3. po Veľkej noci 2014

Kázňový text: Sk 17,22–34

Poznáte to bratia a sestry, stretnete nejakú známu osobnosť, alebo niekoho vzdelaného a múdreho, a zrazu máte strach, o čom sa s ním vlastne budete rozprávať.

Každý rozmýšľa nad tým, aby nepovedal nejakú hlúposť, aby si ten dotyčný o ňom nemyslel, že je len nejaký „sedlák či vydlák“ z dediny. Pri takýchto stretnutiach potom vznikajú trápne chvíle ticha a občas aj dosť nevydarené rozhovory. Je to pri ľuďoch, ktorých si vážime pre ich prácu, ako sú lekári, právnici, alebo nejakí profesori či docenti s titulmi pred menom a za menom, možno aj nejakí politici či známe osobnosti z televíznych obrazoviek.
Človek pred nimi nie je prirodzený, ale snaží sa, aby budil dojem niekoho veľmi rozumného, a vtedy sa občas hráme na niekoho, kto vôbec nie sme.
Musím sa priznať, že toto hovorím predovšetkým z vlastného života. Ozaj takéto chvíle občas zažívam, ale vtedy si hovorím, že to je normálny človek ako každý iný, ktorý sa nemusí vždy baviť len o nejakých odborných veciach, ale môžem s ním preberať čokoľvek, čo s hocikým iným. Pravda však je, že nie vždy to pomôže.
Neviem, či aj apoštol Pavel mal takýto strach, keď sa postavil v Aténach na Areopág, odkiaľ bežne rozprávali všetci vtedy známy učenci a filozofi. Grécka filozofia a kultúra bola vtedy absolútnou špicou, takže asi ani pre Pavla nebolo jednoduché stáť na tom mieste a hovoriť o svojej viere v Boha a v Ježiša Krista. Či už teda obavy a strach mal alebo nemal, jednoznačne vieme, že to prekonal a postavil sa tam rozhodne a veľmi odvážne.
Bez ohľadu na to, kto je ako vzdelaný, kto má takú či onakú školu, kto má tituly pred menom či za menom, kto je známou osobnosťou z politiky, či šoubiznisu, jednu vec v tom našom živote máme spoločnú. Je to túžba porozumieť životu a poznať jeho podstatu.
Moja švagriná robí v domove dôchodcov a hovorí: máme tam na lôžku profesorov, lekára, ktorý je už iba na vozíčku, mnohých inžinierov a vzdelaných ľudí na konci života. Niektorých tá staroba oberie o všetko.
Je to taká chvíľa, keď to už nie je o ľudskej múdrosti, ani o sláve, ani o tituloch. Je to o tom, či máš to poznanie Boha,ktorý stvoril vesmír a všetko čo je v ňom, pretože je Pánom neba a zeme…
Toto apoštol Pavel vedel. Aj vzdelaní filozofi aj učení Gréci majú a musia počuť zvesť o Kristovi. Aj oni to pre svoj život nutne potrebujú, pretože aj ich sa to dotýka.
Kresťanstvo vtedy nemalo prešpekulovanú filozofiu, neviedli sa o ňom vtedy žiadne filozofické diskusie, bolo jednoduchým zvestovaním Krista, ktorý prišiel na svet, obetoval sa za človeka a zomrel na kríži, a potom ho Boh vzkriesil z mŕtvych. Oproti hlbokým úvahám gréckych filozofov sa to zdalo jednoduché až naivné. Ale evanjelium také jednoduché stále je. Nemá to byť filozofia, nie je to dokazovanie, nestojí na ľudskej šikovnosti či múdrosti, ani na ľudskom poznaní. Stojí na ľudskej dôvere a viere v Boha, a to je to, čo potrebuje počuť každý človek.

Pred dvoma týždňami obehla Slovenskom a Českom správa o smrti Ivety Bartošovej. Bola z toho celého taká senzácia. Mal som pocit, že všetky média akoby sa až predbiehali v tom, kto o tom bude hovoriť prvý a kto prinesie čo najnečakanejšie správy a informácie. Dobre, žijeme v takej dobe, asi to také musí byť. Mne však viac vŕtalo v hlave, do akej beznádeje sa dokáže dostať človek napriek tomu, že je mediálne známy a v dnešnom svete vnímaný, ako osobnosť.
A nebola to prvá a určite ani posledná osoba z médií a kultúry. My na týchto ľudí pozeráme ako na niekoho, kto môže a má všetko. Pre nás je život týchto ľudí vnímaný ako úžasný až ideálny a zrazu po takejto správe človek zistí, že to vôbec takto nie je.

V akej prázdnote dokážu ľudia žiť? Do akej beznádeje sa dokážu dostať? Tu prázdnotu nezaplní ani vzdelanie, ani ľudská múdrosť, ani šikovnosť, ani nadanie a zvláštne dary.
Pavel stál na Areopágu a nebol ohúrený ľudskou múdrosťou, ktorá sa tam v rôznych formách prezentovala. Skôr tam videl jeden veľký chaos a veľa hľadania a tápania. Tým aj začal, keď povedal, že sa prechádzal po ich svätyniach a videl množstvo gréckych bohov. Ten chaos ešte dokresľoval aj oltár neznámemu bohu. Toto je dokonalý obraz ľudskej bezradnosti, pretože v tom hľadaní pravdy a možných ciest došli až k tomu, že ak by náhodou to hľadanie bolo mylné, tak máme ešte oltár aj pre nepoznaného a nepreskúmaného boha. To je ešte taká poistka, keby niečo. Ten oltár dokonalo vystihuje chaos v ľudskom hľadaní.
Občas mám pocit, že do toho chaosu nás naše ľudské rozumové skúmanie znova vedie. Každý si dnes môže postaviť svoju svätyňu, svoj oltárik svojmu bohu a k tomu sa modliť a na toho sa spoliehať. Nie je to problém ateizácie, žeby ľudia v žiadneho boha neverili. Takých je veľmi málo.
Veríme v bohov, ktorých sme si vytvorili či vymysleli podľa svojich predstáv. A ide to od nejakých náboženských bohov, ku ktorým sa modlíme a ktorých sme si vytvorili vo svojich hlavách, cez bohov z iných náboženstiev, ktorých sme prebrali, až po nejaké priamo materiálne božstvá, vytvorené ľudskými rukami ako je bohatstvo, kariéra, ale aj nejaká múdrosť či poznanie. Je sloboda, každý môže mať boha akého len chce. Osobného, duchovného, alebo aj hmotného. To sú tie naše Atény a naša demokracia. Ľudia nechcú boha, ktorého zvestuje cirkev, radšej si ho urobia takého, aký im vyhovuje a ktorý zapadne do ich predstavy.

Jedna staršia žena mala v dome niekoľko hlinených budhových sôch. Občas cez deň sa pred nimi modlila a prosila o pomoc. Raz bol u nej na prázdninách jej malý vnuk a ten sa jej po jednej takejto modlitbe opýtal:

• Babka, prečo sa modlíš k tým figúrkam z hliny?
• Netáraj! Keď to Budhovia budú počuť, nahnevajú sa.

Keď babka odišla na nákup do obchodu, vnuk si tie sošky zobral z police a hral sa s nimi. A Jednu pritom rozbil. Keď sa vrátila z obchodu a všimla si to, začala kričať.

• Prečo si rozbil sochu jedného Budhu?
• Vieš, keď si odišla z domu, budhove sochy sa povadili.
• Klameš, zrevala stará mama. Sochy sú z hliny, nemôžu sa vadiť.
• No ak sa nemôžu vadiť, tak sa nemôžu ani hnevať, odpovedal chlapec.

Tak rád by som povedal mnohým ľuďom to, čo vtedy povedal Pavel, že si nesmieme myslieť, že boh je podobný zlatu, alebo striebru, alebo kameňu, dielu ľudského umenia a dôvtipu. Ako môže byť boh niekto či niečo, čo si vymyslíte vo svojej hlave podľa svojich predstáv?
Keď to čítate, tak to je dôkaz o strašnej naivite ľudí. Ale kohokoľvek sa ja ako farár opýtam, či verí v Boha, skoro každý mi odpovie, že áno. Bibliu nečíta, do kostola nepríde, ale v boha verí. Tak v akého? No takého, akého si vymyslel a má o ňom svoju predstavu. To je boh, ktorý od neho nechce, aby chodil do zhromaždenia, to je boh, ktorému neprekáža že pije, že kradne, že sa háda s ľuďmi, to je boh, ktorý je s ním spokojný. Ale toto je ozaj boh? To sme tak hlúpi, že veríme, že skutočný Boh je dielo ľudského výmyslu?
Nedostali sme sa ďalej od tej Pavlovskej doby v Aténach. Akoby sme stále blúdili a vymýšľali a špekulovali, stále hľadajúc a objavujúc niečo, čo je už dávno objavené a nájdené.
Ten Boh ktorého potrebujeme nájsť, je ten, o ktorom hovoril pred tými 1900 rokmi apoštol Pavel. Boh, ktorý poslal Ježiša Krista, a ktorý za nás zomrel a potom vstal z mŕtvych.
To ľudské hľadanie nás občas dovedie do úplného chaosu a zorientovať sa v ňom je príliš ťažké. Božie slovo nám jasne hovorí, komu potrebujeme veriť, komu potrebujeme dôverovať, aby sa nám nestalo, že stratíme zmysel a chuť do života, a dôjdeme do štádia, keď už nemáme žiadnu nádej.

AMEN

Piesne: 150; 154; 125; 130; A 32; 656/4
Texty: Pr 1,8–10; Ef 6,1–4; J 16,16–22; Ž 66,1–9