnite to na seba a urobte s Bohom pokus. Skutočne vyskúšajte, že Pán Boh dokáže byť verný a dokáže dať do vášho života požehnanie.
Nie je to chvíľková vec. Na to pozor. Nefunguje to tak, že dnes som bol v kostole, a keď prídem domov, tak zistím, že mi niekto na účet poslal 1000,– eur a všetky problémy sa vyriešili. Toto je taká dlhodobá výzva a dlhodobá skúška našej vernosti a oddanosti Bohu, a na strane druhej nadbytku Božieho požehnania. Tak je to tam napísané.
Malachiáš videl, ako sa v jeho dobe dávajú Bohu zvyšky. Niekto mal 100 oviec, a keď mu nejaká krívala a nestíhala za stádom, tak ju dal, ako obeť Bohu. V dávaní desiatkov boli tiež viacerí špekulanti. Možno riešili, či desiatok sa dáva z čistého prímu, či z hrubého, či to, čo sa dáva do nákladov ako investícia, sa tam zarátava alebo nie. Asi sa to podobalo tomu, ako my dnes špekulujeme s platením daní štátu. Malachiáš hovorí: Nedávajte Bohu zbytky, urážate ho tým, znevažujete Jeho i Jeho meno.
Faktom je, že my takéto podoby obetí nemáme. Ale prakticky je to aj v našich životoch tak, že dávame Bohu väčšinou to, čo sa zvýši.

• Bibliu čítam, keď mi vyjde večer čas.
• Pomodlím sa, keď nie som veľmi unavený.
• Do spoločenstva prídem, keď nie je nič okolo domu dôležitejšie.
• A to nehovorím o nejakej službe, nejakej kresťanskej starostlivosti o druhých, o nejakej pomoci, ktorá by mala byť pre veriaceho človeka samozrejmosťou.

V podstate je toto bežný pohľad aj veriaceho človeka. Najprv všetky nutné povinnosti, ako práca a starostlivosť o domácnosť, potom je oddych, zábava a koníčky, a nakoniec je Pán Boh, náboženské a duchovné veci.
Povedzte si pravdu, či to tak nie je.
Keď vás šéf zavolá do práce vo sviatočný deň, neprotestujete, pretože vás môžu vyhodiť z roboty, ani nenamietate a nedáte najavo, že to je prekážka vašej viere a zbožnosti. Len veľmi zriedkavo sa stane, žeby niekto odišiel z nejakej práce kvôli tomu, že nechce porušovať prikázanie o sviatočnom dni. Tým vlastne dávame najavo, že Pán Boh je až za prácou, pretože tá nás živí a je pre nás dôležitá.
Alebo bežne počujem, že do zhromaždenia v nedeľu mama nepríde, lebo varí obed. Veď to je dôležitá vec sviatočného dňa, aby všetko bolo na stole 12:00. Takže aj keď nič nepovieme, takýmto postojom tvrdíme, že Boh je dôležitý, ale nedeľný obed načas, je ešte trochu dôležitejší.
A čo koníčky, napríklad futbal? S tým máme problémy pri dorastencoch. Pán Boh je dôležitý, ale keď je futbal, či nejaký iný šport, všetko ide zrazu bokom.
Alebo príde na návštevu v nedeľu rodina a my automaticky odsúvame naše bohoslužby, pretože toto má teraz prednosť. Nič nemusíte povedať. Tieto postoje hovoria za všetko.
Skúste sa raz z takého Božieho pohľadu pozrieť na svoj život a sami si povedzte, aký dojem z vás Pán Boh musí mať. Je niečo celkom iné, čo deklarujeme ústami, či už je to v piesňach či modlitbách, ako si Boha ctíme, ako ho nadovšetko milujeme, aký je pre nás dôležitý, ale v praktickom konaní dávame najavo skutočnosť.
To duchovné v našom živote je často druhoradé. Zvážme dnes aj takú možnosť, že tu je vážny problém, ktorý nás oberá o požehnanie, o pokojný život, o zdar v našej práci, ale aj iných požehnaných vecí.
Pán Boh to myslel vážne, keď cez Malachiáša povedal židom, aby boli korektní vo vzťahu k Nemu a uvidia, že to prinesie ovocie. A pokladám to za úplne normálne, že sa toho slova chytíme aj my dnes. Veď Pán Boh sa nezmenil a je ten istý. Zbytočne čakáme Božiu vernosť, keď my sme falošní, darmo túžime po Božom požehnaní a zdare, keď naša zbožnosť je pokrytecká a plná pretvárky. My neprinášame choré a nedokonalé obetné zvieratá, alebo nedostatočné desiatky. My máme svoje falošné postoje, ktoré nás pripravujú o požehnanie. Vyskúšajte byť verní a uvidíte, že Pán Boh tu vernosť vo vašom živote požehná.

AMEN

Piesne: 135; 138; 134; 602; A 37; 656/4
Texty: Ez 34, 1–2.10–16; 1Pt 2,21–25; J 10,11–16; Ž 23,1–6