4. po Veľkej noci 2014

Kázňový text: Zj 15,2–4

Dnešný deň sa chcem v našom zbore venovať téme kresťanskej rodiny. Aj keď sme teda týždeň pozadu, oproti ostatným zborom v našej cirkvi. Myslím, že dnes to, čo budem hovoriť, nebude ani typická kázeň, skôr nejaká úvaha o rodine a o jej postavení v spoločnosti.

Možno to bude viac provokatívne, ako konštruktívne, ale je to preto, aby sme si uvedomili vážnosť situácie. Trošku mi k tomu pomohol aj text určený na dnešnú nedeľu.
Viem, že na prvé počutie je taký nejasný, trochu záhadný, plný obrazov, ktoré sa dajú všemožne interpretovať. Môžeme ich chápať ako predpoveď budúcnosti a konca tohto sveta, ale jedným z možných výkladov je výklad dobový. Môžeme si to vyložiť tak, ako to chápali ľudia v tom čase, keď sa im tieto riadky dostali do rúk.
Knihu Zjavenia Jána napísal najmilší a najmladší z učeníkov Pána Ježiša Krista. Bol synom Zebedeovím. S najväčšou pravdepodobnosťou sa dožil vysokého veku, všetci ostatní z 11 už vtedy nežili. Bol prenasledovaný a vyhnaný pre vyznávanie Kristovho mena na ostrov Patmos, kde zažil veľmi zvláštne videnie, ktoré sa pokúsil opísať v tejto biblickej knihe.
Na riadky ktoré napísal sa dá pozerať ako na predpoveď ďalekej budúcnosti, no jej význam bol dôležitý aj v tom čase, v ktorom bola kniha napísaná. Bolo to obdobie vlády cisára Domiciána, ktorý veľmi kruto a tvrdo prenasledoval kresťanstvo, a v celej rímskej ríši zomierali kresťania pre svoju vieru po tisícoch. V tých ťažkých utrpeniach títo ľudia čakali, kedy tomu všetkému príde koniec. Bolo to na nevydržanie. Mnohí si mysleli, že také niečo musí ukončiť už iba druhý príchod Krista. Ale Ježiš neprichádzal a prenasledovanie neutíchalo. A práve do tejto doby prišla kniha Zjavenia Jána, ktorá všetkým veriacim prinášala dôležitú správu. Aj toto zlo sa raz skončí, všetko je to v Božích rukách. Aj túto príšeru na cisárskom tróne raz niekto vystrieda a on nebude vládnuť navždy.
Ján v tom našom texte opisoval práve týchto ľudí, ktorí zvíťazili nad cisárom a nepoklonili sa mu a ostali verní Bohu.
Po celej rímskej ríši boli za cisára Domiciána rozostavané oltáre na ktorých horel oheň. Od obyvateľov ríše sa vyžadovalo, aby prišli k tomu oltáru a hodili do ohňa pár zrniečok tymianu a pritom povedali vyznanie: Cisár je pán. Ktorí to urobili, dali sa zapísať do zoznamu tých, ktorí si splnili povinnosť voči štátnemu náboženstvu.
Kresťania však s týmto mali problém. Neboli ochotní urobiť kompromis. Veď aj prečo? Cisár je predsa len obyčajný človek, aj keď vo vysokom postavení, ale k bohu má poriadne ďaleko. Na takýchto ľudí prišli tvrdé sankcie, ako skonfiškovanie majetku, väzenie a v mnohých prípadoch potom aj trest smrti.
Ani vtedy neboli ľudia hlúpi a veľmi dobre vedeli, že cisár je len človek, ale načo sa vzpierať takejto mašinérii, načo provokovať, načo dráždiť okolie?Toto rozmýšľanie je dnes veľmi podobné nášmu. Keď ťa do niečoho tvoje okolie tlačí a je za tým väčšina, prikývni, urob to a v duchu si aj tak budeš myslieť svoje, takže je to v poriadku.
No pravdu povediac, toto celkom v poriadku nie je. Na Slovensku sme si takéhoto diktovania a rozhodovania za druhých užili dosť, vy starší by ste o tom vedeli hovoriť viac. Je to podivné, keď vás nejaké zriadenie núti do niečoho, čo vy sami nechcete, či nemôžete akceptovať, čo sa vám nezdá vôbec správne.
V tej Jánovej dobe fungovania pravej cirkvi to bolo štátne náboženstvo, v ktorom sa cisár pokladal za boha, potom boli obdobia, keď aj cirkev chcela fungovať na takomto princípe, určitého tlaku a násilia, ale nemôžem povedať, že je to už za nami, že sme tento boj vyhrali a môžeme byť spokojní.
Asi pred dvoma týždňami som sa zapísal do petície za referendum o ochrane rodiny. Nechcem tým povedať, že sa aj vy musíte. No už ma to riadne vytáča. V akej dobe to vlastne žijem, keď tu na mňa niekto veľmi podivným a dosť nenápadným spôsobom tlačí, aby som zrazu akceptoval, že rodina, to sú aj dvaja muži a dve ženy. A že je to rodina, ktorá má právo si adoptovať deti a vychovávať, a že toto je úplne normálna vec. Neviem čím to je, že niekto z niečoho nenormálneho chce zrazu urobiť niečo normálne.
V mnohých vyspelých štátoch by referendum o tejto otázke dopadlo katastrofálne, v úžasnej tolerancii, veľmi pokrokovo a moderne. Dokonca rôzne kresťanské cirkvi zastávajú názor, že také niečo treba uznať a akceptovať, takže už veselo sobášia a požehnávajú takéto vzťahy. Ale ja stále nerozumiem, ako niečo tak nenormálne a neprirodzené môžeme niekto robiť normálnym a bežným.
Apoštol Pavel písal v liste Rímskym, rozoberá vinu pohanov a hovorí o tejto veci toto: Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam, veď ich ženy zamenili prirodzený styk s mužmi za protiprirodzený, a podobne aj mužovia zanechali prirodzený styk so ženou a rozpálili sa vášňou medzi sebou: mužovia s mužmi páchali hanebnosť a za svoje poblúdenie sami na sebe niesli odplatu, akú si zaslúžili. R 1,26–27
Zbytočne budem kritizovať Európsku úniu. Treba vážnej kritike podrobiť cirkev. Pre mňa je záhadou, čo urobí cirkev s týmito slovami, keď na takýchto ľudí skladá ruky a utvrdzuje ich v tom , že robia dobre, namiesto toho, aby im povedala, toto je hriech a ty človeče s tým musíš zápasiť, bojovať zo všetkých síl a naučiť sa ovládať?
Nehovorím o odsudzovaní. Všetci sme zhrešili a nikto nemá Božiu slávu, ale pri hriechu je potrebné povedať: vzdaj sa toho! a nie prikývnuť, že je všetko v poriadku.
Keby vám 15 ročný syn prišiel domov opitý, asi by ste sa ho neopýtali, či si s vami nedá ešte pivo?
V poslednom čase je táto téma doslova propagovaná a tlačená,aby sme si na ňu zvykli. Čo film to narážka na homosexuálov a lesbičky, raz týždenne v správach sa rozoberajú celebrity, ktoré v takýchto vzťahoch žijú, alebo s obdivom hovoria o ľuďoch, ktorí sa k tomu verejne prihlásia. Európska únia rieši túto vec ako by to bol jeden z jej najväčších problémov dnešných čias, pretože netolerujeme potreby a inakosť druhých ľudí. Pritom história hovorí jasne o tom, ako končia takéto zvrátené ľudské rozhodnutia. A nenarážam len na starozmluvnú Sodomu a Gomoru. Úpadok mravov a rozpustilosť boli jednou z príčin rozpadu aj veľkej rímskej ríše.
Kto by si bol pomyslel pred 40 rokmi, že raz bude spoločnosť musieť riešiť otázku, či rodina je muž a žena, alebo aj dvaja muži a dve ženy. Je len otázkou času, keď budem musieť uznať aj mnohoženstvo, pretože sa už ozývajú aj takéto hlasy z iných kultúr. Veď aj práva takýchto ľudí je potrebné akceptovať, ktorým je jedna manželka málo.
Starí ľudia niekedy hovorili: „…že od rozkošu še psy bešňa.“ Veľmi presne to vystihuje našu dobu. Akoby sme už z tej voľnosti a slobody ozaj nevedeli čo robiť a čo vymyslieť. Nikdy som si nemyslel, že raz príde čas, že budeme musieť sa snažiť o to, aby takéto jasné veci boli upravované zákonmi štátu, lebo to niekto nebude chcieť chápať.
Každý sa dnes oháňa iba tým, že má práva.Čo budeme robiť, keď sa o svoje práva začnú hlásiť pedofili a neviem kto ešte?Zabudli sme, že okrem práv, máme aj povinnosti a zodpovednosť, a nie je riešenie povedať si, že keď je väčšina v Európe za, tak aj ja budem za, ale myslím si o tom svoje.
Žijeme v dobe, keď sa veľmi vážne presúvajú hranice hriechu. Deje sa to pomaly, nenápadne pod rúškom práv a slobody človeka.
Ako obstojíme bratia a sestry?

AMEN

Piesne: 374; 144; 156; 618; A 34; 656/4
Texty: Iz 12,1–6; Jk 1,17–21; J 16,5–7.12–15; Ž 98,1–9